Nie je nič horšie, ako keď je človek, ktorého práve vtedy potrebujete ďaleko. Možno je okolo vás veľa iných ľudí, možno aj dobrých priateľov a ľudí, ktorým nekonečne dôverujete, no i tak vy potrebujete toho jedného. To je práve teraz moja situácia. Ja chcem ju. Chcem sa vyrozprávať, no ona jediná to pochopí, pri nej jedinej sa mi ľahko bude hovoriť aj o tomto. Nie je to tým, že iným ľuďom vo svojom okolí nedôverujem, to zas aby som nikomu nekrivdila, ale ona má práve dostatočný odstup, ona vie všetko a okrem toho, ona je ja, moje dvojča, ona to chápe, vníma rovnako... A s ňou je to celé iné. Uvedomujete si niekedy, koľko sa s ľuďmi rozprávate a pritom si nepoviete nič? Stále čosi rozoberáte, no nič podstatné, nič nové, nič obohacujúce... Občas človek jednoducho potrebuje dostať von, čo má na srdci, čo ho ťaží na duši, no nie? Ale so všetkými v mojom okolí, ak aj začnem, téma sa do minúty zmení a už len riešime známky z písomky a vlastne ani neviem čo, lebo nič z toho za zapamätanie nestojí... Neznášam to. Neviem, či som iná ako zvyšok sveta, ale ja sa potrebujem vyrozprávať niekedy, povedať, čo mám na srdci, nie do toho len zabrdnúť a nechať to celé zahovoriť... Mám rada svojich kamarátov, ale toto mi chýba. Nájsť si čas priamo na to, aby sme sa porozprávali. Hoci sme stále spolu, vždy je to v škole, medzi ľudmi, a tak len kecáme o kravinách... chcem viac... chcem niekoho, komu poviem všetko. Nie len čo sa deje, ale čo si o tom myslím, ako to cítim. Niekoho, kto neprikývne a nezmení tému, ale bude ho to zaujímať, bude ma chcieť pochopiť. Chcem nočné prechádzky mestom a nekonečné rozhovory v tichu. Chcem tie dokonalé rozhovory v tme a tichu noci, kedy tajomstvá neexistujú... chcem, aby som niekomu mohla a najmä mala kedy povedať všetko... a vysvetliť... prečo čo a ako... chcem, aby už niekto konečne vedel, kto vlastne som... lebo nemám pocit, že takí ľudia okolo mňa sú... a najlepšie ma poznajú tí, ktorí ma vlastne nepoznajú... ktorých som videla párkrát v živote... i need to taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaalk!!! a pravdepodobne to skončí tak, že len napíšem čosi sem a budem dúfať, že akosi sa mi uľaví....
No comments:
Post a Comment