Casual life of two casual losers

Čo môže byť krajšie, než priateľstvo na celý život? Keď sa poznáte skôr, než vôbec idete do škôlky? Nikdy som nevedela, ako sme sa vlastne s Mikeom spoznali. On a ja sme boli kamaráti odjakživa. Ťarbavý anjelik so vlasmi ako tekuté slnko a očami modrejšími než vodná hladina a s ním ja, strapaté čiernovlasé čertisko. Tak nás mali všetci zafixovaných, lebo hoci sme všetky detské šibalstvá vymysleli spolu, keď sa Mike usmial so svojimi jamkami v lícach, dospelí sa rozplívali rýchlejšie ako cukor, zatiaľ čo môj štrbavý úškrn, na jednej strane širší než na druhej im iba viac našepkával, že to všetko som vyparatila ja. A kým som ja trucovala pod prastarou čerešňou v záhrade a frflala nad nespravodlivosťou sveta, Mike sa ku mne zakrádal s dvomi čokoládkami v tvare mačacích jazýčkov, ktoré boli mazľavé a roztopené od letného slnka, no nikdy nechutili viac, ako pod tou starou čerešňou, roztečené po prstoch, brade a nech sme sa akokoľvek snažili, pár kvapiek si cestu našlo i na tričko. Obaja sme mali ísť do škôlky, keď sme mali štyri roky, čo bolo v Mikeovom prípade o celý rok skôr, než ja! Nepomáhal plač ani hádzanie sa o zem, jeden škaredý, upršaný deň Mike naozaj do škôlky išiel a v ten deň som po prvýkrát v živote nevedela, čo mám robiť. Pieskovisko a lopty, ktoré sme mali na záhrade, ktorá bola naša (hoci vtedy som to ešte nechápala, vtedy bola moja a Mikeova, ten plot, ktorý ju oddeľoval od Mikovho domu sa predsa dal podliezť, to akoby ani neexistoval) bez Mikea nevyzerali vôbec lákavo, v ten deň som si ani nevedela predstaviť, ako sa s nimi sama hrať... Mike v ten deň vydržal v škôle asi jeden a pol hodiny. Po hodine revu, kriku a vresku učiteľka zdvihla telefón a rodičia si ho museli vyzdvihnúť. Na druhý deň šiel domov po hodine – zbil tri deti. Deň potom spláchol celú stavebnicu do záchoda. Nasledujúci víkend, keď sa nikto nepozeral, do chlebíkov na raňajky nasypal piesok, ktorý vo vreckách doniesol z pieskoviska. Potom nasledoval víkend. V pondelok sa schoval u upratovačky medzi čistiace prostriedky, a keď ho po niekoľkých hodinách našli, povedal, že chcel zo všetkých fľašiek ochutnať. Utorok a stredu skončil v nemocnici na pozorovaní. Vo štvrtok v škôlke pomaľoval záclony. A v piatok už rodičia volali, že by predsa len bolo lepšie ešte jeden rok počkať. A tak sme sa hrali ďalej na záhrade, staré mamy naďalej vzdychali, keď nás už nevládali naháňať. A keď sme spoločne začali chodiť do škôlky, spokojnejšie deti by ste nenašli.

                Druhý, takmer totožný problém nastal ani sme sa nenazdali. Z Mikeovej izby zrazu zmizli autíčka, ktoré sa z koberca odpratali do krabice a na ich mieste stál veľký stôl aj so stoličkou na kolieskach. A na stole – školská taška! Obaja sme oči vypliešťali, žmurkali, či tam naozaj je. My ideme do školy! Až o chvíľku neskôr mi bolo vysvetlené, že do školy nejdeme my, ale iba Mike sám. Ja zasa až o rok. A tak sme zasa raz plakali a hádzali sa o zem a zasa raz – nič. Školská taška už nebola taká krásna, stolička na kolieskach stratila svoje čaro. A jedného dňa Mike neprišiel do škôlky. Pani učiteľky mi povedali, že išiel na zápis do školy. Ten deň som celý preplakala a prekričala. Deň na to mi pani učiteľky museli každú hodinu dávať tri kvapky horkého lieku, aby ma prešlo zachrípnutie. Ale Mike bol späť v škôlke a dokonca sa mu podarilo, ako to len on vedel, liek vo fľaštičke vymeniť sa jahodový syrup. A keď poobede prišli Mikeovi rodičia, počúvali sme potichu za dverami, keď sa rozprávali s pani učiteľkami o tom, že budúci rok by Mike mal predsa len navšetovať ešte škôlku a so školou rok počkať. Pani učiteľky sa čudovali, veď Mike je veľmi šikovný, vraveli, no v škole si to asi nemysleli.

                V ten deň sme ako vždy poobede sedeli pod starou čerešňou a Mike mi rozprával, čo sa robilo v škole.

„Najprv mi teta ukázala obrázok a opýtala sa, akej farby sú niektoré veci,“ vysvetľoval mi dôležito a ja som napäto počúvala.

„Ale ja som jej nepovedal nič!“ hrdo vyceril detské zúbky, „ona sa mi stále hovorila, aby som sa nebál, ale ja som sa vôbec nebál! Len som tam ísť nechel, tak som nič nepovedal. Až nakoniec, keď sa opýtala, akej fary je slniečko, povedal som jej, že moudvé. A keď chcela, aby som napísal svoje meno, nakreslil som slniečko. A potom som sa rozplakal,“ hrdo mi vysvetlil, ako sa dopracoval k ešte jednému roku v škôlke. A pre mňa bol v tom okamihu najväčším hrdinom. Lebo oklamať dospelákov, to hocikto nevie.

A tak sme narok nastúpili spoločne do školy. Ja s ružovou, on s modrou taškou na pleciach, obaja s kytičkou v rukách a šťastím napísaným na tvárach. Kde môj úsmev končil, tam jeho začínal. Spoločne sme prekročili prah školy, spoločne prah triedy. Spolu sme ako ružová a modrá strela preleteli triedu a usadili sa do prvej lavice pri okne, ktoré bolo vyzdobené padajúcimi listami nádherných farieb. Spolu sme počúvali slová pani učiteľky, hltali ich jedno za druhým a stále viac a viac naťahovali svoje štrbavé úsmevy. Ešte aj v tých sme sa dokonalo dopĺňali, spolu by sme vytvorili jeden úplne bezchybný, tam kde mne zuby chýbali, Mikeove sa ligotali v plnej kráse a naopak. A tak sme deň po dni chodili do školy spoločne. Obaja sme si našli množstvo nových priateľov, no stále sme zostali jeden pre druhého tými najlepšími. Každý deň sme spolu šli do školy, každý deň sme spolu šli domov, robili si spolu úlohy. Počas prvých rokov sme robili úlohy spolu, neskôr Mike robil úlohy z matematiky, fyziky, chémie a ja tie z jazykov a dejepisu.

Hoci sme po čase na seba mali menej času, keď sa on začal venovať futbalu a ja maľovaniu, naše priateľstvo to nijak neovplyvnilo, to rástlo s nami a bolo čímsi tak prirodzeným, ako dýchanie. Pred Mikeom som nikdy neváhala, nikdy sa nehanbila a vedela som, že on nikdy nemal čo tajiť predo mnou. Povedal mi o každej svojej láske, ja jemu o svojich. O tom, kto sa nám páčil, komu sme sa páčili my.

                Mike mohol mať tak 15 rokov, keď sa so svojou tvárou anjela stal zo dňa na deň stredobodom dievčenskej pozornosti, ktorú si neskutočne samozrejme užíval, kým ja som stála odstrčená v kúte. Po poobediach, ktoré sme nerozlučne trávili spolu mi neustále rozprával o tom všetkom a ja som v tichosti tak trochu závidela, veď Mike tak jasne opisoval, aký krásny pocit to bol, keď ho zrazu všetci mali radi.

V nasledujúcich mesiacoch som si ho už takmer vôbec neužila, jedine pri nočných rozhovoroch, keď sa prikradol k môjmu oknu a vliezol dnu. Rozprával mi raz o tej raz o inej, ako je teraz jeho priateľkou, ako sa bozkávali, držali za ruky, ako boli v kine. A ja som v tichosti žiarlila. Nie na ne, že majú môjho Mikea, ale na neho, že vyskúšal aj túto stránku života, ktorá mňa zďaleka obchádzala.  A on, zaslepený svojim šťastím sa len rozplíval a rozprával viac a viac. Trvalo to takmer rok. Mike si užíval život, kašlal na tréningy, ako často sa len dalo a ja som maľovala. Alebo trávila čas s kamarátkami a myslela na to, o koľko lepšie by mi v danom momente bolo s Mikeom, hoci aj bez neho bola celkom zábava.

No noci, tie boli len naše. Trikrát zaklopal na okno a ja som ho vpustila dnu, alebo som vyskočila von za ním a sedeli sme na chladnom chodníku, v lete zo záhrady trhali ovocie, v zime občas doniesol čokoládu, občas som ja kdesi objavila kus koláča či tyčinky. Neskôr, ale len občas sme vytiahli von dve pivá, víno alebo šampanské s cigaretami, ale to bolo len na výnimočné príležitosti. Zväčša to jedlo.

Na moje 15 narodeniny doniesol fľašku sladkého ružového vína. Dovtedy som ešte víno nepila a už len pohľad naň bol omamujúci. Fľašu sme takmer rozbili, kým sme prišli na to, ako sa otvára, no nakoniec predsa korkový štupel povolil. Predniesol prípitok, z ktorého som polovicu nepočula pre vlastný smiech nad tou polovicou, ktorú som zachytila a obaja sme si odpili. Oslávenkyňa prvá.

                Následne na to oslávenkyňa svoj prvý glg vína takmer vypľula nechápajúc, ako majú chutiť iné vína, ak sladké chutí takto odporne. Aj ho tí, ktorí ho nazvali sladkým vôbec niekedy ochutnali? Mike sa len zasmial a podal mi jahodu. On doniesol aj jahody! A tak sme pili víno slamkami z fľaše, aby sme mohli obaja piť naraz a jedli jahody. A neskúsenej mladej oslávenkyni víno do hlavy stúplo, než sa nazdala.

                „Ako vieš, čo máš robiť, keď sa bozkávaš?“ spýtala som sa ho zvedavo, keď už z fľaše polovica ubudla.

                „Ako ťa taká otázka napadla, Silly?“ zasmial sa a postrapatil mi vlasy ako starší brat, ktorým pre mňa odjakživa bol.

                „Lebo aj ja to chcem robiť,“ oznámila som mu narovinu, „ale bojím sa, že to nebudem vedieť. A že sa strápnim.“

                „Nestrápniš, Silly. Zrazu len budeš vedieť, ako na to, keď ta chvíľa príde,“ uistil ma a odpil si z vína.

                „Ja sa viem strápniť za všetkých okolností,“ zafrflala som a oduto sa mu otočila chrbtom. Načo je kamarát, skúsenejší obľúbený kamarát, keď ani nepomôže?!

                „Čo sa zasa urážaš, krpec?“ zasmial sa a potiahol ma k sebe. Akosi si zachoval postavu aj silu športovca napriek tomu, že na futbal v poslednej dobe zvysoka kašľal.

                „Lebo mi nechceš pomôcť!“ povedala som urazene a odmietla s nim ďalej hovoriť.

                „No ták, Silly, to sa nedá vysvetliť takto slovami,“ obhajoval sa chlácholivo a hladkal ma po ruke.

                „Tak mi to vysvetli, ako sa dá,“ povedala som stále urazene, zatiaľ čo som sa hrala s už prázdnou fľašou od vína, „to si želám na narodeniny a ty to musíš splniť!“

                „Ty chceš, aby som ťa pobozkal?“ pozrel na mňa s úškrnom a jednym nadvihnutým obočím.

                „Chcem, aby si ma to naučil!“ dupla som si nohou, hoci som sedela, čo pokazilo výsledný efekt.

                „Nebudeš to zajtra ľutovať?“ spýtal sa ma celkom vážne, na čom sa zasmiala.

                „Ľutujem, keď ma učíš rátať rovnice?“ spýtala som sa ho s úškrnom.

                „Prirovnávaš bozkávanie k rovniciam? Nenávidíš rovnice!“

                „Iba hovorím, že je to učenie ako učenie a to neznamená nič, však?“

Neodpovedal. Na okamih sa zamyslel a pery mi jemne pritlačil na ústa, najprv nimi jemne rozhýbal tie moje, potom si ma pritiahol bližšie a mala som pocit, že z toľkých rôznych pocitov naraz explodujem. A zrazu sa odtiahol.

„Priučila si sa niečo?“ spýtal sa s úškrnom a ja som celá prekvapená s vypleštenými očami prikývla.

„Dúfam, že toto medzi nami nič nemení ani neznamená, lebo vieš, že ja mám stále priateľku,“ povedal na okamih neisto a ja som sa len zasmiala. Samozrejme, že to nič nezmenilo. I keď ja som sa dozvedela, že by pre moje narodeninové želanie aj podviedol priateľku a hoci to nebolo nič pekné, ten pocit, že pre mňa by to urobil ma hrial pri srdci ešte dlho, plameňom tak silným, že každý náznak viny v okamihu spálil.