V ten deň, keď sme so spolužiačkami sedeli na obede, lebo na obede
dievčatá sedia vždy s dievčatami, to je jednoducho pravidlo, som sa
donútila počúvať, dokonca aj keď prišlo na módu a kozmetiku, čo ma
zvyčajne desilo. Možno som už mala 15, a hoci v tomto veku sa všetky
spolužiačky len vrteli okolo chalanov, ja som bola stále šialené srdcom decko
túžiace po zábave a dobrodružstve, divoch ktorý radšej hral futbal
s chalanmi, než si o nich šepkal a chichotal sa. Ale po tej noci
s Mikeom som po takom čosi túžila aj ja. A tak som počúvala, keď
Alicia nadšene opisovala, nové šaty, ktoré si kúpila a ktoré budú všetci
chalani na nej milovať a snažila sa
vybaviť si, ako asi mohli vyzerať.
„Ako keby si ty na to potrebovala nejaké šaty,“ poznamenala som, plne si
vedomá, rovnako ako samotná Alicia, že za ňou sa každý otočí, nech má na sebe
čokoľvek.
„Prestaň,“ zachichotala sa, no úsmev jej pery neopustil, „akoby ty nie.“
„Ja?“ tentokrát som sa ja zasmiala, „mňa by si ľudia všimli, len ak by som
si na seba rozvešala vianočné svetielka!“ Všetci sa rozosmiali, len Alicia si
ma premerala.
„Skúšala si niekedy červený rúž? A vysoké opätky?“ spýtala sa
s prižmúrenými očami, akoby už hľadala ten správny oddtieň rúžu.
„Vyzerala by som smiešne.“
„Vyzerala by si skvelo!“ naliehala, „raz to na tebe vyskúšam! Čo tak tento
piatok? Ideš s nami osláviť moje narodeniny, však? Pokiaľ viem, aj ty si
mala nedávno, môžme oslavovať spolu! Prídem k tebe a uvidíš, že keď
pôjdeme von, všetci sa budú obzerať,“žmurkla na mňa a tak bolo všetko
zrazu dohodnuté. A tak som čoskoro zistila, ako funguje červený rúž, že
opätky nie sú len mučiarenský nástroj a že pojmy tričko a šaty nie sú
presne definované, a teda sa môžu u rôznych ľudí kategorizácie
rôznych odevov líšiť.
„Dnes som si asi prvýkrát všimol, že si dievča,“ podpichol ma Mike, keď ma
tak videl. Chcela som ho vysmiať a spýtať sa, ako často sa teda bozkáva
s niekym, koho považuje za chalana, no bolo okolo nás priveľa ľudí. A tak
som bola ticho a snažila sa od svojho okolia odpozorovať, ako sa správať.
Zasmiať sa, keď si niekto myslel, že bol práve vtipný, uškrnúť sa na chalana,
ktorý sa mojim smerom pozeral pridlho a nadvihnúť obočie, ak pohľadom ani
tak neuhol. Pobozkať chalana na líce, ak mi práve doniesol drink a je
pekný. Čosi pošepkať s úsmevom Mikeovi, ak chcem, aby nejaký chalan
žiarlil. A hlavne, nedovoliť nikomu vytiahnuť ma z klubu von, pokiaľ
za to nestojí.
Boli dve hodiny ráno, keď sa komusi, ktorého meno si dnes už ani nepamätám
podarilo vytiahnuť ma von. Mikeovi sa to očividne nepáčilo, pozeral na mňa
pohľadom ako nahnevaná mama, čo ak na mňa malo efekt, tak jedine opačný. Rozprávali
sme sa, ponúkol mi cigaretu, sledovali sme dym a o chvíľu už cigaretu
medzi mojimi perami nahradili tie jeho. Znova som v žalúdku pocítila ten
šialený pocit, ktorý bol lepší než akákoľvek droga, zatiaľ čo som sa poddávala
jeho perám a ochutnávala ich. A zrazu, keď pominul ten prchavý pocit,
krátky ako úder prvých bubliniek šampanského do nosa, uvedomila som si, že sa
mi to vôbec nepáčilo. Z jeho pier som mala pocit, akoby ma chcel zjesť,
jeho ruky si akoby chceli zo mňa kúsky odtrhnúť, akoby sa hral s modelovacou
hmotou. Jeho prsty sa mi zabárali nepríjemne hlboko do kože a hoci som sa
vážne chcela donútiť užívať si to, nešlo to. Z celej sily som ho
odtlačila, a kým mi venoval vražedný pohľad, odkráčala som preč.
Nechápala som to celé, no zvedavosť mi nedala a o pol hodiny som
už bola zasa na skoro tom istom mieste, v skoro tej istej pozícií, hoci
tentokrát s nikym iným, tentokrát len čisto predmetom experimentu
podporujúceho môj výskum. Po dvadsiatich sekundách dostal pokusný králik facku
a ja som sa znova našla pri bare, s novým pohárom v ruke.
„Čo to stváraš?“ prísne sa ma spýtal Mike, ktorý sa posadil okamžite vedľa
mňa, „úplne ti preskakuje? Spamätaj sa, Lacey, od kedy si ty takáto?“ Jeho
slová prišli ako facka. On mi bude čosi vyčítať? On, ktorý vystriedal v poslednej
dobe viac priateliek, ako som dokázala spočítať mi bude vyčítať dva bozky,
ktoré som v živote dostala, ak nerátam ten od neho?
„Neviem, čo je teba do toho,“ zazrela som naňho, urazená a vyhýbala sa
mu pozvyšok večera.
„Žiarli?“ spýtala sa ma s chichotom kamarátka, ktorá to videla, no ja
som vedela, že to nebolo vôbec tým. Ako som ju míňala, potiahla ma na tanečný
parket, no na tú noc ma chuť baviť sa úplne prešla.
Keď som sa prebudila, deň už
dávno prešiel tú fázu, ktorá sa vošla ešte do tolerancie okolo slova ráno. Na
okno mi ktosi klopkal, akoby sa chcel hánkami prstov prebiť dnu cez tvrdé sklo.
Postavila som sa z postele v snahe prebehnuť k oknu
a takmer sa mi podlomili nohy, bolelo ma čudesne celé telo. Došuchtala som
sa teda akosi k oknu a bez toho, aby som sa pozrela, kto naň klope
som ho otvorila a pokúsila sa vyskočiť, hoci napokon som sa z neho
skôr vysypala. Mike sa na mňa ľútostivo pozrel a zmierlivo mi podal
plastovú fľašu priehľadnej tekutiny, ktorá dosť vydesila môj žalúdok.
„Voda s citrónovou šťavou,“
odpovedal na môj zdesený výraz, „pomôže ti, uvidíš.“ Podozrievavo som najprv
ochutnala, nemala som síce pocit, že pomáha, no zároveň sa ani nepýtala von, čo
som brala ako dobré znamenie a odpila si.
„Ťažké ráno?“ spýtal sa súcitne,
hoci si udržoval nejaký odstup.
„Ráno som prespala, ale teraz to
celkom ťažké je...“ priznala som a odpila si ešte raz citrónovej vody, na
čo ma už zastavil.
„Zasa to neprežeň, aby ti predsa
len zle neprišlo,“ napomenul ma láskavo a sám si odpil.
„Meníme čas našich stretnutí?
Z polnočných na poludňové?“ podpichla som ho s úškrnom v snahe
nemusieť sa priamo spýtať, prečo prišiel.
„Vyháňaš ma?“ zatváril sa
urazene, „vieš nebodaj, čo som ti prišiel povedať?“
„Nič pekné,“ skúsila som, vedomá
si, že mám pravdu.
„Koľko si toho včera vypila?“
spýtal sa priamo, „a čo sa s tebou porobilo? Akoby som ťa ani
nespoznával,“ povedal mi vážne, na čo som sa len rozosmiala, z čoho mi
začalo hučať v hlave. Odporný, zúfalý, šialený smiech, keď sú veci tak
zúfalé, že aj plač sa proti tomu zdá slabá reakcia a tak sa človek smeje
ako šialenec, lebo vlastne iná dostatočne silná reakcia nie je. A tak som
sa smiala, vôbec nie šťastne a so slzami v očiach. Chcela som to
všetko Mikeovi vysvetliť, každú myšlienku, každý čo i len zlomkový pocit.
A zároveň to s akýmikoľvek slovami znelo hlúpo, nesprávne, trapne,
detsky...
„Alkohol s tým nič nemal
spoločné, alkohol človeka nemení, len jeho skutočnú podstatu robí zreteľnejšou.
A hoci u niekoho prevezme úplne kontrolu, mne sa to nestane,
u mňa vždy rozum zvíťazí, veď to vieš. Ten prvý... páčil sa mi. Bol milý,
očarujúci... Ten druhý bol predmetom experimentu. Či to, ako to dopadlo
s tým prvým bola moja chyba alebo jeho.“ Mike sa len rozosmial.
„A že prečo muži nikdy
nepochopia ženy, teba je aj škoda trápiť,“ postrapatil mi veselo vlasy
a tým bola celá debata v suchu. Radšej sme oknom preliezli naspäť dnu
a zvyšk dňa strávili pozeraním filmov. Skvelý pocit, že aspoň v ten
deň nemusel utekať na rande. Že aspoň na jeden deň bol ešte stále môj.
Toto obdobie nášho života
našťastie netrvalo dlho. Keď už Mike vystriedal trištvrtinu dievčat na škole,
akosi ho to omrzelo a ja som predsa len tiež našla pár exemplárov
ochotných risknúť to so mnou, s ktorými som napokon aj ja bola spokojná
a nemala som pochybnosti o tom, či to čo prebieha je bozk alebo si do
hrdla pchám dva prsty. A nech sa dialo čokoľvek, to podstatné sa nezmenilo
a Mike bol stále súčasťou môjho života, čo bolo vlastne jediné, na čom
záležalo. Náš vzťah v tomto čase sa mi páčil. Okolie nás neustále
podpichovalo, nikto neveril, že po toľkých rokoch medzi nami nič nie je ani
nebolo a my sme sa na tom vynikajúco bavili. Všetko bolo uvoľnené, náš
vzťah a to, čo sme si mohli voči druhému dovoliť nemalo hraníc. Vrámci
doťahovačiek, či sme spolu alebo nie sme obaja obdržali od toho druhého nemálo
úderov po zadku, pri ktorých sme sa vždy snažili čo najlepšie príležitosť
využiť a dať do toho čo najviac sily. Bitky boli na dennom poriadku,
ktorých súčasťou boli uhryznutia na rôzne časti tela, čo nám pripadalo
normálne, no viacerí sa nás spýtali, či si to radšej nechceme do postele
nechať. A hoci je pravda, že sme spolu v jednej posteli spali
neustále, vždy sa tam nachádzalo aj nejaké to oblečenie, aby sa nepovedalo. Nemyslím,
že počas našich čias na strednej nám vôbec niekto veril, že nie sme spolu.
A nemyslím, že by nás to vôbec niekedy trápilo.
Mike bol ako môj starší brat a najlepší kamarát v jednom.
A hoci som musela uznať, že vyzerá veľmi dobre a príťažlivo, bolo to,
ako uznať, že nejaký obraz je pekný. Bol to jednoducho fakt, ktorý bol
pravdivý, no so mnou vôbec nič nerobil. A vedela som, že opačne to môže
byť tak podobne, hoci som si prehnané ilúzie nerobila, keďže som poznala
vynález menom zrkadlo. Hoci Mike si ako môj najlepší kamarát prešiel otázkami
typu, či nie som tučná, či si myslí, že som pekná, či sa mu ako chalanovi
páčim, čo sa mu na mne páči, čo mám zmeniť... a aj keď (po pár minútach
povzdychov a prevracania očí) povedal len tie najlepšie sa počúvajúce
veci, bolo mi jasné, že ako najlepší kamrát na plný úväzok by mi nič iné ani
nepovedal.
V tomto období našich nevšedne
všedných životov neexistovalo nič, o čom by sme sa navzájom nemohli
rozprávať, jediný detail zo života toho druhého, ktorý by sme nevedeli
a nebolo ani veľa veselých (prípadne alkoholických) príhod, v ktorých
by sme v hlavných úlohách nefigurovali obaja. Jedna z najlepších sa
viazala na chatu, ktorú Mike tajne vybavil na moju osemnástku.
No comments:
Post a Comment