Losers get even loserier

pokračujem tu, pretože na pinkglasses to je ako znesväcovanie dávneho obdobia, ktoré mi teraz pripadá ako sen... taká naivná už dávno nie som, ach, ale či len ten svet bol krásny...

a k tejto časti, je taká aká je, ale nič iné som nesľubovala, táto poviedka je len zhluk nápadov a čosi, aby som len ťukala do tej klávesnice, takže také hlboké myšlienky :P
Samozrejme sa to celé začalo alkoholom. Prípitok a potom jednoducho všetko doradu dodna. A zo začiatku perfektná partička sa stávala čoraz zaujímavejšou potom, čo hladina alkoholu u každého odplavila hlúpu masku a boli sme zasa sami sebou. Pár ľudí sa rozliezlo kamsi robiť čosi, o čom som chcela vedieť čo najmenej. A tak sme zostali unudený pozostatok partie obklopený prázdnymi fľašami. A jediná vec, ktorá sa dá v takej situácií robiť je stará hlúpa detská pravda/odvaha. Čiže sme hrali. Čmudili sme ako továrenské komíny, jedna cigareta za druhou  a rozprávali asi ako stredne ťažko duševne postihnutí, pričom z nás muselo tiahnuť horšie než z obchodu s alkoholom. Ale fľaša sa točila, na otázky odpovedalo, úlohy plnili, ak bol dotyčný vôbec schopný vstať. Dozvedeli sme sa, že Jane sa bozkávala s dievčaťom, videli sme Nicka skákať na jednej nohe a padať častejšie, než na nej skutočne stál a zistili sme ešte mnoho vecí, ktoré aj tak nikoho nezaujímali a ani si ich nebudeme pamätať. Až sa raz fľaša zastavila na mne. Predmetom otázky pre mňa bol prirodzene Mike. Či je pravda, že naozaj sme spolu nič nemali a či ma to nelákalo. Zasmiali sme sa, pozreli na seba a zasmiali znova. Nemali sme k tomu čo dodať. Nikto nám neveril. A tým, že sa vlastne všetci urazili sa hra skončila, spolu s ňou aj celá zábava. A s Mikeom sme zostali sami. A vyzeralo, že to bude naozaj zábava, radšej sme sa od ostatných odpratali, sedeli sme na posteli, ledva schopní udržať sa vo vertikálnej polohe a pozerali doblba.

                „Prečo sa všetci tak čudujú, že sme spolu nespali?“ spýtala som sa ho úprimne zvedavo.

                „Podľa seba súdim teba...“ zacitoval s úškrnom, „všetky by ma chceli a nechápu, prečo ty nie,“ zasmial sa a ja som ho jemne ho drgla, narcisa môjho.

                „Zasa si nedomýšľaj,“ vyplazila som mu jazyk, „čo ak ale niečo s nami dvoma nie je v poriadku?“ táto možnosť ma vážne strašila v mojom vtedajšom stave.

                „Kedy si mala pocit, že my dvaja sme v poriadku?“ pobavene ma vyviedol z omylu.

                „Ale aj tak... nie je to čudné? Nikdy si nad tým neuvažoval? Že my dvaja...?“

                „Prečo ťa to teraz zaujíma takto?“ rozosmial sa od srdca.

                „Takže nie,“ oduto som sa od neho odvrátila, hoci moja oslabená schopnosť koordinácie nebola práve najlepšou kombináciou s týmto prudkým pohybom.

                „Lacey... no ták, silly...“

                „Čo je na mne také hrozné? Som vážne až tak škaredá?“ opýtala som sa zúfalo a nahodila najnešťastnejší výraz, pri ktorom ma Mike vždy začal utešovať.

                „To vôbec...“

                „Vieš, že mne môžeš povedať pravdu! Čo je so mnou zle?!“

                „Lacey, nič...“

                „Tak prečo si ma nikdy nechcel? Prečo si mal toľko iných a o mňa si nikdy nemal záujem? Nikto neverí, že za celé tie roky nič medzi nami nebolo, tak čo ti na mne vadí?“

                „Nič, ty hlúpa,“ povedal mi stále mierne, s pobaveným úškrnom nad mojimi opileckými scénami.

                „Tak mi to dokáž,“ vyzvala som ho provokačne, s rukami prekríženými na prsiach a prísnym výrazom na tvári.

                „Čo ti mám dokázať?“ zasmial sa, stále sa na mne baviac, „si ako moja malá sestra, ty hlúpa. Preto sme nikdy spolu nič nemali, lebo keď sú ľudia spolu tak dlho ako my, už nie sú kamaráti, prakticky sú súrodenci, nezáleží na tom, koho volajú rodičmi.“

                „A keby som nebola ako tvoja sestra?“

                „Keby si nebola ako moja sestra,“ na chvíľku sa odmlčal a povzdychol si, „tak by som urobil asi toto...“ A moje tričko zrazu letelo k zemi. S prekvapeným výkrikom zastaveným na perách som dopadla chrbtom na posteľ, zatiaľ čo Mike sa uškŕňal a na krátky okamih ma pobozkal.

                „Pamätáš si, keď sme toto naposledy robil?“ spýtal sa a pery pomaly presúval od mojich po k uchu, opisujúc lícnu kosť a neprerušujúc kontakt s mojou pokožkou ani na okamih.

                „Nie, budeš mi musieť pripomenúť,“ zasmiala som sa a rukami si dovolila malý prieskum popod Mikeovo tričko, zbavujúc ho tohto prebytočného kúsku oblečenia. Pocítila som, ako sa jeho pery vychutnávajúce si môj krk skrivili do úsmevu. Opäť ma pobozkal na pery a s úškrnom sa posadil späť na okraj postele a sledoval ma. Bez závahania som sa posadila do tureckého sedu oproti nemu, ruky si zložila do lona a snažila sa kontrolovať svoje dýchanie, rovnako ako on sa tváriac, akoby nič.

                „Ako ďaleko to chceme nechať zájsť?“ opýtal sa úplne vážne, s úsmevom na perách a snažil sa netváriť, akoby sme sa bavili o tom, o čom sme sa bavili.

                „Ja som nečakala, že sa vôbec takto ďaleko dostaneme,“ pokrčila som plecami a zasmiala sa, naozaj by my nikdy nenapadlo, že Mike by chcel také čosi vyskúšať so mnou. Ešte pred chvíľou som bola len akoby jeho mladšia sestra.

                „Ale páčilo sa ti to,“ podpichol, pýtajúc si potvrdenie a pochvalu.

                „Tebe ale očividne tiež,“ vysmiala som ho, upierajúc pohľad na jeho aj predtým dosť úzke nohavice. To bolo prvýkrát, čo som videla Mikea červenať sa.

                „Už to nezahovoríš,“ vysmiala som ho a hodila sa na chrbát na posteľ, smejúc sa ďalej.

                „Ani nechcem. Len sa ty priznaj, či to s tebou nič neurobilo?“ spýtal sa schválne zvádzajúcim hlasom, pričom sa naklonil nado mňa, „teba to nerozpálilo? Nechceš to? Nechceš viac? Nerozmýšľaš teraz, ako by to pokračovalo, ak by sme sa neodtiahli, čo sa už mohlo v tejto chvíli diať? Necheš vedieť, kde všade som ťa už mohol bozkávať? Či by si už kričala?“

                „Prečo mi toto robíš?“ povzdychla som si a snažila sa nepredstavovať si, čo hovoril, „odkedy si takýto? A odkedy ku mne?“

                „Tak toto teda nie, maličká, toto na mňa nehádž, ty si začala a veľmi dobre to vieš. Myslíš, že mi od začiatku nebolo jasné, kam si svojimi otázkami smerovala? No stále si mi neodpovedala na moju. Ako ďaleko to chceme nechať zájsť?“

                „Do nekonečna a ešte ďalej,“ zašepkala som mu do ucha a rukou vkĺzla za pás jeho nohavíc.