Losers 'till the very end

        

      Mike ma sledoval ešte skôr, než som sa zobudila, čiže keď som otvorila oči, prvé, čo som videla boli tie jeho.

                „Ako sme sa vyspali?“ spýtal sa veselo, hoci s opatrným podtónom.

                „Už vidím, čo na tebe všetky tie baby videli,“ povzdychla som si a natiahla stuhnutý chrbát. To sa už naozaj schuti uchechtol.

                „Uznávam, že som tiež asi pochopil, prečo ťa nechceli tí tvoji bývalí len tak pustiť,“ pripomenul mi zaujímavé scény, ktorých bol neraz svedkom.

                „Takže celkovo mohlo byť?“ opýtala som sa vážne, zvedavá na jeho názor a začala zháňať kúsky oblečenia. Trocha pokrčené, niekede fľakaté, istotne mi prejde, že som v nich spala.

                „To si na seba nenavlečieš moju košeľu?“ spýtal sa takmer urazene Mike, kompletne ignorujúc moju otázku, „myslel som, že to všetky baby robia.“

                „To akoby som si na čelo napísala, že si ma v noci pretiahol,“ vysmiala som ho a navliekla sa radšej do svojho trička.

                „Ale je to sexy,“ zafrflal naoko urazene, sám si zapínajúc gombíky svojej košele.

                „Tak vieš čo,“ navrhla som mu s úškrnom, pričom som prešla k nemu, obkročmo si mu sadla na kolená a dokončila zapínanie košele zaňho, „keď sa nabudúce takto ocitneme v mojej alebo tvojej posteli, potom možno porozmýšľam nad tvojou košeľou, ale rozhodne nie medzi ľuďmi.“

                Kým Mike analizoval, čo som mu práve povedala (najmä takmer nevinne znejúce slovo nabudúce), vytratila som sa nájsť niečo na raňajky. Koho som uvidela, bol v podobnom stave ako ja, alebo horšom. Lucy sa nedokázala odlepiť od záchodovej misy, zatiaľ čo Marie si niekto odložil v kvetináči a tá pokojne spala ďalej. Jamie do seba nalieval jeden pohár vody za druhým a Lucas fajčil na terase. S kusom rožka som sa k nemu postavila na terasu a on mi automaticky cigaretu strčil medzi pery.

                „Vyzeráš, akoby si mala za sebou rušnú noc,“ podotkol, zatiaľ čo som si lenivo potiahla z cigarety.

                „Nekonečná bitka o perinu a s vlastným nepokojným žalúdkom,“ uškrnula som sa naňho, postupne si odtŕhajúc kúsky suchého rožka.

                „S tebou by som sa teda o perinu biť nechcel,“ zasmial sa, „na čosi tak krpaté si poriadne nebezpečná. No aj tak sa zdá, že dnešné ráno zvládaš fajn. Čo sa o viacerých povedať nedá.“

                „Asi by som sa mala ísť na nich pozrieť, hlavne na Mikea. Či vôbec žije,“ ospravedlnila som sa a nechala ho s cigaretou na terase. Mike už sedel medzitým na kuchynskom stole a pochutnával si na jogurte. Jeho žalúdok veru nevyvedie z rovnováhy nič.

                „Čo mám chápať pod tým nabudúce?“ spýtal sa, keď si ma pritiahol za tričko k sebe tak blízko, že nik iný nemohol počuť.

                „Čo by si pod tým chcel chápať? Hádam si len nedomýšľaš?“ podpichla som ho, posadila sa vedľa neho na stôl a znechutene odvrátila pohľad od jogurtu v jeho rukách, len pohľad a môj žalúdok sa už ozýval.

                „Ja si len nie som istý, ako po tom všetko chápeš náš vzťah,“ pousmial sa, tak ako počas celého rána ani teraz v jeho hlase nebolo naliehanie či náznak nepokoja. Pokiaľ išlo o nás dvoch, Mike sa nebál, nemal pochybnosti.

                „Si stále môj najlepší kamarát, ktorého dnes poznám ešte bližšie,“ uškrnula som sa naňho, „ako to pripadá tebe?“

                „Stále si moja najlepšia kamarátka. Hoci som ťa uvidel v svetle, o ktorého existencií som ani netušil.  A aj napriek tomu, že teraz akosi neviem na nič iné myslieť.“

                „Hádam si sa len nezamiloval,“ rozosmiala som sa a on sa okamžite pridal.

                „Nenamýšľaj si zas, krpec. To sotva. Možno sa mi len páčilo, čo sme túto noc zažili a nemôžem sa na teba pozerať bez toho, aby som nad tým nerozmýšľal.“

                „A na čo prídeš, keď nad tým uvažuješ?“

                „Že vieš, čo robíš. Si vážne sexy. Zopakoval by som si to. A stále si len kamarátka pre mňa, to sa nijak nezmenilo.“

                „A nech sa ani neopováži!“ šťuchla som ho veselo do hrude, „lebo by to nedopadlo dobre. Ale čo sa týka toho zvyšku, s tým sa dá čosi urobiť. Veď aj tak všetci ešte spia, aj tí, ktorí sa tvária, že stoja na nohách...“

                „Ty sa naozaj nezdáš,“ zasmial sa a pritiahol si ma bližšie k sebe, jednou rukou skrytou za našimi chrbtami blúdil kam sa mu zachcelo.

                „Idem si umyť zuby. A dať sprchu,“ oznámila som mu z ničoho nič, zošuchla sa od stola a nechala ho tam uprostred jeho činnosti. Po troch krokoch som sa však otočila, „to nebola pozvánka,“ dodala som pre prípad, že by to nebolo jasné. Vlastne ma aj prekvapilo, že to Mike rešpektoval, no nie nadlho, keďže som ho našla v izbe, kde sme spali my dvaja (jediní sme mali vlastnú izbu, keďže to boli moje narodeniny a on to celé vybavil, ostatní si museli vystačiť s gaučami) a zdalo sa, že tam čakal len na mňa.

                Čo bolo na tom všetko najlepšie bol asi fakt, že na tom ani trocha nezáležalo. Užili sme si dostatok zábavy, Mike bol spokojný potom, čo som si naozaj raz namiesto svojho trička obliekla jeho košeľu (hoci potom musel k sebe domov prebehnúť len v nohaviciach, keďže som ju odmietla vrátiť) a asi o týždeň neskôr ma už zoznamoval so svojou novou priateľkou. Ja som ho tri dni neskôr zoznámila s Jerrym. O týždeň neskôr sme ich poriadne pohovárali. Nasledujúci deň podviedli. A deň potom odkopli. Občas sme to takto zopakovali, občas sme ohováraním skončili. Občas sme boli nejakú dobu len my, dvaja kamaráti, ktorí nikoho nepotrebovali. A život fungoval.

                „Ako je možné, že sme stále spolu, stále najlepší kamaráti, zatiaľ čo všetic ostatní sa z našich životov pomaly vytratili?“ spýtal sa raz Mike po dvadsiatich piatich rokoch nášho priateľstva, keď sme ležali v parku a pozerali na oblohu, preberali všetky nezmysly a popíjali víno z mojej obľúbenej nepriehľadnej športovej fľaše. Len som pokrčila plecami a odpila si znova.

                „Koľko priateľstiev, no najmä vzťahov a všetko je to nenávratne preč. A keď sa pozriem na ostatných... všetci by sa len brali a detská čakali... vieš si to predstaviť? Keď si predstavím, že by som mal robiť čosi také, pripadám si ako o desať rokov starší, akoby život končil. Toto by mali byť najlepšie roky našich životov, či nie? A keď sa na ostatných pozriem, pripadá mi to, akoby ich zahadzovali. Asi len ty vieš, koľko vzťahov som mal a nikdy v živote som po takomto čomsi netúžil a viem, že ani ty nie. Čo na tom tých ostatných láka nechápem, no núti ma to rozmýšľať, v čom sme my vadní.“

                „Vadní sme vo všetkom, čo si si nevšimol?“ rozosmiala som sa, „každý si to myslí. Naši na nás zazerajú, tvoji rodičia tiež, myslím že len všetci čakajú, kedy im oznámime, že sa chceme zobrať. Akoby nič ié v živote neexistovalo, no mňa to práve desí. To, že všetci smerujeme k tomu istému, svadba, práca, deti a smrť. Nič viac nič menej. No čo je na tom také úžasné, ak to dokázali už miliardy pred nami a ďalšie miliardy to spravia po nás?“

                „Tak zmiznime odtiaľto,“ navrhol zrazu, „preč od ľudí, ktorí od našich životov očakávajú viac, než my sami. Od ľudí, ktorí nás chcú vidieť tak ako sú oni, usadených v nudnom každodennom stereotype. Vypadni domov zbaliť si kufor, o pol hodinu po teba prídem. Mobil nechaj doma na stole a pozdrav odo mňa vašich. Už ich tak skoro neuvidíme.“

                Pozrela som na Mikea v snahe pochopiť, nakoľko svoje slová myslí vážne. On si však len pokojne odpíjal z vína a sledoval biele oblaky na belasom nebi. Mne nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

                „Nepotrebujeme sa baliť, ak nevieme, kam ideme,“ vysmiala som ho, „len dopime víno a vyrážame.“ 

A tak sme skončili :D Krátke, shitné a čo, hlavne, že som sa donútila písať... ale taký vzťah mať s dakým, to by som brala :D