Neuveriteľné prekvapenie, keď vám prezradím, že plánovaný príbeh sa nekoná :) To by ste odo mňa nečakali, čo? Well... raz, keď sa dostanem na školu, kam chcem (sadly crying in the corner because world is not fucking fair) a potom budem robiť to, čo chcem (hahahahah) tak to uvidíte v televízií :P pretože ten námet sa nedá veľmi sprostredkovať písomne, hoci scenár by z neho bol krásny :3 ale ja ho nikdy nenapíšem, lebo aj keby sa dostanem na tú posratú školu, čo ironicky vlastne nie je ani problém, mám pocit, že sa na svoju vysnenú školu dostanem ľahšie ako na moju druhú, tretiu či 5o. voľbu (ktoré ani neviem, čo sú) ale samozrejme, že tam sú tie posraté peniaze... a keď sa človeku zdá jeho sen už takmer na dosah a on si ani nedovolí dúfať, príde rana... príde veľké BUT a zbohom.
Ale na druhej strane, keď už som zrušila jeden príbeh, aspoň ako náhradu ponúkam iný. Toto ani nie je časť toto je len čosi. Lebo ten začiatok bol príliš úvahový, aby som zaň beztrestne len tak pripojila dej.
You say the cigarettes are killing me, but before you ask me to stop,
give me a reason to wish to preserve such a worthless misery as my life is.
For my life shall be like the dress you love to see on me so much;
short, dark, yet unforgettable.
Keď sa raz zobudíte s pocitom,
že váš život sa riadi scenárom akéhosi na drogách závislého hollywoodskeho
skrachovanca a vy ste hlavnou postavou už stokrát opakovaných komédiách,
ktoré tlačia jednu za druhou pásovou výrobou a tie isté otrepané trapasy a vtipy
pchajú do úst vždy novým hercom, ktorých zbožňované tváre a v správnej
chvíli vyzlečené tričká sú jediným, čo tieto braky predáva, keď vám ako jediný
zostane ten nešťastný afektovaný smiech, lebo pravý už ani nepoznáte, slzy ste
dávno vymýňali a hnev je tak zbytočný, keď vrieskate z plných pľúc na
nič, udierate do stien v zúfalstve a zisťujete, že tých sĺz sa predsa
ešte zopár nájde, keď s takmer pôžitkom prechádzate bruškom prsta po
čepeli noža a sledujete tú modrú spleť vykúpenia na zápästí, vtedy si naozaj
a po prvýkrát uvedomíte, že ste dokonalo slobodní. Nezastaviteľní. A vtedy,
v odraze naleštenej čepele po mesiacoch či rokoch uvidíte prvý skutočný
úsmev. Nesmelý, akoby ste zabudli, ako sa to robí alebo či vôbec pristane vašej
tvári, ako na nej asi vyzerá... no konečne skutočný. Pretože práve vtedy, keď
je človek na úplnom dne, keď nožom obkresluje žilky zápästia, no nepritlačí,
vtedy pochopí, že nemať čo stratiť a nemať akú novú bolesť už pocítiť je
prísľub a dar. A dno, na ktoré sa dostal nie je koniec, dno je len
štartová línia, z ktorej cesta vedie úplne všade.
No comments:
Post a Comment