A girl who smokes too much - Skeleton and soul

Niekedy  rozmýšľam, akým človekom som bola predtým. Pred nimi. Sadnem si pred zrkadlo, rozostrím zrak a spomedzi pier vyfúknem dym, ktorého vôňa je jediná, ktorú už dnes vnímam. Sledujem siluetu v zrkadle, všetko, čo mi zostalo z nej, hoci ani tá nie je úplne tá istá. Tam, kde mala ona svaly mám ja už len kosti. To sa občas stáva, keď človek stráca chuť. Chuť žiť, dýchať, byť sebou. No i tak, keď ju sledujem cez obláčiky dymu, je to ona. Teda ja. Hoci vôbec nie ja. Vydýchnem priamo z duše dym, ktorý je už dávno jediný, čo má možnosť nahliadnuť do môjho vnútra, hoci len na ten krátky okamih, kým ho zas nevydýchnem späť a on sa stratí. Tak, ako dopadne každý, kto mal možnosť nahliaduť dnu, aj on sa v okamihu stratí.

Oči su jediné, čo sa nezmenilo. Možno preto, že sa mi nikdy nepáčili, nič čo stojí za niečo nezostáva. Preto ak nájdete niečo, pri čom ako prvé pocítite ten úžasný pocit naplnenia, ten akoby dotyk pri srdci, v okamihu to odkopnite, zničte a rozbite na malé kúsky. Inak presne to ono spraví s vami. A budete mnou.

                Prstami sa dotýkam zrkadla, sama neviem, kedy som sa k nemu načiahla, no už ho nedokážem pustiť. Prechádzam ľahko po jej črtách a hľadám v nich svoje vlastné, ktoré však skrýva pred svetom, akoby sa za ne hanbila. Na to, že ona bola tou hlúpou a zničila mňa je celkom múdra. Sama už vie, čím bude tá s neznámou tvárou a bráni sa jej, no darmo, dym ju zmení, hoci nechce. Keď sa raz ukryje za záclonu sivastého oparu, ktorý si sama vytvorí, no nikdy neskrotí, za takou záclonou je až priľahké odhodiť jednu tvár a nasadiť novú. Potom už jej pery nebudú také sladké.

Naozaj niekedy vyzerali tak plno? Sledujem ich kútiky jemne vyhnuté nahor a sú mi tak cudzie... v jednej chvíli sú ružové, ako najsladší cukrík, v ďalšej karmínovo červené, bordové, či takmer až fialové. A usmievajú sa. Aké zvláštne gesto, moja tvár už dávno zabudla, ako naň. Žiadne kruhy pod očami alebo ak predsa, sú perfektne zamaskované. Všetko to pôsobí cudzo. Život iného človeka, ktorý zomrel kedysi a dnes v jeho tele chodí len kostra, rozbitá na kúsky a znova narýchlo zlepená, ktorá je príliš zaneprázdnená vlastným rozpadávaním sa na to, aby sa starala. Aká bola kedysi naivná, sama sebou. Až kým ju oni zmenili. A ona hlúpa im to dovolila. Nechala ich, nech ju zmenia a jedného dňa zistila, že už sama nevie, kým vlastne bola a ako späť. A teraz je ja. Pozliepaná kostra v porceláne, odhodená použitá bábika, ktorú si vytvorili a neskôr nechali tak. Nie je ničím, iba mnou. Nemá nič, má iba dym. Dym, za ktorý sa skrýva, pretože cezeň nevidieť jasno a každý si domyslí, čo chce vidieť. No v okamihu, keď sa rozplynie dym je to znova len ona. Odhalená, nahá pred svetom, pretože šaty nezakryjú to, čo dym. A v dyme sa skrýva ona. Neprezradí svoje meno, pretože mená sú hlúpe. Nevravia o nás nič. Ja som kostra. Ona je duch. Spolu sme skoro jeden.