Myslím, že skutočne som sa znova prebrala, až keď už všetci tí dôležití, ktorí si ma prišli obzrieť, odfotiť a natočiť boli dávno preč. Len v polospánku, vôbec si neuvedomujúc samú seba, som robila čo odo mňa chceli a zívala, neustále len zívala. Myslím, že som dostala aj nejaké facky, lebo som ich neposlúchala, ale nie som si istá, možno som si to len v svojom polobdelom stave predstavila. Aj keď boli už preč, môj dozorca, ako som si ho pomenovala, sa pokúšal na mňa hovoriť, no nezachytila som jediné slovo. Jednoducho som spala. Na zemi, na stoličke, boli mi to jedno, nevnímala som, iba spala. Svet bol prekrásne farebný a veselý v mojich snoch.
Keď som sa prebrala, celý svet bol sivý. Zaprášená dlážke, zájdené špinavé steny, ošúchané dvere. Bola som sama, bolo ticho a ja som nevedela, čo robiť. Sedela som na stoličke, no nebola som priviazaná. V miestností bolo šero, len jediná žiarovka vysiaca na drôte osvecovala svojim slabým svetlom asi meter vôkol seba, do rohov miestností jej svetlo ani nedorazilo.
Veľmi, veľmi opatrne som zmeravené nohy pustila na zem, oboma rukami oblapila operadlo stoličky a pomaly na ne preniesla váhu. Napriek tomu, že som sa cítila, akoby sa mali podo mnou každým okamihom podlomiť, akosi ma udržali a ja som veľmi opatrne a najmä potichu prechádzala miestnosť meter po metri, hľadajúc čokoľvek. Miestnosť bola úplne prázdna. Okrem prachu samozrejme, ktorého bolo všade požehnane, akoby svojim množstvom chcel nahrádzať všetko ostatné, čo tu chýbalo. Vchodové dvere boli bezpečnostné, nechutne hrubé a opatrené toľkými zámkami, že pokiaľ sa v tomto okamihu nenaučím teleportáciu, nemám proti nim šancu. Ďalšie dvoje dvere boli úplne obyčajné, spod ani jedných nešlo žiadne svetlo, nepočula som žiaden zvuk. V ničom sa neodlišovali. Váhala som, čo urobiť, mohla som ostať kde som bola, v prázdnej miestnosti alebo vyskúšať niektoré z nich. Nečakala som zázraky, žiadnu únikovu cestu, ktorá sa predo mnou zjaví, keď prejdem dverami, no stále tam boli možnosti. Možnosti čohokoľvek, dobrého, narozdiel od prázdnej miestnosti, ktorá neposkytovala vôbec nič. Nuž som stlačila kľučku prvých dverí skôr, než som začala o tom príliš rozmýšľať.
Možno by som múdrejšie urobila, ak by som si vybrala tie druhé dvere, no teraz na tom už nezáležalo. On už zdvihol pohľad od svojho mobilu a doširoka sa usmial. Nechal ma chvíľu, nech sa zorientujem, dokonca zažal svetlo. Ja som si prezrela drobnú miestnosť, ktorej väčšinu zaberal starý gauč s miestami zodretým poťahom, dosť veľký na to, aby sa na ňom jeden, možno ak sa potisnú tak aj dvaja, vyspali. Okrem neho bola v miestnosti už len jedna skrinka s niekoľkými zásuvkami a krabicou od pizze navrchu.
"Večera," oznámil mi, keď videl, ako sa pozerám na krabicu. Nebolo to ani tak preto, že by som bola hladná, ako skôr, že nič iné, na čo by sa pozerať dalo v miestnosti prakticky nebolo. Len som pokrútila hlavou a opatrne si sadla na gauč najďalej od neho, ako sa len dalo.
"Čo sa so mnou stane, keď nikto nezaplatí výkupné?" spýtala som sa ho skôr, než som stratila odvahu na túto otázku. Nechápavo na mňa pozrel.
"Nemusíš sa báť, samozrejme, že zaplatia, kto by takú krásavicu nechcel späť?" povedal mi, pričom znel povzbudivo, čo mi pripomenulo byť pri ňom ešte obozretnejšia. Kto vie, na čo sa hrá a čím v skutočnosti je?
"A keď nie?" naliehala som. Poznala som svojich rodičov pridobre, "a nemusíš mi klamať. Nemá ti prečo záležať na mne, na tom, ako to zvládnem. Môže ti to byť jedno, tak nech je. Len mi odpovedz. Pretože za mňa vám nikto peniaze nedá. Vybrali ste si veľmi zle." Neodpovedal. Posledné zvyšky síl vložila do tej otázky a on neodpovedal.
Až keď sa presunul ku mne a objal ma okolo pliec, uvedomila som si, že plačem. On sa na nič nepýtal, nič nevravel, len ma nechal, aby som sa mu na pleci vyplakala a upokojivo ma hladil na chrbte. Pociťovala som akýsi zvrátený pocit bezpečia, keď napriek tomu, že som vedela, kto ma to drží, som sa v tom objatí cítila na okamih bezpečne. Vždy, keď som si myslela, že už svoje slzy ovládnem, spustili sa znova a ja som v ten večer vyplakala všetok smútok i hnev, ktorý som tak dlho pociťovala, no nikdy nemohla dať najavo. Sklamanie zo svojej rodiny, z toho, ako ma vnímali, aká bezcenná a strašná som pre nich bola, sklamanie z Alexandra, od ktorého som čakala toľko a nedostala nič. Alexandra, ktorý bol mojim priateľom už celú večnosť, ktorému som bola ochotná dať všetko, ktorý si to všetko vzal, no na oplátku mi nikdy nič nedal. Ani jediný bozk. Ani za ten som mu nestála. A teraz tu umriem.
"Pobozkaj ma!" otočila som sa vážne k svojmu dozorcovi a on sa len na mňa nechápavo pozrel, "urob to. Aj tak ma čoskoro zabijete, nechcem zomrieť bez toho, aby ma niekto niekedy pobozkal." Nechápavo na mňa pozrel. Zaváhal. A zrazu sme sa bozkávali. Nevedela som, čo robiť a on to vedel. Bola som nervózna, uvedomovala som si, že príliš rozmýšľam, no nedokázala som prestať. Až keď ma nečakane zhodil na gauč a sám sa naklonil nado mňa, všetky zbytočné myšlienky ma opustili.
"Zaujímavý spôsob predstavenia sa," uškrnul sa na mňa, keď sa opäť posadil a ja som sa tiež naňho uškrnula, pretože iná reakcia mi nenapadla. "Nie zlé," pokrčila som plecom a posadila som sa na opačný koniec gauča do tureckého sedu, zatiaľ čo on na mňa nie pekne pozeral. Očividne ho moja voľba slov neočarila.
"Na začiatočníčku si nejaká drzá," pokrútil hlavou, zatiaľ čo ja som si zotierala slzy, na ktoré som už aj zabudla. A potom nastalo to trápne ticho, pri ktorom človek znechutene skrúti pery, no nevie ako ho prerušiť. A tak sme boli ticho. Pozerali do steny, do stropu, jeden na druhého a znova dookola, pretože viac toho, na čo by sa pozerať dalo v miestnosti nebolo. Po chvíli však ticho bolo neznesiteľné, ani nie pre trápnosť situácie, ale preto, že v tichu sa nedalo robiť nič, len rozmýšľať a ja som rozmýšľala až príliš. Myslela som, že mi vybuchne hlava. Príliš veľa myšlienok, príliš veľa zlého.
"Stále si mi neodpovedal na otázku," pripomenula som mu po chvíli, hoci som ani tak veľmi nechela odpoveď, ako to, aby hovoril, "čo sa so mnou stane, keď nikto nezaplatí?"
"O tom ja už nerozhodujem," bolo všetko, čo mi k tomu povedal. Niečo tajil.
"No aj tak ich poznáš, tých ktorí o tom rozhodujú, vieš, čo robia s takými ako ja, určite vedia, čo so mnou a ty to musíš aspoň tušiť. Veď predsa robíš s nimi!" poslednú vetu som naňho vypľula. A on sa pri nej strhol.
"Nie som ako oni," ohradil sa, na čo som mu venovala ten najznechutenejší pohľad, aký som vedela, "nenapadlo ťa, že nemusíš byť jediná, ktorá tu nie je tak celkom dobrovoľne?"
"Oh, vážne? Tak prečo neujdeme? Veď si vravel, že máš kľúče, tak keď tu nechceš byť, prečo tu si?"
"Tebe naozaj nič nemusím vysvetľovať," odpovedal úplne pokojne a pozrel na mňa zhora ako na nejakú špinu na svojej topánke.
"Nemusíš. Klamár." Otváral ústa, asi aby sa ohradil, no napokon nepovedal nič. Očividne sa neoplatilo o nič pokúšať, pokiaľ šlo oňho. Ja som však ešte neskončila. Nemala som v pláne stráviť posledný týždeň svojho života v tejto diere, mala som už akurát dosť toho, že v mojom živote rozhodovali všetci, len nie ja, že bol o všetkom a všetkých, len nie o mne. Ignorujúc ho som teda prešla k skrinke, na ktorej ležala pizza, naša večera a nadvihla som vrchnák. Pokúšala som sa nevnímať reakciu svojho žalúdka, keď mi do nosa udrela tá vôňa.
"Kde nájdem tanier? A príbor?" otočila som sa panovačne naňho, no on sa len zasmial. "A čo by ešte princezná nechcela? Budeš to musieť zvládnuť zjesť rukami, vyzerá to tu ako nejaká vybavená kuchynka? Buď rada, že máš vôbec to jedlo." A tam skončil môj plán dostať sa k nejakej aspoň provizórnej zbrani.
Sama vies ze je to super :*
ReplyDeleteObrazok je....velmi vystizny.