Morning, Princess

Mala som pocit, že je hrozne krátka, ale počet slov ma následne prekvapil. Nerátala by som to celkom ako časť, je to akoby len v polovici, no nepáčilo sa mi, keď som pokračovanie priamo naviazala. Ešte by som chcela oznámiť, že toto vlastne nie je samotný príbeh, skôr je to zatiaľ len backstory, niečo čo hovorí, ako sa vlastne hlavná postava (vážne by bolo na čase vytvoriť jej meno) stala človekom, ktorým je v čase, keď sa bude samotný príbeh odohrávať.



          Predtým som si myslela, že viem, čo je to panika. To som však len bola naivná. Ten pocit, keď som otvorila v ten pochmúrny večer oči, to bola pravá panika. Tisíce myšlienok mi vírili v hlave ako nahnevané osy, bzučali a neustále štípali, až som myslela, že mi vybuchne hlava, slzy mi nekontrolovane tiekli po lícach, ani som o nich sama nevidela, chcela som sa chytiť za hlavu, triasla som sa, chcela som kričať, hýbať sa, utekať, skrútiť sa do klbka, škriabať, biť sa a zároveň plakať, no nemohla som ani jedno. Nemohla som sa ani pohnúť, bola som spútaná. V tom najpravejšom zmysle slova, zahŕňajúcom škrabúce príliš silno zatiahnuté povrazy, tvrdú stoličku, zalepené ústa a stuhnutý každý jeden sval v tele.
          Hoci som v miestnosti nebola sama, mojej spoločnosti chvíľku trvalo, kým si ma všimol. Uškŕňal sa do mobilu, podľa jeho divokých pohybov som súdila, že hrá nejakú hru, ktorou bol natoľko zaujatý, že zabudol aj na svoju väzeňkyňu. Pohľad ku mne zdvihol až po chvíli, keď v hre očividne prehral. V prvom okamihu bol zmätený, no len jedinú sekundu, potom sa spamätal a so širokým úsmevom ku mne pristúpil. Ak by sa ma v tej chvíli niekto spýtal akúkoľvek otázku ohľadne jeho vzhľadu, netušila by som. Pozerala som sa naňho, no predsa by som nevedela ani to, akej bol pleti či postavy, môj mozog v tom čase jednoduché informácie odmietal spracovávať.
         V okamihu, keď mi odlepil pásku z úst som prišla na to, že možno som predsa len až tak veľmi kričať nechcela. Vlastne som si ani nevedela spomenúť, ako sa to robí.
          "Dobré ránko, princezná," prihovoril sa mi trocha posmešne, no nič v jeho hlase nenaznačovalo hnev ani to, že by mi chcel ublížiť. Sledoval ma. Až po chvíľke mi nemotorne prstami z tváre odhrnul strapaté spotené vlasy a pri perách mi pridržal fľašu vody. Mohla som si vravieť, kým ju ku mne približoval, že sa nenapijem, že to nebudem riskovať, že v tej fľaši môže byť čokoľvek. Keď sa mi chladná tekutina dotkla pier, vysušené ústa zaprotestovali a ja som proti svojej vôli pila, až mi voda tiekla kútikmi úst.
          "Musí sa ti tu hrozne nepohodlne sedieť. Odviažem ťa, ale ty sa ani nepohneš. Nemáš kam utiecť. Dvere sú zamknuté, kľúč mám ja. Ak sa o niečo pokúsiš, bude ťa to bolieť." Počúvala som ho len na pol ucha a vnímala z tých slov ešte menej. Pocity, ktoré vyslielali nervy zo všetkých kútov môjho uboleného tela boli priveľa, každý jeden sa dožadoval pozornosti, snažil sa prekričať ostatné, aspoň na okamih dať o sebe vedieť, každá jedna bunka po mne kričala.
          Samozrejme, že v sekunde, keď ma nič nedržalo k stoličke som sa rozbehla. Hoci kdesi hlboko som vedela, že je to hlúpe a zbytočné, že on je silný a vo výhode, zatiaľ čo ja sa ledva držím na nohách, moje telo nedbajúc na rozum volalo po slobode, jednotlivé časti sa v strachu rozbehli preč ako neskúsená armáda, každý na vlastnú päsť, len rýchlo preč, nedbajúc na to, čo je múdre, čo je správne. Na podlamujúcich sa nohách som sa ponáhľala k dverám, potácala som sa a s každým pohybom si uvedomovala stále nové časti tela, ktoré dovtedy mlčali, no už aj ony sa rozhodli oznámiť svoju bolesť a nespokojnosť.
          Samozrejme, že dvere boli zamknuté. On sa za mnou ani nesnažil utekať, stál na mieste s prekríženými rukami, jednym zdvihnutým obočím, no netváril sa pobavene.
          "Keď ťa to prestane baviť, mohla by si sa vrátiť za mnou. Čím skôr si priznáš, že je to zbytočné, tým lepšie pre teba," povedal znudene a ďalej ma bez pohybu pozoroval, akoby mu všetko čo sa deje bolo maximálne ukradnuté. Nechal ma búchať do dverí niekoľko minút, až keď som sa zúfalo zložila na zem, znova dal na vedomie svoju prítomnosť.
          "Asi o hodinu príde pár ľudí. Odfotia si ťa, natočia, aby tvoji rodičia vedeli, kde si, a že si v poriadku. Potom tu budeme už len my dvaja. Občas ktosi prinesie jedlo, no tí sa tu nezdržia ani minútu. Sme tu len my dvaja, zatvorení v tomto malom byte a je to len na tebe, ako sa k sebe budeme správať, ako strávime náš čas. Máš dve možnosti. Môžem ťa veľmi jednoducho naspäť priviazať k tejto stoličke, zapchať ti ústa a zabudnúť, že si tu. Dvakrát denne ti do hrdla nalejem vodu a napchám nejaké jedlo. Bude to veľmi dlhý týždeň, to si môžeš byť istá. Alebo sa môžeš rozhodnúť, že ako dvaja dospelí ľudia sa pokusíme jeden druhému prispôsobiť, lebo koniec-koncov, ja som tu tiež celé dni zavretý. Môžme sa snažiť spolu vyjsť, nejako si skrátiť čas. Je to len na tebe."
          Sviniar. Jeho úsmev jasne prezrádzal, že si uvedomoval, do akej situácie ma dostal a vychutnával si pohľad na to, ako mi rozum bojuje s egom. Vynikajúco sa bavil a čakal, kedy prehltnem svoju pýchu a sama urobím prvý krok. Samozrejme, že maličká časť mojej mysle hrdo zdvihla nos a snažila sa ma dokopať k tomu, aby som sa sama vzdorovito posadila späť na stoličku a požiadala ho, nech ma teda zviaže. Hoci vedela, že nikdy nevyhrá, otravovala ako o život. Napokon som sa rozhodla neurobiť nič. Predsa len, celý čas sa ku mne správal viac-menej slušne, takmer až chápavo, verila som teda, že ma nechá aj so svojim zúfalstvom a žiaľom, že si z toho vydedukuje, že budem spolupracovať, no som stále v šoku. Nemohla som tušiť, ako prešpekulovane rozmýšľal, a že v tej chvíli sa rozhodne, že by bolo na čase ukázať mi, že hoci sa snaží byť milý, stále sa mám čoho báť, ak nebudem poslúchať.
          "Keď sa nabudúce budem na niečo pýtať, očakávam odpoveď!" zasyčal mi do tváre hneď ako ma za plece bolestivo vytiahol na nohy a pritlačil k chladnej stene. Nestihla som sa spamätať, a už ma vôbec nedržal za plece a netlačil k stene, ale namiesto toho mi vlasy držal v pästi a ťahal ma naopačný koniec miestnosti, kde ma sotil na stoličku. Jeho dokonalý pokoj a vypočítanosť každého kroku bola desivá, zatiaľ čo ja som panikárila a takmer spadla aj so stoličkou, ako ma na ňu sotil, on ju bez námahy zachytil za operadlo a znížil sa tak, že mi pozeral priamo do očí.
          "Onemela si alebo mi už dáš konečne tú skurvenú odpoveď?!" zahučal mi do tváre a znova ma potiahol za vlasy, až mi vyhŕkli slzy. Celá tá situácia mi akosi privolala spomienku na Alexandra, na čo som sa už úplne zrútila, uvedomujúc si, že cudzinec, ktorý ma uniesol sa ku mne správa vlastne úplne tak isto, ako môj priateľ. Muselo to so mnou byť už veľmi zlé, pretože z najbližších minút neviem o ničom, viem len, že mi čosi vpichol do žily a ja som čoskoro stratila vedomie.

(viem, že to tak nevyzerá, ale myslím, že toto dokonalo vystihuje jej pocity, hoci si to ešte sama možno tak celkom neuvedomuje)