Silly Little Girl

Whatevaaaaaaa... je to katastrofa, a?
          To, že som si dovolila rozísť sa s Alexandrom, hoci to celé trvalo ani nie dve hodiny, bol začiatok všetkého. Začiatok konca. Kto by čakal, že to spustí takú vlnu následkov, ktoré každý odštartujú ako domino ďalšie a ďalšie, až sa jedného dňa pozriem na seba spred pár mesiacov a to dievča s mojim menom ani nespoznám? A rozhodne som nečakala, že sa celá tá lavína na mňa spustí v priebehu nikoľkých hodín, akoby len čakala na to, kedy si otvorím ústa ako na nejaký tajný signál.

          Už dávno ma večeri s Alexandrom naučili nenávidieť piatky, no tento bol ešte horší, než všetky predošlé. S ospravedlnením, že mal priveľa práce ma prišiel vyzdvihnúť až okolo ôsmej večer. Nemohla som mu to však vyčítať, keďže deň predtým som sa s ním pokúsila rozísť. Mlčky som teda nasadla k nemu do auta a mlčky sme sa viezli celým mestom. Nezamierili sme do našej obľúbenej typickej reštaurácie, no viezli sme sa takmer pol hodiny, kým nezastal pred akousi zapadnutou kaviarňou. Očividne nechcel, aby nás dnes niekto videl, uvedomila som si hneď, ako som zbadala to miesto. Kaviareň bola malá, len s pár zákazníkmi, no vôbec nepôsobila tým útulným dojmom malých zapadnutých kaviarní, toto bolo len akési miesto skrčené pod panelákmi s rovnako ošarpanou fasádou. Čudovala som sa, že tam vôbec nejakí ľudia chodili, no skôr, než sme vošli dnu, vedľa Alexandroveho auta zastalo ďalšie a dvaja mladí muži, ktorí z neho vystúpili a mierili priamo do kaviarne vôbec nevyzerali ako ľudia, ktorých by človek na takomto mieste čakal.
         Vôbec som sa nečudovala, keď nás Alexander usadil v rohu miestnosti a bez toho, že by sa ma spýtal objednal dve šálky zeleného čaju. Neprehovoril ani slova, až kým nám žena v strednom veku nedoniesla čaj v obitých šálkach a jeho pohľad celý čas jasne dával najavo, že ani ja nemám prehovoriť. Nuž som čakala. Trvalo to viac než desať minút, kým sa napokon ozval, no mne to ticho neprekážalo a ani čakanie. Počas nášho vzťahu som sa naučila, že nech čas vyzerá akokoľvek nekonečne, aj tak predsa raz prejde, naše rande skončí a ja pôjdem domov. Stačí len počkať. A ja som si pri ňom vypestovala nekonečnú trpezlivosť.
         "Taká scéna ako včera sa už nezopakuje," oznámil mi vecne, "odteraz sa budeš správať tak, aby si mne a ani sebe nerobila hanbu, neznesiem, aby si ľudia o tebe čosi pošepkávali, kým chodíš so mnou. A začneš si ma konečne poriadne vážiť. Vieš dobre, že keby som chcel, mohol by som si vybrať hociktorú, buď vďačná, že som s tebou. Buď rada, že si najkrajšia, takú hlupaňu ako si ty by nikto nechcel, keby si nevyzerala takto. A nos vlasy zvlnené, tie sa mi páčia viac," oboznámil ma so svojimi požiadavkami, až som uvažovala, či ich nečíta z nejakého zoznamu. Napriek všetkému som však prikývla a prisľúbila, že urobím, čo odo mňa žiada. To som bola ešte tým nevinným, takmer dokonalým dievčaťom, ktoré pod šatami ani v duši neskrývalo žiadne jazvy.
          "Prepáčte," prerušil nás hlas práve, keď sa Alexander nadychoval, aby ešte čosi povedal a ja som bola neznámemu človeku na okamih vďačná.
           "Mohol by som si požičať cukor?" spýtal sa a ja som mu na okamih venovala pozornosť a všimla som si, že je to jeden z mladých mužov, ktorí vošli dnu tesne po nás. Keď som sa od neho odvrátila, čo mohlo byť o dve alebo tri sekundy neskôr, stretla som sa s Alexandrovím naštvaným pohľadom, ktorému sa očividne nepáčilo, že som cudzincovi venovala čo len jediný pohľad. Zdvorilo mu však odpovedal a on sa len nahol po cukor a v okamihu bol preč. 
          Odpila som si z čaju, ktorého chuť sa mi už (možno v porovnaní s Alexandrovími slovami) nezdala taká trpká. On takmer okamžite dopil svoj čaj a vstal. "Zavolaj si taxík, keď dopiješ," oznámil mi chladne, "ja sa mám o dvadsať minút stretnúť s Abigail a kvôli tebe neprídem neskoro," a s tým zmizol. Na okamih som zostala zamrazená, hoci som vedela o jeho ďalších známostiach, nečakala som, že mi ich takto vychrstne do tváre. Jedinou mojou reakciou však bolo prikývnutie, hoci už bol dávno preč a bez toho, aby som jeho vzďaľujúcej sa siluete venovala ďalší pohľad som sa vrátila k svojej šálke čaju. 
          Keď už čaj začínal chladnúť, rozhodla som sa, že je čas ísť, vonku sa už zotmelo a ja som sa necítila najlepšie. Prehodila som si cez plecia sveter, kabelku zavesila na plece a pomaly vstala, pridŕžajúc sa okraju stola. Ani to mi však nepomohlo, akonáhle som sa vystrela, zatočila sa mi hlava. Neviem, čo by sa stalo, keby si to nevšimol muž, ktorý si od nás požičiaval cukor a nezachytil ma.
          "Necítite sa dobre?" spýtal sa, na čo som len pokrútila hlavou a on ma stále silno držal. "Nechcete pohár vody?" navrhol, čo som zamietla, "tak mi aspoň dovoľte vziať vás na okamih von, je tu vydýchaný vzduch, výsť von  na čerstvejší vám pomôže," uistil ma láskavo a pomohol mi prejsť ku dverám, keďže ja som už poriadne nevedela o ničom, celý svet sa mi točil pred očami a bolo mi neskutočne zle. Jeho priateľ nám otvoril dvere a dokonca aj zaplatil za čaj, ktorý Alexander nestihol sám zaplatiť, keď nahnevaný odchádzal. Chcela som sa im obom poďakovať, no nevládala som, všetko sa točilo a mne sa zatvárali viečka. Čo sa okolo mňa deje som vnímala už len okrajovo, cítila som, ako ma zložili na zadné sedadlo auta a potom už nič.