Nech sa dialo čokoľvek, v našom dome sa večera podávala o šiestej a každý člen domácnosti sa jej zúčastnil. Povinne. Matka vždy mala oblečenú sukňu a blúzku, akoby bola na nejakej pracovnej večeri, nie len so svojou nevydarenou rodinkou. Otec mal na sebe oblek, prípadne len nohavice a košeľu. Rosemary bola presne taká istá. Sukňa či elegantné nohavice, blúzka. Keď som jej pripomenula, že je to každovečerná večera s rodičmi, len sa pousmiala a pozrela na mňa pohľadom, aký ľudia zväčša venujú deťom, ktorý akoby hovoril: "No nie je roztomilá? Akoby prišla z inej planéty, vôbec ničomu nerozumie." Oni traja by tvorili dokonalú rodinku, minimálne v očiach ich milovanej spoločnosti. Koľká škoda, že ešte mali mňa. Jedno nevydarené dievča, ktoré kládlo otázky, malo vlastný názor, neusmievalo sa na povel.
Neraz, keď sa na mňa matka znechutene pozrela, ako na nepríjemnú neodstrániteľnú škvrnu špiniacu meno našej rodiny, musela som sa zamyslieť, či vôbec tuší, že to práve oni zo mňa urobili človeka, ktorým som dnes. Nebola som ešte pred pár rokmi ich dokonalým dievčatkom? Oni si určili priority, oni rozhodli, že ja medzi ne nepatrím. Pretože som bola tak hroznou dcérou, keď som si jedinýkrát vo svojom živote, po osemnástich rokoch poslúchania, dovolila myslieť, že možno by som aj ja mohla mať nejaký názor na svoju budúcnosť. Koľká to bola drzosť, že ma čosi také čo i len napadlo, keď už odo dňa môjho narodenia mali matka s otcom pre mňa vybratú vysokú školu, dohodnutého priateľa, kamarátky. Môj život bol vybudovaný a naplánovaný skôr, než som sa narodila. Neviem o jedinom rozhodnutí, ktoré by som do svojich osemnástych narodenín urobila. Všetko mi bolo oznámené. Že Miranda Demass je moja najlepšia kamarátka. Že moja obľúbená farba je ružová. Že ja a Alexander sa v mojich sedemnástich rokoch zamilujeme do seba a dáme dokopy. Že budem študovať na Cambridge právo. Že mám najradšej zelený čaj. Že moja obľúbená kniha je Pýcha a predsudok. A ja hlúpa som si roky myslela, že toto boli moje názory.
Dnes už viem, že moja obľúbená farba je modrá, že Miranda je podrazáčka, že oveľa radšej ako zelený čaj mám čierny, ale úplne najradšej mám kávu. Drobnosti, ktoré všetci úmyselne ignorujú, no ja si uvedomujem, že práve takto som sa naučila sama rozmýšľať. A zrazu som si myslela, že sa aj sama môžem rozhodovať, aké len nevďačné hlúpe decko som! Dokonca, toľká drzosť, dovolila som si rozísť sa so svojim priateľom, akoby to bol môj život! Hoci, ten výraz jeho tváre bol na nezaplatenie, keďže Alexandrova rodina bola presnou kópiou tej mojej. Nerozumel, ako ma také niečo mohlo napadnúť, pozeral sa na mňa akoby to nebolo skutočné. Nie len, že som si dovolila rozhodnúť sa o niečom, ešte som k tomu si dovolila aj urobiť niečo bez jeho súhlasu, ja, dievča! Tá menejcenná, ktorá má vo vzťahu len poslúchať, tešiť svojho priateľa, byť mu ozdobou, vo všetkom mu dať za pravdu a znášať všetky jeho požiadavky či nálady. Keď sa to moja matka dozvedela, o jedinom mojom rozhodnutí v celom svojom živote, vtedy jedinýkrát nič nepovedala, no jej pohľad hovoril jasnejšie, než akékoľvek slová. Ona už viac nemá dcéru. A nezáležalo už na ničom, čo sa odohralo po tejto udalosti, môj život ju ďalej nezaujímal. Ak poviem, že jej nezáležalo ani na tom, či žijem alebo nie, nepreháňam.
Do dvoch hodín som bola opäť Alexandrovou priateľkou, skôr, než sa o tejto nepríjemnosti mohol ktokoľvek dozvedieť. On ma bez slova prijal, no ak som mala predtým pocit, že so mnou zaobchádzal ako so svojim majetkom, od tej chvíle som bola skôr jeho domácim zvieraťom. Drahým, exotickým zvieraťom, ktoré si cvičil každú sekundu, aby bolo presne také, aké chcel, aby poznalo všetky triky. Opäť sme boli dokonalým párikom, presne takým ako všetky. Usmievali sme sa, držali za ruky, prekrásne šperky a dary som od neho dostávala rovnako často ako facky. (Patriarchy at its finest) Jednoducho dokonalý pár na ceste k dokonalému manželstvu a životu. Som presvedčená, že dátum našej svadby je už dávno určený, rovnako ako počet detí, ktoré budeme mať, vrátane ich mien a celej ich budúcnosti. Nedaj bože, že by všetci očakávali, že budem mať chlapca a mne by sa narodilo dievča, no viete si to predstaviť, že by som bola tak drzá?
Miestami sa zdá, akoby som sa na túto chvíľu, keď sa rozhodnem zničiť celý svoj svet, pripravovala už od detstva. Kto by čakal, že hra malého nenápadného dievčatka na špiónku môže zmeniť v podstate všetko? Ako malá sivá myška, vychudnutá, nenápadná, ľahko prehliadnuteľná som sa dozvedela viac, než som si vtedy uvedomila. Vrámci hier som sa neraz ocitla v dome nejakých známych, kde som z úkrytu za kreslom počúvala rozhovory, rozhodne nie určené pre moje detské uši a zapisovala som každé jedné slovo do denníkov, hoci som často väčšine nerozumela. No na tom nezáležalo, pretože to bola len hra a všetci dospelí boli tí zlí, rozprávajúci len v kódoch a šifrách, ktoré jedného dňa rozlúštim, no kým ten čas príde, zapisovala som všetko, čo som počula a pod posteľou hromaždila jeden denník za druhým.
Možno som vtedy nerozumela slovám ako vražda, samovražda či incest, no všetky som ich pekne zapísala tak, ako ich vyslovili. Až oveľa, oveľa neskôr som v detských denníkoch plných gramatických chýb a nezmyslov objavila skutočný poklad. Mnoho informácií malo hodnotu zlata, no toho som ja mala už dávno vyše hlavy, Alexander ma naučil, že každý kúsok prišiel za nejakú cenu a bol sprevádzaný bolesťou. Nikto sa nepýtal, že som nechcela žiaden nový prsteň, on mi ho už kúpil a teda som ja niečo dlhovala jemu. Nie, zlato bolo čosi zradné, no bolo niečo, čo mi paradoxne prinášalo upokojenie a poriadok do života. Chaos. Chaos pre všetkých ostatných. Ako len môže čosi také vydesiť ľudí, ktorí majú svoje životy naplánované desaťročia dopredu...
A tak som pomaličky začala do sveta vypúšťať tajomstvá, ktoré si kedysi jedno malé nenápadné dievčatko zapísalo do veľkého denníka. Kde lepšie ich nenápadne vysloviť, než v spoločnosti našich všetkých drahých známych, na jednom z tých preplnených velkolepých večierkov? Jeden taký sa chystal hneď nasledujúci večer a ja som sa pri tej predstave usmievala, rozmýšľajúc, ktoré z tajomstiev vypustím do sveta ako ďalšie. Otáčala som sa pred zrkadlom v nových šatách, ktoré som mala pripravené na ten osudový večierok a nemohla som zakryť svoje nadšenie. Tieto šaty, prvé po tak dlhej dobe, boli úplne iné. Kým všetky moje predchádzajúce zdielali jeden strih, ktorý dokonalo zakrýval všetky nedokonalosti, ktoré mali zostať pred svetom ukryté, tieto boli ich presným opakom. Boli by rozhodne považované za nevhodné, aj keby pokožka, ktorú odhaľovali nebola znetvorená početnými jazvami a dokonca aj niekoľkými tetovaniami. Prvýkrát som si nenavliekla na ruky rukavičky, nech svet vidí zjazvené predlaktie mojej ľavej ruky. Poprvýkrát som v šatách odhalila kľúčne kosti, ktoré boli príliš výrazné, napínali kožu ako u žiadneho zdravého človeka nie a cez ľavú prechádzala výrazná hlboká zle zahojená jazva. A kúsok pod ňou, najväčší hriech, tetovanie. Páčilo sa mi, ako sa striedala čierna matná látka s priesvitnou lesklou. Páčilo sa mi, ako mi časť priesvitnej látky prechádzala cez ľavú bedrovú kosť a časť brucha, ako svetu nevtieravo a predsa neprehliadnuteľne odhaľovala tri okrúhle jazvičky, kde oceľové guľky prerazili jemnú kožu.
Tešila som sa na to, ako sa svet dozvie veci, ktoré nikdy vedieť nechcel. Tešila som sa, ako mu uštedrím zaslúženú facku na prebratie a ako pocíti to, čo on mne dal pocítiť už tisíckrát.
No comments:
Post a Comment