The Perfect Couple

Nejak som sa rozbehla... Až tak, že hneď, ako toto publikujem, začínam písať ďalšiu. Mám nápadov a nápadov... Len ešte musím prísť na to, ako sa chcem dostať k jej minulosti, ktorá vlastne je dôvodom všetkého, čo sa deje v prítomnosti a je dosť obsažná... A ešte jeden problém, ja už neviem jej meno! Všetky poznámky k tomuto príbehu zmizli nevedno kam, a to sa mi tak páčili :/ Takže to bude také všeliaké a zmätené, ale nevadí, hlavne, že je :) Aspoň pre mňa. Enjoy :*


          Tak ako každý piatok o štvrtej pred bránou zastal čierny mercedes. Tak ako každý piatok z neho vystúpil Alexander v jednoduchom obleku, s červenou ružou v ruke. Tak ako každý piatok mu Mark, ktorý mal v našom dome na starosti bezpečnosť, otvoril bránu a on prišiel ku dverám. Tak ako každý piatok ho Nina voviedla do béžovej obývačky. Tak ako každý piatok pobozkal matke ruku, potom som vošla do miestnosti ja a on sa na mňa usmial a pochválil mi šaty. Tak ako každý piatok som sa na povel začervenala, poďakovala mu a privoňala si k ruži, ktorá voňala ako každá predchádzajúca, no i tak som sa usmiala, pohladila jej lupienky a požiadala Ninu, aby mi ju dala do vázy a postavila na stolík k posteli. A potom, tak ako každý piatok, sme ruka v ruke vyšli z domu.
          Alexander mi automaticky otvoril dvere svojho auta na strane spolujazdca, zatvoril ich za mnou, a keď sa usadil aj on, pobozkal ma na líce. Tak ako každý piatok sme zamierili do luxusnej reštaurácie Chez Amélie, pripili si tým istým bielym suchým vínom, hoci Alexander vedel, že ja mám najradšej ružové a sladké. On mi niekoľkokrát pri večeri povedal nacvičené komplimenty, ja som mu poďakovala a začervenala sa. Prebrali sme všetky spoločensky vhodné témy, ako naše štúdium, politickú situáciu v krajine, spoločenské udalosti daného týždňa a niekoľko tém týkajúcich sa kultúry, pretože presne tomu by mali kultivovaní mladí ľudia rozumieť.
          Po večeri sme zvyčajne zamierili do divadla či opery, prechádzali sme sa v parku alebo sa zúčastnili posedenia u niektorých z našich známych. Tvárili sme sa neuveriteľne dospelo, diskutovali o politike a robili všetko, čo sa od nás očakávalo. No nie sme jednoducho dokonalí? Nemyslím, že som ho videla jedinýkrát v niečom inom ako v obleku alebo aspoň elegantných nohaviciach a košeli. Kto vie, či mal vôbec niečo iné v skrini? A on ma nikdy nevidel v ničom inom ako šatách alebo sukni. Nikdy nevidel jedinú z mojich jaziev, netušil o nich, hoci sa to vzhľadom na to, že sme tvorili pár už vyše roka, zdalo takmer nemožné. No aby si ich všimol, to by sa musel zaujímať aspoň trochu. Alebo ich možno nevidel úmyselne. 
         Rok aj dva mesiace, čo tak normálne páry stihli za taký čas? A my? Mala som osemnásť rokov, on o rok viac a už sme boli ako starý manželský pár. Neustále vážni, kde v tom bola zábava, spontánnosť, o akomkoľvek vzrušení ani nehovoriac? Pozerala som priveľa filmov, ak som túžila aspoň občas po spontánnom bozku, po čomsi, čo mi vyrazí dych, po troche zakázaného? Pri Alexandrovi mi nič také ani nehrozilo, keď ma pobozkal, bolo to len na okamih, len krátky dotyk pier, keď som sa ja pokúsila pobozkať jeho, odtiahol sa. Zrejme ako správny slušný chlapec veril na čosi ako "až po svadbe". Minimálne so mnou. To, že po večeroch navštevoval iné bolo verejným tajomstvom, ktoré všetci bez mihnutia oka akceptovali. Pretože on, muž, si mohol robiť čokoľvek, no ja ako slušná mladá dáma som o takých veciach nič netušila a čakala. Mňa sa tento svet bude týkať až po svadbe s ním.
          Hoci som ani náhodou nemala v pláne nechať toto už dávno napísané predstavenie s názvom môj život zájsť tak ďaleko, občas som dostala chuť urobiť to len z čistej pomsty. Len pre ten výraz na jeho tvári, keď by ma iste nie jemne či láskyplne vyzliekol a po prvýkrát uvidel takú, aká naozaj som. Ten šok na jeho tvári, keď by zbadal všetky jazvy, keď by zbadal tetovania. To bola predstava, ktorú som si škodoradostne užívala. Čo by nastalo ďalej, to som už však zažiť nechcela. Vedela som si to predstaviť dokonalo, Alexander bol koniec-koncov stále tou istou bábkou, ktorá robila tých istých desať vecí dookola, viac nevedela.     
          Najprv by len stál s vypleštenými očami, neschopný pohybu. Potom, skôr než by si sám uvedomil, by padla facka a ja by som spadla na zem, čo by ho prebralo a takisto aj zúrivosť v ňom. Vrieskal by, padli by údery a zrazu z ničoho nič by prišiel desivý pokoj. Zhlboka by sa nadýchol, opäť sa stal gentlemanom, ktorého hrá neustále a tváril by sa, že nič sa dovtedy nestalo. Postavil by ma na nohy, hoci by som sa triasla tak, že by som sa na nich ledva udržala, plne si vedomá toho, čo príde ďalej. Povedal by mi niekoľko utešujúcich slov, prameň vlasov, ktoré mi rozstrapatil by mi založil za ucho a zložil ma na posteľ. Ja by som zavrela oči a modlila sa k Bohovi, v ktorého neverím, zatiaľ čo on by sa tváril, že nevidí žiadnu z nedokonalostí môjho tela a pokračoval v tom, čo je jeho povinnosťou v noci po svadbe, neberúc ohľad na moje pocity. A ja by som sa stuhnutá triasla a čakala, kedy príde ďalšia facka a krik. 
          V okamihu, keď by si uvedomil, že nie som taká dokonalá a nevinná, aká som mala byť by sa to celé začalo odznova. Ja by som tentokrát už plakala, zatiaľ čo on by vrieskal, rozdával údery a neustále sa ma pýtal na jeho meno. Ďalej som si už tú noc nepredstavovala, nedokázala som to. To už bola časť, ktorá som netušila, ako by dopadla, no ani by som to vedieť nechcela. Nebola som si ani totiž istá či by som tú noc vôbec prežila.
          No takého Alexandra nikto nepoznal, len ja som skývala na tele bolestivé spomienky, hoci neverím, že aj keby o niečom tušili, zaujímalo by ich to. Veď som bola jeho majetkom, mala som ho poslúchať, on si mohol so mnou robiť, čo len chcel. Jediná vec, za ktorú som bola kedy týmto ľuďom vďačná bolo, že pri nich človek nikdy nebol sám. Ani ja s Alexandrom sme nikdy neboli sami. Okrem našich piatkových večier bol vždy jeden deň v týždni on u nás, jeden deň som bola ja uňho. Keď sme boli uňho, zväčša sme čítali knihy, hrali na klavír alebo pozerali veľmi vhodné a nudné filmové diela. Keď chodil on ku nám, pomáhal mi s úlohami z matematiky, pretože dievčatá matematiku nevedia, ale mladí muži áno. A tak som počúvala o rovniciach, aké som rátala už pred rokmi a naschvál písala nesprávne čísla alebo sa pýtala zbytočné otázky, pretože dievčatá matematiku nevedia. A nedaj bože by som čosi vypočítala správne! To by on nemohol povedať, aká som len hlúpa, nemohol by znechutene prevrátiť oči, nemohol by sa predviesť, aký je on skvelý. Tak som ho teda s predstieraným záujmom počúvala, tvárila sa, aké zaujímavé to celé je a aký je úžasný, že tomu rozumie. 
          Keď sa prvýkrát ponúkol, že mi pomôže s matematikou, ešte som ho poriadne nepoznala, slušne som ho odmietla a hrdo mu oznámila, že matematiku mám rada a rozumiem jej. Priamo pred ním som bezchybne vypočítala všetky príklady zo svojej úlohy, a keď som mu ich ukázala, spokojná so sebou, dostala som facku, ktorá mi do očí natlačila slzy. Čo si o sebe myslím, že som drzá, že sa predvádzam, že som namyslená, že si o sebe myslím, že som múdra, aj keď som len obyčajná chudera s peknou tváričkou, ktorá by mala byť rada, že má jeho! V ten deň som sa prebrala z akejsi námesačnosti, v ktorej som žila celý svoj dovtedajší život. A v ten deň som sama si to neuvedomujúc zmenila to, čo ma čakalo do poslednej bodky. Či to bola dobrá vec sa asi nikdy nedozviem.

(ignorujme nevhodnosť tých šiat, dobre? krásny obrázok :3)