Home Sweet Home

Bežala som. Nevládala som, už po pár metroch som bola bez dychu a vysilená, tak dlho som sa už nenamáhala, no napriek tomu som bežala a hoci to bolelo, bolo to zároveň neskutočne príjemné. Pohyb, chladný vietor na pokožke, vzduch, ktorý zaváňal toľkými vôňami, nie len zatuchnosťou a cigaretami, bolo to neuveriteľne príjemné. Takto chutí radosť? Voľnosť? Netušila som, kde som, no predsa som našla cestu. Pomaly som sa dostávala na stále širšie a plnšie ulice, ktoré ma viedli do centra mesta. Keď som už ďalej nedokázala bežať, kráčala som. Mesto bolo krásne, ja desivá a všetci si ma všimli, no na ničom nezáležalo. Bola som vonku. Bola som slobodná. A všetko bolo zrazu krásne.
Keď som už nevládala ani kráčať, sadla som si na lavičku a z vrecka vytiahla nôž, ktorý som celý čas pevne držala v ruke. Z obrovských ukradnutých nohavíc som nešikovne a poriadne krivo odrezala takmer všetkú látku, až mi z nich zostali iba (poriadne škaredé) šortky. Zhodila som zo seba sako, ktoré ma síce v noci hrialo, no teraz bolo naň priteplo. Z obrovskej košele som nešikovne odrezala rukávy a prevísajúce konce som uviazala do veľkého uzla. Všetko okrem saka som vyhodila do najbližšieho smetiaka a vyzerajúc ako divoška z pralesa som pokračovala v ceste.
S každým krokom som myslela len na to, ako prídem domov. Ako sa opäť ocitnem vo svojej izbe, dám si horúci kúpeľ a zmyjem zo seba všetkú tú špinu, tešila som sa na skutočné jedlo, na svoju sestru, dokonca i na rodičov. Možno boli snobskí a často povýšeneckí, no napriek tomu, až teraz som si uvedomila, ako mi na nich aj tak záleží.
Prešiel celý deň, kým sa mi podarilo dostať až k nášmu domu. Slnko už zapadalo, ja som bola hladná i smädná, no tieto veci ma nedokázali zastaviť, na oboje som si už zvykla a naučila sa to ignorovať. Chvíľami som ľutovala, že som to teplé sako darovala bezdomovcovi, no vedela som, že hoci mi je teraz zima, on ho potrebuje oveľa viac a ja už čoskoro budem v teple svojho domova.
Keď som konečne zastala pred bránou, srdce mi bilo ako o dušu a slzy sa mi tlačili do očí. Nemohla som tomu uveriť, som doma, som slobodná, som zachránená! Zazvonila som a počula prekvapenie i nekonečnú úľavu i radosť v Markovom hlase, keď ma počul a okamžite mi otváral bránu. Kým som došla ku dverám, boli už otvorené a stála v ních Nina, plačúca nad mojou zúboženosťou, v ktorej objatí som ihneď skončila.
"Našla by si mi čosi drobného zjesť? Aj pohár vody?" spýtala som sa jej so slzami v očiach, no príliš vyhladovaná na to, aby to počkalo. Nina ma len tuhšie objala a o pár minút som už sedela v mäkkučkom kresle pri krbe, s pohárom vody, šálkou kávy a večerou ako pre štyroch. Zjazvená ruka bola vydezinfikovaná, ponatieraná a zaviazaná. Nina si musela vziať tabletku na tlak, no už opäť sedela pri mne a stále dookola mi opakovala, že všetko bude v poriadku, že už som v bezpečí a že už sa mi nič nestane. A ja som verila každému jej slovu, veď čo by sa mohlo stať, keď som raz v teple pri krbe a hlavne doma.
Keď Rosemary otvorila dvere do obývačky, aby si vzala knihu, ktorú tam zabudla, zostala stáť v šoku zamrznutá vo dverách. "Mama!" skríkla okamžite na celý dom a bežala ma objať. Plakala som. V objatí veľkej sestry som v bezpečí a všetko je už dobré. Cítila som, že Rosemary plače tiež a držala som ju tak silno ako som len dokázala, aby ma už nikdy neopustila.
Matke trvalo takmer minútu, kým na Rosein krik dobehla. Nech to bolo akokoľvek súrne, ona neupravená medzi ľudí, dokonca ani vlastnú rodinu, neprišla. Keď vstúpila do miestnosti, obklopovala ju jej neodlučná autorita a všetci sa otočili k nej, akoby očakávali rozkazy. Nikdy som nevedela, ako to robila, no vždy som to obdivovala a potichu závidela. Jej kamenný výraz v tom okamihu bol dôkazom toho, že ju nikdy nič v živote nerozhádže. "Rosemary, Nina, môžte nás nechať samé?" spýtala sa vľúdne, no tá otázka bola stále rozkazom a nikto ani nezaváhal. Až keď sme zostali samé, otočila sa na mňa.
"Čo tu chceš?" spýtala sa chladne a ja som nerozumela. "Som doma, konečne som doma, ušla som," povedala som jej so slzami. Hoci som si to vtedy neuvedomovala, v tom okamihu som bola slabá, naivná a úplne na všetkých odkázaná ako nikdy. "Ako sa opovažuješ len tak prísť, po tom všetkom?! Ja ťa už v tomto dome nechcem, pozri sa na seba! Vyzeráš ako bezdomovec! Zo školy sme ťa, samozrejme, museli odhlásiť, keďže si tam nebola niekoľko mesiacov! Už niesi moja krásna, nevinná, dokonalá dcéra, neviem, čo sa z teba stalo, no už ťa tu nechcem!"
Nerozumela som tomu. Ani tomu, čo mi povedala, ani tomu, čo iné som od nej vlastne čakala.  Asi som žila v predstavách. Ušla som z pekla, no zabudla som, že peklo nemusí byť len jedno. V tej chvíli čosi vo mne umrelo. Všetka naivita, všetka detskosť. Jej slová boli akoby poslednou skúškou, ktorá ma mala zlomiť, no to, čo zlomiť nedokázala, zocelila.
"Ako myslíš, Hariet," odpovedala som jej chladne a na okamih si mohla jedinýkrát vo svojom živote užiť pohľad na šokovaný výraz jej tváre, "keďže sa obe zhodneme na tom, že už viac nie si mojou matkou, nebudem ťa tak viac oslovovať. No v tomto dome bývam rovnako ako ty, a pokiaľ ma nezabiješ, nedostaneš ma odtiaľto. Môžeš to skúsiť, môžeš ma vyhodiť na ulicu. Ale ver mi, že všetci sa o tom dozvedia. Takýto príbeh, to bude lahôdka, na ktorej si každý zgustne, urob mi niečo a ja to porozprávam. Mám bujnú fantáziu a veľa jaziev, o ktorých pôvode nikto nič nevie. Ak začnem rozprávať, ty si skončila. Teraz idem do svojej izby, som unavená. Mimochodom, keď som naposledy odišla z domu, nechala som si tu mobil, kľúče, všetky doklady i kreditné karty. Iste si mi ich, ako dobrá matka, kdesi odložila, kým som tu nebola. Ráno mi ich ale všetky vrátiš, však? Budem ich potrebovať. A mohla by si ma aj objednať ku kaderníčke na zajtra, nechceš predsa, aby som takto chodila na verejnosť, či? Ale k niekomu, kto bude ticho o tom, v akom stave som tam prišla, samozrejme. Dobrú noc."
Pomaly som prešla ku schodom. Viac energie ako na samotnú chôdzu som musela vynaložiť, aby som pôsobila silno a sebaisto, aby ona nevidela, ako zle na tom v skutočnosti som. Asi v polovici schodiska som sa zastavila s pocitom, že si aspoň na okamih musím oddýchnuť, no aby to nepostrehla, rýchlo som sa otočila k nej, akoby som si na niečo spomenula. "Och, a, Hariet?" zvolala som za ňou, na čo ona len prižmúrila oči, "teším sa už na tento piatok, na veľkú oslavu môjho návratu domov! Nesmieme sa zabudnúť cestou od kaderníčky zastaviť vybrať nejaké šaty! A myslím, že červené ruže a do biela zladené dekorácie budú to pravé!"