Hell

Pôvodne som chcela podrobne opísať svoje zajatie a nekonečný týždeň, ktorý nasledoval po mojom únose. Ak som sa niečo naučila, tak jedine to, aká sviňa dokáže nádej byť. Vedela som, že nikto za mňa žiadne výkupné nezaplatí, no predsa som čakala. Vedela som, že sa von nedostanem, no každé ráno som sa zobúdzala s nádejou a každý večer som s ňou zaspávala. A pomaly, nekonečne pomaly a zároveň stále prirýchlo týždeň prešiel. Nemôžem si pomôcť, len myslieť na to teraz, s odstupom času, aký príjemný týždeň to vlastne mohol byť, keby tam nebol ten všadeprítomný strach. Theo bol svojský, nepredvídateľný, no napriek tomu svojim spôsobom viac než príjemný spoločník. Týždeň s ním ma o živote a o sebe samej naučil viac, než predchádzajúcich 18 rokov. Theov svojský prístup k životu bol čímsi, čo som potrebovala. V úzkoprsom, konvenčnom svete mojich rodičov miesto pre niekoho ako ja nebolo. Celé roky som sa samú seba snažila napasovať do predstáv, ktoré boli pritesné a nepripúšťali žiadne odchýlky. V Theovom svete bolo miesto aj pre ľudí ako ja. V jeho svete sa všetci nedelili len na dokonalých a zlých, naopak, ukázal mi, že odlišnosť a nedokonalosť sú čímsi originálnym a skvelým. Vlastne, Theovi vďačím za všetko dobré, čo nasledovalo v mojom živote aj za to, akým človekom som sa stala.
Všetky dni z toho týždňa sa mi zliali dokopy, jediné, čo vyčnievalo bol večer, keď sa Theovi podarilo kohosi prehovoriť, aby prepašoval fľašu vodky. Potom, čo fľašu otvoril už všetko šlo rýchlo. Chutila odporne, no napriek tomu som nedokázala prestať, až mi ju napokon Theo musel ťahať od pier. Hoci vypil výrazne viac, ja som bola jednoznačne oveľa viac opitá. A ak sa mi Theo páčil keď som bola triezva, moja opitá myseľ bola doňho zbláznená. V tú noc sme sa spolu vyspali. Ja som bola vo svojich túžbach nezadržateľná a Theo nepatril k moralistom, ktorí by si odopreli, čo sa im dobrovoľne ponúka.
Kto by si to vedel predstaviť, že dnes sú z nás dobrí priatelia? Vtedy som si nevedela predstaviť ani že sa dožijem nasledujúceho týždňa. Thea som nenávidela a bola nim záhadne priťahovaná zároveň. A dnes, dnes to nazývame starými dobrými časmi, akoby na tom bolo niečo dobré.
V posledný deň svojho zajatia som vedela, že už je so mnou zle a rovnako to vedel aj Theo, ktorý bol celý deň zmätený a neistý. Vlastne bol nervóznejší ako ja, kedže nebol už od začiatku pripravený na to, že žiadosť o výkupné zostane bez odpovede. Keď som ho podpichla, nervózne sa zasmial, nuž sme boli ticho, pozerali do stropu a fajčili. Hoci by som to ani za nič neukázala, bála som sa. Videla som, ako každú sekundu ktosi rozrazí dvere a ja rýchlo a bezbolestne dostanem guľku do hlavy.  V nasledujúcich týždňoch som si priala, aby som vtedy mala pravdu, no keď som čakala, čo posledný deň prinesie, modlila som sa, aby som sa mýlila. Theo musel vedieť, že to také jednoduché mať nebudem, možno aj preto bol celý nešťastný. Zdá sa, že napriek všetkému sme si jeden druhého cez ten týždeň obľúbili, svojim spôsobom.
Theo sa ku mne niekoľkokrát za ten deň otočil, akoby mi chcel niečo povedať, no vždy si to v poslednej sekunde rozmyslel. Až keď sme počuli kľúče vo dverách a mne stuhla krv v žilách, naklonil sa ku mne a rýchlo mi pošepol: "dostanem ťa odtiaľ." Vtedy som vôbec netušila, odkiaľ ma chce dostať, no keď to povedal, naskočili mi zimomriavky. Ďalej všetko pokračovalo rýchlo a v tichosti. Vošli traja muži, ktorí sami od seba nevraveli nič a ja som sa nepýtala. Kráčala som medzi nimi, bez akejkoľvek energie či chuti žiť. Hoci som sa hýbala, vo vnútri som bola mŕtva. Alebo možno len v hlbokom spánku, niečom ako kóme, keď som čakala na lepší čas, kedy sa preberiem.
Nasledujúce dva mesiace sa vliekli najpomalšie v mojom živote, no nedokázala by som deň odo dňa odlíšiť. Keďže za mňa nikto nezaplatil, zostala som im na krku, no oni, ktokoľvek oni vlaste sú, mali pre dievčatá ako ja, ako vlastne pre každé dievča, ktoré sa im dostalo do rúk ideálne miesto. A tak som ja, jedno z najbohatších dievčat Londýna, skončila v treťotriednom lacnom bordeli na jeho predmestí. Pravidlá tam boli jedoduché. Poslúchaj a nič sa ti nestane... neposlúchaj a ešte lepšie.
Keď tam človek vojde a stane sa jednou z nich, prvé, čo mu poradia je odložiť akúkoľvek dôstojnosť. Dôstojnosť alebo akákoľvek úcta k sebe je to, čo človeka vedie k odporu, boju, čo koniec koncov stojí medzi človekom a jeho prežitím. Videla som však, čo to s človekom urobí. Tie, ktoré odložili svoju dôstojnosť boli ako mŕtve, trosky bez duše a energie, ktoré urobili, čo im človek prikázal, zatvorili oči a tvárili sa, že tam nie sú. Ich život bol najľahší, pretože vlastne žiaden nebol.
Kto však svoju dôstojnosť a seba zaprieť nedokázal, ten zostával nažive, hoci za cenu stálej bolesti a trestov. No občas to bola práve bolesť, ktorá mi pripomenula, že stále žijem a že bojujem, že treba bojovať tvrdšie a boj vyhrať. To, že sa odtiaľ dostanem som si zaumienila hneď po príchode, no hneď som aj vedela, že to nebude jednoduché a hlavne, že to nebude hneď. To bolo najhoršie, čakať. Byť tam vyše mesiaca, cítiť ďalší pár nechutných rúk na svojom tele, zbierať stále nové a nové jazvy a vedieť, že ešte nemôžem nič urobiť, ešte nie je ten pravý čas.
Na Thea som nikdy nečakala. Hoci sľúbil, že ma odtiaľ dostane, neverila som mu a on sa ani neukázal. Po celý čas som tam nemala jediného priateľa, najbližšie k nemu bol Tony, ochrankár, ktorý ma vždy, keď bolo chvíľu času naučil niečo o tom, ako sa biť. Hoci to chvíľu trvalo, no nakoniec s tým súhlasil, no samozrejme nie len tak. S jeho pomocou som sa pomaly zlepšovala, hoci by som stále nevedela ublížiť asi ani niekomu mojich rozmerov.
Keď sa mi konečne podarilo dostať k nožu, zostávalo iba čakať na vhodnú príležitosť. Zapaľovač, hrdzavé nožnice i dvoje novín čakali bezpečne vo svojej skríši, bolo treba už len ten správny okamih. Kým som nemala nôž, správnych okamihov bolo neúrekom, no teraz, pravdaže ani jediný a mne sa už pomaly krátil čas. Oni, ktokoľvek boli nezvykli mať nekonečnú trpezlivosť s tými, ktorí ich neposlúchali. Keď ich človek neposlúchol, vždy šiel priamo k šéfovi celej tejto zábavnej inštitúcie, ako ten starý muž rád svoj bordel nazýval. Keď sme niečo urobili, on sa to vždy dozvedel, vždy sa nám pozrel do tváre a vždy si ju zapamätal. Potom si zapálil cigaretu a kým horela, rozprávali sme sa. Keď cigareta pomaly dohárala, dvaja z jeho ochrankárov, ktorí tam vždy pri ňom boli ma chytili za ruky, zatiaľ čo on si na mojom predlaktí zahasil cigaretu. Ak sa k nemu dostal niekto, komu už na predlaktí nebolo kde cigaretu zahasiť, znamenalo to, že jeho prehreškov bolo už priveľa. Nikto nevie, čo s takým človekom presne spravili, pretože nikoho takého už nikto viac nevidel.
Čakanie bolo najhoršie. Mala som všetko, čo som potrebovala, chcela som utiecť čím skôr, no vždy mi v tom čosi bránilo. Šéf sa neustále všade obšmietal, ochrankármi sa to iba hemžilo, človek sa nemohol pohnúť na krok bez toho, aby sa ho pýtali, čo tým smerom chce.
Keď ma raz večer po neúspešnom pokuse skryť sa dovliekli medzi všetky do vstupnej miestnosti, vedela som, že ani toto nebude ten deň. Keď sa otvorili dvere prvých niekoľkokrát, vždy som pokúsila čo najviac skryť v rohu miestnosti a nikto si ma nikdy nevšimol, len ja som sledovala ich všetkých. A vtedy vošiel dnu on. Hoci som známu tvár nevidela mesiace, jeho som okamžite spoznala a zrazu som mala opäť nádej, veď on ma tu nájde, on ma odtiaľto dostane, iste tu preto je! Našiel ma, možno ma predsa hľadali a teraz ma našiel.
Vystrčila som sa zo svojho rohu, keď sa obzeral po všetkých v miestnosti a pozerala priamo naňho, až kým sa naše pohľady stretli a ja som v tom jeho videla, že ma okamžite spoznal. Neuhol pohľadom ani na sekundu, len kráčal priamo ku mne, pevne mi stisol ruku a ťahal ma ku schodom a hore, akoby bežný zákazník ťahal jedno z dievčat. Ale on nebol bežný zákazník, on bol ujo Arnold, mamin blízky priateľ, ktorého som odjakživa volala ujo, lebo on akoby bol našou rodinou. Samozrejme, že ma našiel a prišiel zachrániť, ujo Arnold by inak nikdy neprišiel na takéto miesto, len po mňa. Dnes sa odtiaľto dostanem, som voľná, už len im prekĺznuť a zmiznem odtiaľto.
"Prišiel si po mňa?" hodila som sa mu okolo krku so slzami, keď sme sa ocitli sami, no on ma od seba okamžite odtiahol. "Neprišiel som po teba," schladil ma okamžite tónom, aký som uňho nikdy v živote nepočula, "prišiel som sa zabaviť. Ale to, že tu v tejto diere nájdem takýto poklad, som veru nečakal. Vyzeráš krásne, Louanne, už nie tak nevinne ako kedysi, no tento nebezpečný, neupravený vzhľad ti pristane ešte omnoho viac. A dokonca ťa tu aj naučili držať zatvorené tie tvoje rozkošné ústa. Nečum toľko na mňa, nenaučili ťa, že je to neslušné? Radšej sa vyzleč, a rýchlo, nechceš, aby som to musel urobiť ja."
Jeho slová boli v prvom okamihu ako facka, no rýchlo sa zmenili na dve chladné ruky, uzatvárajúce sa mi okolo hrdla a znemožňujúce dýchanie. Nemohla som dýchať, nemohla som stáť na nohách, nemohla som nič. Nikdy by som od neho zradu nečakala, no bola poslednou kvapkou, ktorá ma úplne zničila. Lepší čas ako je tento už nepríde. Už to dlhšie nedokážem. Dnes utečiem. Alebo pri pokuse o to zomriem.
S poslednou energiou som nasadila falošný úsmev, rozpustila si vlasy a prehodila si ich cez plece v snahe pôsobiť tak sexy, ako sa v takýchto podmienkach dá. Bez zaváhania som zo seba stiahla všetko oblečenie, až som zostala iba v roztrhaných podväzkoch a polorozpadnutých kotníkových topánkach. Obišla som Arnolda sediaceho na posteli a jemne mu z pliec stiahla sako, ktoré som prevesila cez operadlo stoličky. Mobil z vnútorného vrecka som zašuchla pod posteľ bez toho, aby si to všimol a kľakla si na okraj postele pred neho. Kým si rozopínal košeľu, gombík po gombíku, ja som rukou vkĺzla pod posteľ a naťukala na mobile, čo som potrebovala. Poznala som to tu pridobre na to, aby som volala políciu, tu na to všetci boli pripravení, jediným výsledkom by bola moja smrť. Pomalá a bolestivá...
Arnold skončil s vyzliekaním a za vlasy ma potiahol na posteľ. Vykríkla som, keďže som to vôbec nečakala, robila som všetko, čo odo mňa chcel, no jemu to, zdá sa, nestačilo. Nasledujúcich niekoľko minút bolo peklom, až som to viac nevydržala a s úsmevom na perách z topáky vytiahla nôž, ktorý tam čakal už pridlho. Počkala som ešte na okamih, kým sa mi podarilo prevrátiť nás tak, aby som bola ja hore, aby sa na mňa dostalo čo najmenej krvi. Ani si nevšimol, keď sa raz pomedzi bozky dotkla jeho hrude chladná čepeľ. Keď to pochopil, na posteli sa už tvorila veľká červená mláka a ústa mal pevne zapchaté vankúšom. Bol mŕtvy do minúty a ja ešte viac na pokraji zrútenia. Trvalo mi takmer ďalšiu minútu, kým som všetky pocity zatlačila do úzadia, vstala akoby nič a pokračovala v úteku.
V jeho topánkach, nohaviciach a saku som bola navlečená rýchlejšie, než som čakala, vytiahla som spod postele jeho mobil a zvuky, ktoré som doteraz nahrávala som spustila nahlas. Takmer som sa pogrcala, no snažila som sa jeho vzdychanie z nahrávky ignorovať, radšej som vytiahla zo svojej skríše nožnice a skôr, než mi to prišlo ľúto som sa zbavila čo najviac svojich vlasov.
Keď som sa na seba podobala najmenej ako sa dalo, v cudzích priveľkých veciach som vyšla na chodbu a zatvorila za sebou dvere. Keďže vnútri dookola stále išla nahrávka tých nechutnýc zvukov, ešte chvíľu potrvá, kým si niekto všimne, že čosi nie je v poriadku. Všimla som si, ako okolo mňa kráčala Maggie, jedno z dievčat, ktoré na tomto mieste prišli o akúkoľvek slobodnú vôľu a pri živote ich držali len drogy. Chytila som ju za ruku a pošepla jej, aby kráčala so mnou. Presne ako som čakala, to úbohé dievča len poslúchlo, ani nerozmýšľalo.
Ďalej to už bolo rýchle. Vošli sme do jednej z miestností, podpálili rýchlo posteľnú bielizeň a zmizli skôr, než si niekto mohol všimnúť. Zopakovali sme to ešte raz, v úplne inej miestností, na inej chodbe i poschodí, a zatiaľ čo sme sa odtiaľ dostali preč, ktosi si už všimol prvý oheň a nastal chaos. Akoby sa nás to netýkalo, prešli sme s Maggie do vstupnej miestnosti, kde som ju pobozkala na líce, odprevadila na gauč, zatiaľ čo mi nikto nevenoval ani pohľad, s ňou som vyzerala ako nejaký chlapík, ktorý si za ňu zaplatil, pokiaľ sa mi nikto nepozrel do tváre, no tú som celý čas skrývala na jej krku alebo za novinami.
Keď už som stála pri dverách, vedela som, že je po všetkom. Otvorila som dvere, vyšla von, každým krokom stále viac presvedčená, že je to len sen. Otočila som sa, aby som za sebou zatvorila dvere, no na okamih som ešte dnu strčila ruku, šťukla zapalovačom a závesy na okne pri dverách boli v sekunde v plameňoch. Konečne som poslednýkrát zatvorila tie dvere a ocitla sa vonku na slobode. Sama, stratená, bez peňazí, v časti mesta, ktorú vôbec nepoznám, no slobodná. Zhlboka som sa nadýchla a z posledných síl utekala.