Šťastní ľudia sa nezabíjajú. A ja som predsa šťastná. Mám všetko, no nie? Som slávna. Som krásna. Načo sa tváriť, že to neviem, načo predstierať skromnosť? V zrkadle moja tvár vyzerá pekne, na fotkách ešte viac, postavu by mi mohli závidieť. Mám peniaze. Tie zväčša k sláve patria. Ruka v ruke prídu, no taktiež aj spolu vedia z ničoho nič zmiznúť.
Mám svoju vysnívanú prácu a denne okolo seba ľudí, ktorých som si nevedela ani predstaviť v jednej miestnosti so mnou. Mám všetko. A kto má všetko, ten je šťastný, no nie? Tak prečo tu stojím sama v prázdnom byte, počúvam depresívnu hudbu a pred sebou držím plnú hrsť tabletiek?
V to ráno som konečne našla odvahu a vstúpila do pracovne pani Cornwoodovej. Stokrát som si predtým tento rozhovor predstavila a prešla v hlave, no stále som bola rovnako neistá. "Končím," oznámila som jej krátko a vecne, na čo ona iba zdvihla obočie, no nie pohľad, ktorý naďalej venovala papierom, akoby som tam ja ani nebola. Sledovala som ju, kým si na mňa nájde čas a podľa toho, ako dobre som ju poznala som vedela, že papiere dočítala takmer okamžite po mojom príchode, no naďalej sa tvárila zamestnane, aby mi ukázala, aká nepodstatná som. Až po vyše štyroch minútach zdvihla pohľad, uhladila si sukňu, naliala do pohára minerálku a venovala mi svoju pozornosť.
"Ako si prišla na to, že si môžeš takéto niečo len tak povedať?" zasmiala sa a pokojne si odpila z pohára. "Prečo by som nemohla?" vrátila som jej rovnako ostro, "ja som vaša speváčka, ja robím hudbu, a keď mi vaše podmienky nevyhovujú, odmietam ju robiť ďalej. Správate sa ku mne ako k poslednej špine a ja už odmietam naďalej byť vašim otrokom."
Cornwoodová sa len pousmiala. "Ty že robíš hudbu?" spýtala sa výsmešne, "ty sa len vyškieraš na pódiách, kým všetku prácu robí za teba niekto iný! Platím ľudí, ktorí píšu tvoju hudbu aj texty..." "Lebo mi nedovolíte hrať vlastnú hudbu!" prerušila som ju pobúrene, "texty, ktoré nechávate napísať sú otrasné, tuctové, hlúpe a vôbec nie o mne! Chcem spievať veci ako sú! Slová, ktoré sú odo mňa, ktoré vyjadrujú moje pocity!"
"A kedy si naposledy napísala poriadny text?" zamračila sa znechutene Cornwoodová, pričom zo svojho písacieho stola vytiahla akýsi zdrap papiera, ktorým mi zamávala pred nosom. Okamžite som spoznala svoj posledný text, na ktorý som bola obzvlášť pyšná, no len čo som noty dala kapele, Cornwoodová o tom vedela a pieseň zrušila. Napriek jej kritike, keď vravela len toľko, že tá pieseň je jednoducho otrasná som vedela, že hlavný problém s ňou bol, že v nej bolo príliš veľa pravdy.
"O dve hodiny ti začína koncert," pripomenula mi zrazu, "tak už ďalej nestrácaj môj čas a bež sa pripraviť," odbila ma, na čo som je len neveriacky sledovala. "Ja dnes večeer nespievam, ani nikdy inokedy," pripomenula som jej chladne, na čo sa zasmiala.
"Ale ty o tom nerozhoduješ, drahá. Myslíš si, že tvoj hlas z teba robí niekoho dôležitého? Tretina sveta vie spievať. Ak by som vyšla na ulicu a chcela niekoho na tvoje miesto, našla by som takých desať. Myslíš, že ja to neviem? Že to nevie každý jeden človek v hudobnej brandži? Bezo mňa si nikto, tvoje meno sa zabudne akonáhle odídeš z týchto dverí, a prečo by ťa mal niekto iný zobrať a podporiť? Hlas máš ako mnohé iné, meno ktoré by ťa predalo nemáš. Každý, kto chce investovať do mladej dievčenskej hviezdičky si vyberie niekoho, kto bude presne podľa jeho predstáv, bez akéhokoľvek odporu. Koho zaujíma tvoja identita, keď ti môžem oveľa lákavejšiu vytvoriť za pár minút? Tu je všetkým úplne jedno, kto si. Potrebujeme len mladé dievča s priemerným spevom. Všetko ostatné si už dorobíme presne tak, ako si to fanúšikovia predstavujú. Ty si iba bábika, to JA sa s tebou hrám, ja ťa učešem ako ja chcem, ja vyberiem, čo budeš mať oblečené, ja budem ťahať povrázky a rozhodovať o každom tvojom kroku, ja si vymyslím príbeh o tom, kto si a odkiaľ si prišla tak, aby sa páčil poslucháčom. Ty máš akurát dve možnosti. Možeš držať ústa zatvorené alebo ti do nich môžem strčiť za hrsť tabletiek. Ver mi, že nič nebude tvoju hudbu predávať lepšie ako tvoja nečakaná smrť.
"Správne, to je ten výraz! Strach! Len maj strach, je oprávnený. Nemáš komu povedať o našom rozhovore, nemáš nikoho, kto by ti veril. Nemáš ani nikoho, kto ťa bude hľadať keby sa niečo stalo. Nikto nebude plakať. A polícia? Tí ti tiež nepomôžu! Vieš, koľko vydržia drogy v tvojom tele? Asi jeden mesiac. Myslíš, že neviem o tej tráve v bare minulý víkend? Utekaj na políciu a prvé, čo im poviem na svoju obranu bude, aby zistili, či čosi neberieš, či ti len drogy nepletú myseľ. Nikto ti neuverí, pretože ty si tiež len nikto, nejaká detská hviezdička, ktorá nevie čo so sebou a svojou slávou, to o tebe budú hovoriť, moja drahá. Tak sa rozhodni, či si až tak hlúpa alebo radšej urobíš čo máš. A vypadni sa chystať. Koncert začína skôr, než si myslíš."
Mám svoju vysnívanú prácu, mám slávu a peniaze. Mám všetko. A kto má všetko, ten je šťastný, no nie? Tak prečo tu stojím sama v prázdnom byte, počúvam depresívnu hudbu a pred sebou držím plnú hrsť tabletiek?
Kto by povedal, že to môže zájsť až takto ďaleko? Že dovolím tej beštii spraviť zo mňa úplnu trosku? Že sa budem nečinne prizerať, ako zo mňa deň po dni vysáva všetok život a energiu, až dopadnem takto? Že mám 19 rokov, všetko, o čom len človek môže snívať a denne v ruke fľašu, o cigaretách ani nehovoriac?
Zanadávala som, keď som si jednu strčila medzi pery a nikde nevidela zapalovač. Ruku s tabletkami som pevne zavrela v päsť aby mi ani jedna nevypadla a nemotorne som sa otočila, na čo som počula cvaknutia a cudzia ruka mi držala môj zapalovač plameňom priamo pred cigaretou. Skôr, než som stihla vykríknuť mi držala ústa a viedla ma na posteľ, kde sme sa obe posadili.
"Chcem ti pomôcť, no nesmieš kričať," varovalo ma prísne dievča a ja som len prikývla, pretože aj keby mi chcela ublížiť, to isté som chcela spraviť aj ja. Vzala si jednu cigaretu z mojej škatuľky, podpálila moju, následne aj svoju a usmiala sa. "Som Louanne," predstavila sa vážne a potiahla si z ukradnutej cigarety, "chcela som počkať a vidieť, či by si to naozaj urobila. No keď si začala vstávať, nedala si mi navýber, musela som sa ukázať skôr. Viem všetko. Viem čo ti robí ta suka, viem ako sa k tebe celé tie roky správala a viem aj o lepšom riešení tvojich problémov. Ty si už trpela dosť, tentokrát by mala trpieť aj ona. Trpieť bude, to ti sľubujem, no napadlo ma, že možno aj ty by si chcela svoju trošku, nie len sa prizerať, no tiež si kopnúť. Málokto má na to taký nárok ako ty."
"Prečo by som ti mala veriť?" pochybovačne som si ju prezrela, na čo sa len usmiala. "Nemala by si. Ani to nerob, never nikomu. Ani ja neverím tebe a nikdy nebudem. No naša spolupráca by mohla byť výhodná. Obe chceme to isté. A hoci ma toto už nikdy nebudeš počuť povedať, nezvládam všeto sama..."
"Čo od nej chceš ty? Čo ti urobila? Aj tebe robila manažérku?" vyzvedala som, na čo sa rozosmiala. Neodpovedala, namiesto toho sa postavila a prešla priamo predo mňa.
"Radšej ako rozprávať ti ukážem, čo mi urobila," zrazu bola chladná, veselosť akoby v jej hlase ani nikdy nebola. Rozopla si mohutný náramok na ľavej ruke a spolu s niekoľkými prsteňmi ho zložila na posteľ. Vyzliekla si mikinu a po nej aj tričko skôr, než som stihla protestovať a čudovať sa, čo robí. A keď už ich nemala na sebe, na okamih som onemela. Jej telo pokrývalo toľko jaziev, že som ich nemohla len tak rýchlo spočítať. Jej ľavá ruka bola zjazvená od zápästia po lakeť na každom voľnom miestečku, stále tie isté, rovnako veľké jazvy v tvare perfektných krúžkov, jedna vedľa druhej. Takto podľa filmov vyzerali jazvy po ohorkoch cigariet. Tie pravé boli možno trocha menej viditeľné, no o nič menej desivé. Tesne nad pásom nohavíc boli ďalšie tri jazvy, ktoré už nevyzerali tak pravidelne, boli škaredo zahojené a nie veľmi poriadne zašité, koža okolo nich bola bolestivo napnutá. Posledná jazva, ktorú som videla sa tiahla hlboko medzi prsia a začínala na kľúčnej kosti.
"Preboha," zalapala som po dychu, stále v úplnom šoku, "to ti urobila ona?" spýtala som sa, neschopná odlepiť od nej oči. Ak som sa pozrela na ňu ako celok, jazvy sa nedali prehliadnuť, rovnako ako fakt, že bola až príliš, nezdravo chudá, no napriek tomu som ju nemohla celkovo zhrnúť inak ako krásnu. Úplne inak krásna, než živá krása plná energie a slnka, ktorá srší z väčšiny krásnych ľudí, jej krása si vyžadovala obdiv, ale z diaľky. Ako umelecké dielo alebo možno nočná obloha, krásna, no chladná, vzdialená a záhadná.
"Ona?" rozosmiala sa a posadila vedľa mňa na posteľ, stále sčasti vyzlečená, "pripadá ti Harriet ako človek, ktorý zašpinil ruky, nehovoriac ešte o svojom kostýme a blúzke?" rozosmiala sa a ja som musela uznať, že má pravdu. "Tá suka možno nedržala ten nôž, ani pištoľ, ale to neznamená, že jej ruky sú čisté. Ona to dovolila. Ona ani prstom nepohla, hoci bola jediná, ktorá to mohla zastaviť. A vieš prečo? Lebo som ju jedenkrát, jeden jedinýkrát vo svojom živote neposlúchla." Zmĺkla a to ticho bolo zo všetkého z tohto dňa najhoršie. Vôbec som ju nepoznala, no videla som, koľkou bolesťou si prešla, koľkou bolesťou trpí aj teraz a ja som jej nemohla pomôcť. Nie, že by ona odo mňa pomoc prijala. Človek na nej na prvý pohľad videl, že ona robí všetko sama a od iných pomoc nechce.
Z trasúcich, prílš tenkých prstov som jej vytiahla zapaľovač. Mikinu, ktorá na nej visela som jej prevliekla cez hlavu, váhavo ju objala okolo pliec a k perám jej priložilu svoju skoro vyfajčenú cigaretu. "Nehovorím ti to a neukazujem, aby si ma ľutovala," povedala a pozrela sa mi do očí pohľadom, ktorý dovidel až na dno duše a ja som mala strach, čo v nej uvidí, "hovorím ti to, aby si mi verila, že pomstu chcem a dostanem. Chceš ju aj ty?" Ten intenzívny pohľad ma sledoval celú a čakal odpoveď. Nič mu neuniklo, a teda keď som trasúcimi prstami odložila späť do zásuvky nočného stolíka tabletky, ktoré mali dnešný deň urobiť mojim posledným, vedela, že ma má.
Ešte dlho som sedela po jej odchode na posteli a uvažovala nad ňou. To dievča, kamkoľvek vojde, nikto ju neprehliadne, nikto sa na ňu nedokáže pozrieť bez toho, aby ho následne ešte hodiny nestrašila v myšlienkach. Netušila som, čo nás spolu čaká ani čo má v pláne, no keď som sa pozrela na svoju druhú možnosť, kôpku tabletiek a fľašu vodky, Louanne bola jednoznačnou voľbou. Ja som bola často ako výchrica, no ona bola stokrát desivejšia, ona nebola búrkou, ona bola tým tichom pred ňou, tým desivým tichom, z ktorého až mrazí, počas ktorého človek vie, že čosi príde. Ona bola predzvesťou čohosi obrovského, a hoci som vedela, že by som mala mať strach, cítila som iba vzrušenie.
(tak dokonalý obrázok pre ne dve)
No comments:
Post a Comment