Love is in the air... and it makes me wanna puke tbh

Uvedomili ste si niekedy, že celý svet, celé naše životy sa točia len okolo nej? Láska, láska láska... stále niekoho hľadáme, potrebujeme... alebo aspoň sa tak tvárime. Možno už viacerí zabudli, ale naša panéta naozaj nevyzerá takto ----->

Vážne je toto náš najvyšší životný cieľ? Nájsť človeka, s ktorým strávime (pretrpíme) najbližších pár rokov, narobíme toľko kompromisov, že vlastne ani jeden nebude s ničím spokojný, vytvoríme ďalšiu zúfalú generáciu a po pár rokoch to celé aj tak ukončíme? Ďakujem, neprosím.

Dúfam, že som týmto nikoho neurazila, rozhodne to nebolo mojim úmyslom, myslím, že všetci vidíte, nakoľko to je celé zveličené, no predsa...
Nedávno som videla veľmi pekný citát. I'm not looking for my other half because I am not a half. Dúfam, že si ho prečítalo dostatok ľudí, keď v posledných dňoch precestoval celý tumblr, pretože naozaj mnohí by to naozaj potrebovali. Nechcem, aby to vyznelo tak, že mám niečo proti láske ako takej, vzťahom a všetkému okolo toho. Nechcem ani vyznieť ako zatrpknutá osoba, ktorá si nevie nikoho nájsť a preto odsudzuje ostatných. Bože chráň! Len si však zoberme, povedzme, taký internet. Keď otvorím tumblr, vysypú sa na mňa všemožné citáty o láske, o tom pravom, obrázky zamilovaných párov a potom neodmysliteľná čierno-biela záplava depresívnych obrázkov a myšlienok súvisiacich s láskou alebo skôr jej nedostatkom. Keď otvorím we<3it, je to úplne o tom istom. Facebook je iba konkrétnejšia verzia, aplikovaná na moje bezprostredné okolie. Kníhkupectvá, kiná i program televízie stále núkajú novú a ešte gýčovitejšiu romantiku, než tá predchádzajúca...
Koľko ľudí už táto záplava stihla zblbnúť? Koľko ľudí len čaká na toho pravého alebo ho všemožne hľadá, koľko ľudí si bez toho nedokáže svoj život predstaviť?

Nebolo by lepšie trocha pribrzdiť? Nájsť si iné životné ciele? Veď sa všetko nemusí točiť okolo toho jedného človeka, ktorého ani nepoznáme a možno ani nikdy nepríde... čo tak sa zamerať aj na seba? Veď ten človek, aj keď sa náhodou objaví, nemá za úlohu zrazu nás urobiť šťastnými. Na to sme tu my, sami sme strojcami svojho šťastia, nemôžme čakať, že niekto nám ho vyčarí. Život nefunguje ako rozprávka, nepríde princ a neobráti ho naruby. Ani jeho prítomnosť zrazu neodčaruje z nášho života to, čo na ňom nemáme radi. On, ten ktosi dokonalý, ak tam aj niekde je, nie je žiadnym všeliekom, o zvyšok sa aj tak musíme postarať sami. My si musíme urobiť život taký, aký ho chceme a on by mal byť len akousi čerešničkou na torte. Úprimne si myslíte, že ten ktosi, ten pravý len na toto čaká? Že ktosi sa mu jednoducho zavesí na krk a bude dúfať, že on zaňho spraví zázraky? Že zo života, s ktorým nič nerobil, lebo naňho čakal, mu zrazu vyčaruje rozprávku a žili šťastne až do smrti?
Úprimne sa priznám, že keď sa pozriem okolo seba na "šťastne zadaných" ľudí, vzťahom absolútne nerozumiem. Keď si len predstavím ľudí zo svojho okolia, dievča, ktoré má priateľa omotaného okolo prsta, stále len počúvam ako sa hádali a po asi roku sú na tom asi ako štyridsať rokov zobratý pár, rovnako stereotypní... ďalšiu, ktorá ich vystriedala ako na bežiacom páse, pričom väčšinu podviedla... ďalších, ktorí vyzerajú, akoby spolu boli, len aby sa nepovedalo, lebo už si na to "zvykli"... (viac menovať nejdem, lebo by sa to vlastne celé len opakovalo) načo je to vlastne dobré? čo to človeku dáva? mne osobne, keď tých ľudí vidím, to pripadá len ako otrava.


Vážne sa mi to už celé začína hnusiť. Aj to, ako je single človek ľutovaný, ako všetci veria, že si niekoho nájde a nedá sa mi vysvetliť, že keď ich všetkých vidí, len sa utvrdzuje, že bude radšej sám. Úprimne, keď raz doštudujem, zoženiem si byt, ktorý si zariadim, ako JA chcem, vymaľujem si ho JA (prípadne s kamarátmi), budem si variť, čo JA chcem, robiť, čo JA chcem, žiť, ako JA chcem...budem mať dve mačky, psa a budem mega šťastná. Ak s niekým budem bývať, tak akurát s kamarátkou a napriek tomu (alebo skôr práve kvôli tomu) budem šťastná. Lebo napriek tomu, čo sa na nás z každej strany tlačí, človek lásku k životu nepotrebuje, život bez nej nie je bezcenný a šťastie chutí rovnako.
A úprimne, naozaj mi už je z toho, ako sa na nás láska zo všetkých strán tlačí, skutočne zle. Hlavne keď si uvedomím, že väčšina ľudí, ktorá tak neochvejne šíri myšlienky o tom, že bez nej nedokážu žiť sa vlastne ani nezamyslela nad tým, či to je pre nich pravda.
 Ale ak zajtra prejdem v škole po chodbe, kde sa v každom výklenku bude nejaká dvojica na seba lepiť, otvorím si tumblr, kde sa zas dozviem, ako je každý zúfalý, lebo ho ten alebo onen nemiluje, asi už niečo rozbijem