Ako som sa ocitla uprostred takého niečoho? Ako sa z mojich priateľov stali títo ľudia, odkedy sa na niekoho usmejem a v okamihu, keď sa otočí, znechutene prevrátim oči? Odkedy mám pocit, že celé moje okolie je toxické, ako to, že je utorok večer a ja som už psychicky vyčerpaná z tohto týždňa, pričom nehovorím o písomkách, profesoroch, ale o svojich "kamarátoch"?
Hlavne, mám pokrk ľudí, ktorí si o sebe neviem čo myslia a potrebujú to prezentovať a všetkým pchať všade. Ako si dovolí niekto, kto nedokáže v správnom kontexte použiť žiadne slovo obsahujúce viac ako tri slabiky, z koho otázky na matike sa až rozum zastavuje, ako si taký človek dovolí správať sa, akoby my ostatní sme jej boli podradení? IQ toho dievčaťa je menšie než moja súčastná hmotnosť, a to som na diéte. Keď netuší, čo znamená slovo v angline, ktoré by preložila moja trinásťročná sestra alebo keď nerozumie, prečo sa v danej, dokonalo jasnej, vzorovej vete použil prítomný čas, vtedy zrazu vie aj, ako sa volám, a že moja úroveň angliny je trocha iná, no ak náhodou nič nepotrebuje... vtedy je učiteľ, ktorý si dovolil neuznať jej na písomke vetu, ktorá popierala hádam ešte aj zákony fyziky maximálne zaujatý, my ostatní sa tomu nerozumieme a ona vie všetko najlepšie. A ona sa s nami, debilmi, nemá o čom baviť. A obľúbená perlička? Aby dávala zmysel, aspoň troška kontextu.
V našom okolí sa nachádza celkom dosť tanečných škôl, štúdií aj skupín. Ak vynechám tie najpodradnejšie, sú tu dve najväčšie tanečné školy. Jedna má kvalifikovaných pedagógov, úroveň a nepamätám si, kedy prišla zo súťaže bez pohára. Druhej najväčší úspech (o ktorom viem) je asi druhé miesto (z dvoch), kedy sa prihlásili do kategórie, do ktorej absolútne nepatrili, no bola v nej nízka konkurencia. Asi tušíte, do ktorej chodím ja a do ktorej slečna vyššie spomenutá. Ja som vrámci svojej skupiny priemerný tanečník, ona je vo svojej najlepšia. Škoda, že jej skupina má nižšiu úroveň ako 13-ročné deti u nás (vážne, tie baby za posledné roky neskončili ani raz ani druhé, berú len zlato a to sú v asi najťahšej kategórií).
Ich choreografie sú zamerané na efekt, investujú do svietiacich rekvizít, robia veci, ktoré vyzerajú super pre bežného diváka, ktorý nerozumie tancu, čo je koniec-koncov aj ich typický divák, keďže chodia skôr po vystúpeniach, kým my tancujeme súťažne aj na medzinárodných súťažiach. A ona si dovolí o sebe povedať, pred celou triedou, v rámci konverzácií na angline, že ona je profesionálna tanečnica. Ona. Profesionálna. Nerozumiem. Absolútne nerozumiem. Ako? Kedy ona stihla vychodiť nejaké konzervatórium, nejaké VŠMU, nech mi ráči pripomenúť, akosi som nepostrehla... kedy ráčila tancovať inde ako na prievidzskom jarmoku... ako si také čosi dovolí tvrdiť?! Triasť riťou dokáže každý, to, že ona to robí aj triezva z nej ešte tanečnicu nerobí. Zúrim. Keď vidím tie je farbené blond vlasy, umelé nechty, všadeprítomnú ružovú, je mi zle. Keď sa sťažuje na každého profesora po každej písomke, pretože ona dostala iba 1, nie 1*, a vôbec to nie je o tom, že pokiaľ nestačilo sa len nabifliť, ale oni sa opovážili aj od nej žiadať použitie mozgu, to si nemohli dovoliť, pretože v poznámkach je iba, že 1+3=4 a odkiaľ má ona vedieť, že 3+1 je štyri tiež, keď to nikto nevravel? Hrozní nespravodliví profesori! Toľká drzosť!
Títo (a mnohí ďalší) zo mňa len vysávajú život v poslednej dobe. "najlepšie kamarátky", ktorým nedôverujem ani natoľko, aby som sa s nimi vôbec normálne porozprávala a úprimne, nemám chuť, nemám o čom. Kedy som s niektorou z nich bola mimo školy? Musela by som vytiahnuť kalendár, pretože tento rok to nebolo. Jediné ich plány, ktoré ma (občas) zahŕňajú, zahŕňajú aj ďalších xy ľudí, o ktorých všetci vedia, že ich rada jednoducho nemám, nerozumiem si s nimi a trávenie času s nimi je pre mňa jednoducho peklom. Unavujú ma, ľudia, ktorí by mi mali byť najbližší zo mňa vysávajú energiu a chuť žiť. Celkom si vydýchnem, keď prídem do školy a stolička vedľa mojej je prázdna. Radšej si budem kresliť a prehrabávať sa tumblr-om.
Mám pocit, že v poslednej dobe sa len sťažujem, no to je len znak vyčerpania. Začínam si uvedomovať, že vlastne ja ľudí k životu nepotrebujem natoľko. Vzťahy? Nie, ďakujem neprosím. Prišla som na to, že vlastne ani nie som schopná niečoho takého, že to k životu nepotrebujem a úprimne, svet má tak oveľa viac možností. A kamaráti... spočítam vás na jednej ruke. Jedna z mojich "kamarátok" sa mi vždy vie tak pekne vysmiať za mojich virtuálnych kamarátov, ako to ona volá. Možno by ju zaujímala jedna štatistika. Keď rozmýšľam nad svojimi skutočnými kamarátmi, do zoznamu sa dostáva JEDEN človek z môjho bezprostredného okolia proti piatim, ktorých stretávam strašne, strašne pramálo :( (kto má cestu v blízkej dobe do pd? hmmm? mám cigarety ;) )
Jedna vec, ktorú mi ešte nedá nespomenúť, je istý krásny okamih z istej chaty, ktorý mi teraz tlačí slzy do očí. Boli sme tri, vonku na cigaretku, pekne snežilo, my sme mali už aké to promile a smiali sme sa ako šialené. Bolo perfektne, ja som si uvedomila, že to boli ľudia, ktorí vlastne boli v niečom ako ja, ktorí (hoci to vlastne ani nevedia) majú so mnou toho toľko spoločného... a bolo nám super. Teda aspoň dúfam, mne bolo geniálne. Mohla som byť sama sebou. A vtedy som sa ich spýtala, či budeme kamarátky, aj keď vytriezvieme, lebo tá myšlienka ma v tom okamihu desila. Samozrejme, že budeme, uistili sme sa. A odvtedy už poriadne nerozprávali. Life sucks. And so do people.
Vypísala som. Nádych, výdych, dobrú noc. Ľúbim vás. Aspoň niekto, koho prítomnosť v mojom živote aj za niečo stojí.
(jemná významová odchýlka, nie je až tak výstižný, no predsa ho sem zavesím)
Ale ja ta milujem 😙 (aj bez cigariet)
ReplyDeleteNebojsa ňu ešte ten nejaký piatoček spolu pretrávime...aj so zlomenou hruškou pred tvojim oknom hhh
ReplyDelete