Soulless yet pretty

note:celkom som tu porobila chaos, keďže najprv to nemalo ísť chronologicky, potom to akosi išlo chronologicky a tak zrazu kdesi v apríli je časť, kde aurora stretla louanne, ktorá sa odohráva niekedy po tej poslednej a toto nadväzuje potom...

Sedela som na parapete a vydychovala cigaretový dym von otvoreným oknom. Nenávidela som čakanie, nenávidela som množstvo myšlienok, ktoré s ním prichádzali. V ľavej ruke som držala dymiacu cigaretu, v pravej zapaľovač, ktorým som podvedome šťukala a neustále zažínala a zhasínala plameň. Ak bola nejaká myšlienka príliš neznesiteľná, podržala som nad plameňom bruško prsta, až kým ma bolesť nevytrhla zo zamyslenia.

Snažila som sa identifikovať, ako som sa cítila,  no nevedela som to. Necítila som sa nijak. Bola som prázdna. Rodinu som nemala, tí ľudia pre mňa už viac neboli ničím. Theo bol ako oni. Bola som naivná, keď som ho spoznala, hlúpe dieťa veriace na dobrých a zlých. Theo bol od všetkých tak odlišný, že moja naivná logika mi vravela, že musí byť ten dobrý. Ak všetci, ktorí sa tvárili ako dobrí a ktorých som poznala boli v skutočnosti tí zlí, potom Theo, ktorý bol presný opak, a ktorý sa tváril ako ten zlý, by mal byť dobrý.

Potom som pochopila, že svet sa nedelí na dobrých a zlých. Svet sa nedelí vlastne vôbec, nikto nie je ani dobrý ani zlý, ale všetci sú rovnakí, sebeckí. Jediné, čo nás odlišuje je to, čo chceme a koho milujeme. Podľa toho sa správame, podľa toho volíme ďalšie kroky. Keby som ja milovala to, čo moja matka, bola by som ňou. Keby ona nenávidela to, čo ja, bola by presne taká istá. Preto je najlepšie nemilovať, len vtedy má človek nekonečne možnosti a nič, čo by z nich vyberalo zaňho. Ale úplne, úplne najlepšie je mať ľudí, ktorí milujú vás. Ktorí si zo svojich možností zvolia tú, ktorá vyhovuje vám a ešte budú presvedčení, že robia to, čo chcú.

Chvíľu som dúfala, že ma Theo bude milovať. Ako veľmi by všetko zjednodušil, no on milujem len samého seba. Občas som bola presvedčená, že Theo milovať nedokáže, aspoň nie tak ako väčšina ľudí. Nedokázala som si predstaviť, ako niekoho uvidí a zrazu stratí reč, ako zo seba urobí zamilovaného blázna, ako jeho žalúdok zaplnia neodbytné motýlie krídla. Theo niekedy akoby ani nebol človek, on bol skala. A ja som bola takmer ako on. Neverila som, že by som naozaj niekoho mohla milovať. No aj tak som nebola úplne taká istá, lebo zatiaľ čo on samého seba miloval, ja som sa nenávidela.

Keď Aurora vstúpila do miestnosti, na okamih zastala v šoku, zanadávala a rýchlo za sebou zatvorila dvere, ktoré zamkla na dva razy. Pomaly sa od dverí otočila do miestnosti, akoby dúfala, že postavu sediaca na okne si len predstavila. Nemala však také šťastie, a keď sa oprela o dvere, hľadajúc v nich oporu, s úsmevom na perách som jej zamávala a ponúkla škatuľku cigariet. Bez slova si prisadla na parapetu a nohy si prehodila von z okna, kde nimi vo výške aspoň dvadsať metrov nad zemou naoko bezstarostne kývala. Chvíľu sme tam len tak sedeli ako dva prízraky nad večerným mestom, sledovali jeho život z výšky a oklepávali popol na okoloidúcich hlboko pod nami.

Obdivovala som trpezlivosť, s ktorou Aurora čakala, kým prehovorím. Ticho občas dokázalo povedať viac než slová a to jej bolo úplne jednoznačné. Nechcela ma tu. No vedela, že to stále bolo lepšie, akoby som tam nebola.

„Kde máš rodinu?“ spýtala som sa priamo a sledovala znudene jej tvár, no neobjavila sa na nej žiadna reakcia.

„Nemám.“

„Priateľov?“

„Nemám.“

„Ktokoľvek, na kom ti záleží?“

Pokrútila hlavou. Verila som každému jej slovu, prázdnota v jej očiach bola dostatočným dôkazom.

„Tak čo ti potom dáva dôvod žiť?“ spýtala som sa,  na čo len pokrčila plecami.

„Najprv to bola hudba, ale teraz už ani neviem. Asi som len príliš lenivá prestať,“ pokrčila plecami, slová zo seba vypúšťala pomaly s dymom a naďalej sa vykláňala z okna, akoby jej bolo úplne jedno, či vypadne alebo nie. Príliš dobre som sa mohla vžiť do jej pocitov. Keby som na také niečo verila, povedala by som jej, nech sa usmeje.

„Potom máš vlastne šťastie,“ nadvihla som kútiku úst do čohosi, čo by sa ledva dalo nazvať úškrnom, „nemáš už čo stratiť, len získať. A vidieť Harriet stratiť všetko, na čom jej záleží, to znie ako dobrý začiatok. Nielen pomsta, ale aj sloboda...“

Aurora sa trpko pousmiala a nastavila ruku, bez slova si pýtajúc ďalšiu cigaretu. Vytiahla som ju zo škatuľky, no stále ju držala mimo jej dosah.

„Harriet je suka,“ upozornila som ju, „nebude hrať fér a ak sa to bude zdať ako najľahšia možnosť, zbaví sa ťa.“

Len sa rozosmiala, nie veselo, ale naozaj.

„Nech sa zbaví, koho to bude trápiť?“ spýtala sa tónom, ktorý v sebe skrýval odpoveď a načiahla sa po cigaretu.

„Nikoho,“ odpovedala som jej, hoci zbytočne, vyslovujúc odpoveď, ktorú dobre poznala aj ona, „no aj tak, kým sa to celé skončí, mala by trpieť aj ona. Musí trpieť aj ona. Nebudem mať pokoj, kým ju nebudem počuť kričať a prosiť.“

Aurora vôbec nereagovala. Až po chvíli sa zvrtla na parapete, nohy vytiahla z okna a natiahla si ich pred seba, znudene sa oprela a vydýchla pred seba obláčik dymu. Sledovala ma bez slova rovnako ako som sledovala ja ju. Ani jedna sme neuhli pohľadom a ja som na okamih mala  pocit, že sa pozerám do zrkadla, aj napriek minimálnej podobe medzi nami. Tá prázdnota v očiach, nezáujem, ľahostajnosť vyžarujúca z každého jej gesta a pohybu... koľkokrát som to všetko videla v zrkadle?

Toto dievča bolo obrazom toho, čím som sa mohla stať, čím som sa mala stať, no nestala. Videla som ten rozdiel medzi nami, vedela som, v čom spočíva, prečo mňa napĺňa túžba po pomste, dáva mi energiu a núti ma žiť, aj keď len preto, aby som zničila Harriet. Ona nemala ani to, ak by teraz vypadla z tohto okna, zrejme by len pokrčila plecom a padala.

Ona totižto nemala Thea. Otrasného, drzého, sebeckého, neznesiteľného Thea, ktorý ma udržiaval svojou otravnosťou pri živote. Theo ma nútil cítiť emócie, hoci to bol hnev, zúrivosť, nenávisť, netrpezlivosť a všetky ostatné otrasne pocity, bolo to niečo. Provokoval vo mne reakcie, privádzal ma do šialenstva, no zdalo sa, že presne to som potrebovala. Pri Theovi som cítila niečo, nezáležalo na tom, čo. Ona necítila nič, bola prázdna.

„Aurora,“ oslovila som ju, vyžadujúc si jej pozornosť, na čo sa strhla.

„Reyes,“ zasyčala, čo bolo potešením pre moje uši, „moje meno je Reyes. Aurora je stredné meno, umelecké meno, meno, ktoré ma donútila požívať ona.“

„Tak teda Reyes,“ opravila som sa a snažila sa skryť potešenie vo svojom hlase nad jej prvým prejavom akejkoľvek emócie, „chcem ťa s niekým zoznámiť. Dopredu ťa varujem, že to nebude príjemné. Pravdepodobne ťa privedie do šialenstva. Budeš ho nenávidieť, budeš mu chcieť ublížiť a on nebude mať problém ublížiť tebe. Určite ti ublíži veľakrát, nemá trpezlivosť a myslí len na seba. No aj tak ho potrebuješ spoznať. Je v tom s nami, nechce síce pomstu ako my, no chce peniaze, ktoré z nej vzídu. Keď sa to celé začne, keď Harriet pochopí, že sa niečo deje, a ona na to príde rýchlo, budeš ho potrebovať pri sebe. Bude s tebou stále, môžeš sa spoľahnúť, že ťa ochráni pred všetkými. Teda, okrem seba. Nedovolí, aby ti ktokoľvek ublížil, no ublíži ti sám, je už raz taký. Volá sa Theo. Je to sviniar, no chce to, čo aj ja. Čo my. Bude neustále pri tebe, ochraňovať ťa pred ňou. Bude sa tváriť ako tvoj priateľ a obaja budete musieť tú rolu zahrať čo najlepšie, ale vyjde to. Bude tu čo nevidieť a zoznámim vás. Potom sa už od teba nepohne, a keď opustíte túto miestnosť, budete zamilovaný pár, ktorý sa nevzdiali od seba na krok. Je mi jedno, čo s ním urobíš, čo urobí on s tebou, kým budete tu, no kým budete medzi ľuďmi, budete hrať svoje úlohy. A dopredu ti hovorím, že je nemožné ho akokoľvek kontrolovať, čokoľvek mu prikazovať či zakazovať, no ak s ním budeš chcieť prežiť, budeš to aj tak musieť zvládnuť. Lebo ak si Theo začne robiť, čo chce, potom sme v poriadnej kaši.“