Theo nepil. Keby mi na niečom
záležalo, vedela by som, že to čosi znamená, že má čosi v pláne, že si
dávať pozor. Teraz som to tušila, no bolo mi to jedno. Sebazáchovu som už dávno
odtlačila do úzadia a s každou kvapkou som bola iba letargickejšia.
Na Reyes to malo však opačný účinok. Čím viac pila, akoby sa pomaly začínala
preberať zo zlého sna. Keď už nevedela ani kým je, začala z nej opadať
ťažoba. Všimol si to aj Theo, a keďže jemu to na rozdiel odo mňa jedno
nebolo, videla som, ako chce z toho čo najviac vyťažiť. Tak som sa
jednoducho pretočila na posteli, na ktorej sme všetci boli vyvalení ako
partička posledných závislákov a zapálila si ďalšiu cigaretu. Chuť, ktorú
mi zanechala v ústach bola odporná, no ťahala som ďalej, odhodlaná utápať
sa vo vlastnej úbohosti, zatiaľ čo Theo spovedal Reyes.
„Musíš mi niečo o sebe
povedať, ak sa máme tváriť ako pár,“ nahováral ju, nemusela som sa ani otočiť
aby som vedela, že má na tvári ten prešibaný úsmev. Ona ho však len odbila
s tým, že o nej nie je nič, čo by mohol vedieť. Theo sa však
nevzdával a ja som nestíhala otrávene prevracať oči. Po možno pol hodine
som zaspala, no kým som úplne nevedela o sebe, počula som, ako sa Reyes
pomaly začala otvárať.
Ráno bolo kurva ťažké. Traja
oblečení, skrčení na posteli určenej pre dvoch, uprostred prikrývky, pod ktorú
sa nikomu nepodarilo dostať, vyliata vodka a pod nami polámané cigarety.
Niektoré nezapálené, niektoré zapálené, niektoré úplne dohorené. Prikrývka bola
na viacerých miestach prepálená a Reyes mala na krku veľký červený fľak.
To bola noc. Reyes vyzerala, že ešte dlhú chvíľu neplánuje vstať, zato Theo už
bol hore. Znechutene nado mnou pokrčil nosom a kývol mi, aby som vstala,
čo som odignorovala prvý, druhý aj tretíkrát. Potom vstal on. Prehodil si ma
cez plece a násilne mi zatvoril ústa, aby som nezobudila Reyes.
„Smrdíš ako starý bezdomovec,“
bolo jediné, čo mi povedal, kým ma zložil do sprchy a pustil ľadovú vodu.
Reyes musela neskutočne tuho
spať, ak ju nezobudil krik ani nadávky, ktoré nasledovali. Ak som si však
myslela, že sprcha bola zlá, pochopila som, až keď prišli raňajky. Čo môže byť
krajšie, než sa posadiť na balkón v chladnom rannom vetre a pozorovať
prebúdzajúce sa mesto? Možno iba byť pritom suchá a nemať s každých
pohybom vzduchu pocit, že zamrznem, no samozrejme, že presne o to Theovi
šlo.
„Zabijem ťa, ak prechladnem,“
upozornila som ho chladne, na čo reagoval iba úškrnom a chlípal kávu,
ktorú sa mne neobťažoval ponúknuť. Aké bohaté raňajky.
„Spamätaj sa už,“ bolo jediné, čo
mi povedal a mojou odpoveďou bol len vražedný pohľad, ktorého desivosť
narúšal môj vzhľad zmoknutého kuraťa.
„Chceš niečo dosiahnuť alebo
nie?“ zasyčal na mňa a vyhodil z balkóna škatuľku cigariet, keď
videl, ako som na ňu pozrela, „pozri sa na seba! Si nepoužiteľná, si neschopná,
len sa ľutuješ a nič nerobíš! Nechal som ťa tak, čakal som, kedy sa dáš
dokopy, ale ty nič! Kde je to šialené dievča, ktoré týždeň čakalo na svoju
smrť, no aj tak si užívalo tie dni ako nikto? Kde je to dievča, po ktorom mi
zostávali modriny na celom tele, to dievča, ktoré dokázalo utiecť im? To
dievča, ktoré si nechalo vytetovať niečo na znak každého, koho zabilo? To
dievča, ktoré mi držalo pri hlave pištoľ, ktoré stálo pred terčom hodiny, kým
netrafilo stred? Kde je, kurva? A odkiaľ si sa vzala ty? Hlúpa,
nepoužiteľná, odpudzujúca? Keď prechádzala Louanne, každý sa za ňou otočil, keď
ideš ty, odvracajú pohľady.“
A potom prišla facka.
A ďalšia. A ešte jedna. Pri piatej som zdvihla ruku, no akurát ma
udrel do predlaktia. Pri šiestej som zaútočila späť. Theo spadol zo stoličky
a ja som skočila naňho, no on sa len smial. Bila som ho, udierala s nasadením,
s akým som už dlho nerobila nič. Z očí sa mi rinuli slzy, búchala som
doňho, kričala a búchala znova, on sa však len smial, zatiaľ čo ja som
dávala do úderov celú svoju frustrovanosť a zúfalstvo. Po chvíľke, akoby
ho to už prestalo baviť, ma až nespravodlivo ľahko chytil za zápästia.
„Vitaj späť,“ uškrnul sa
a vtisol mi na líce bozk z čistej radosti.
„Debil,“ bola jediná moja odpoveď
a postavila som sa. Theo vstal okamih po mne, prehodil mi cez plecia deku a odišiel
do kuchyne, z ktorej sa vzápätí vrátil aj so šálkou kávy pre mňa. Opäť sme
sa posadili ku stolu, tentokrát som už však bola spokojnejšia, keďže som mala
svoju kávu. Theo sa uškŕňal a chvíľu sme boli ticho.
„Čo na ňu vravíš?“ spýtala som sa
ho po chvíli, keď som sa pohľadom uistila, že Reyes ešte spí.
„Presne ako ty. Poriadna facka na
prebratie a bude fajn. Tiež nemá čo stratiť, aj keď netúži po pomste tak,
ako ty. Ale to sa zmení. Vyzerá, že sa bude dať ľahko ovplyvniť, ale to je celé
na tebe. Má voči tebe určitý rešpekt. Tráv s ňou dosť času a omotáš
si ju okolo prsta, bude robiť, čo len chceš.“
„Nechcem ju mať omotanú okolo
prsta,“ schladila som ho okamžite.
„A načo nám potom je?“ ironicky
sa zasmial.
„Bude s nami spolupracovať,
ale preto, že chce. Vieš, čo jej doteraz robila moja matka. Nie som ako ona. Nebudem
ako ona. Sľúbila som Reyes, že ju zbavím tej bosorky. Myslíš, že budem ku nej
taká istá? Reyes je s nami, lebo
chce, lebo potrebuje pomoc, a hlavne, lebo máme ten istý cieľ a spolu
ho docielime. Tak sa tak láskavo k nej začneš správať, akože je jedna z nás,
nie akoby sme ju plánovali využiť a odkopnúť. A okrem toho, vieš
veľmi dobre, aká je tvoja úloha. Postaráš sa o ňu. Dáš na ňu pozor. Nič sa jej nestane. Rozumieš?“
Theo sa iba usmieval: „isteže,
keď si to milady želá,“ zatiahol výsmešne.
„Výborne. Tak môžeš začať tým, že
jej urobíš raňajky, dáš ju dokopy a postaráš sa, aby vás neprezradila. Dnes
večer, najneskôr zajtra sa spolu objavíte na verejnosti. Dovtedy si musíš byť
istý, že vie, čo má robiť a neposerie to. Zdá sa, že máš pred sebou rušný
deň, tak šup, do práce! Ja zatiaľ idem spať.“
Položila som šálku späť na stolík
a odkráčala dnu skôr, než mohol niečo odpovedať. Keďže posteľ pôsobila ako
miesto stretávok miestnych narkomanov, uspokojila som sa s gaučom, na
ktorom som sa zamotala do deky a v okamihu spala znova.
No comments:
Post a Comment