Eyes of Queen

             Necítila nenávisť, necítila hnev, keď kráčala dlhou chodbou, na ktorej klopkali jej opätky a ako ručičky hodiniek odpočítavali sekundy do jej príchodu. Bola úplne pokojná, jej pery by zdobil jemný úsmev, keby sa ich tvar a farba nevynímali krajšie, keď boli pevne stisnuté, a keby úsmev nezjemňoval pohľad jej očí. Úsmev sa predsa nemusel ukázať až na perách, aby bol skutočný, úsmev a ani to, čo predstavoval, sa predsa nevyznačovali pokrivením pier, ale pocitom vo vnútri, ten bol to, na čom záležalo. S ťažkými, na prvý pohľad nepredstaviteľnými rozhodnutiami prichádza pokoj, vnútorné vyrovnanie, úľava, dokonca istý, aj keď len slabý, pocit blaženosti. Urobiť to rozhodnutie sa zdá nemožné, no v okamihu, keď už je rozhodnuté, nastane ticho. Svet, chaos, milióny myšlienok, ktoré stále človeku behali hlavou a pokúšali sa donekonečna presviedčať o tej či onej možnosti, sa zastavili. Čas zastal, myšlienky znehybneli a nebolo nič jednoduchšie, než sa im poriadne zbližša prizrieť. Keď sa nehmýrili, nedobýjali, aké to len bolo jednoznačné, čo sú vlastne zač, a ktoré z nich stoja za poslúchnutie. Rozhodla sa správne, vedela to, a tým jej svet našiel rovnováhu a svoj poriadok.
               Rozhodnutie je oslobodzujúce, ak človek nedá priestor pochybnostiam a to ona veru nemala v pláne. Kráčala chodbou, akoby jej patril svet, akoby bola jeho kráľovnou, a v tom najdôležitejšom zmysle aj bola. Svet, aj napriek tomu, že o tom sám nevedel, jej bol pri nohách. To bolo dokonalé na vyrovnanej mysli, z akéhokoľvek sporu vyšla víťazne. Oni ju nenávideli, im jej prítomnosť prekážala, oni opovržlivo sledovali každý jej krok, očakávajúc chybu. No ona, ona sa len usmievala, aj keď len vo vnútri, zachovávajúc si na tvári výraz kráľovnej. V tom bola jej vznešenosť, nadradenosť. Veľká, komplikovaná myseľ dokáže chápať veci tak, ako jej vyhovuje, nie len, ako v realite sú. Realita predsa existuje len v našej mysli. To, čo my prežívame, nie je svetom ako takým, neprežívame samotný svet, len našu predstavu sveta. Svet, ktorý vnímame vlastnými očami, ktorý sa snažíme pochopiť vlastnou mysľou. Chápanie sveta je ako boj medzi nami a ním, myseľ je nástrojom, ktorý dokáže svet skrotiť a poskytnúť nám ho taký, aký nám vyhovuje. Je to len otázka pohára s vodou, je poloprázdny či poloplný? Najjednoduchšia otázka s najzložitejšou odpoveďou. Pretože výhrou nie je povedať, tak ako sme už tisíckrát počuli, že je poloplný, výhrou je veriť tomu, nespochybňovať to. Výhrou je vidieť pohár úplne prázdny a cítiť, že v ňom bol aj tak len nápj, ktorý naozaj nemáte radi. Nemusieť o tom ani len na okamih samého seba presviedčať. Život, aj keď to mnohí netušia, je len otázkou perspektívy.
              Perspektíva a myseľ z nej robili kráľovnú. Svet ich možno všetkých videl ako seberovných, no pre kráľovnú svet a jeho názor neboli ani smietkou prachu. Ona sa videla ako kráľovná, zatiaľ čo oni neuvažovali nad tým, kým vo svete sú. Oni nechali svet rozhodnúť za nich, a pre svet, ktorý je tak nekonečný, stále sa meniaci, sú len jednými z drobných, nepodstatných, tak ľahko nahraditeľných súčastí. Kým oni ju nenávideli, kútikom očka sledovali a stále sami sebe pripomínali, ako veľmi ju nenávidia, aká príšerná je, ona na nich nevyplytvala jedinú myšlienku. Vnímala ich, samozrejme, nebola slepá voči svetu, to bolo snáď ešte väčšia hlúposť, než sa ho nepokúšať prispôsobiť. Nevidieť ľudí, ktorí, akokoľvek nízko boli, ju nenávideli, by bola nesmierna trúfalosť a nerozvážnosť, asi ako stáť oproti rútiacemu sa autu a myslieť si, že keď zatvoríme oči a nebudeme ho vidieť, tak nám nebude môcť ublížiť. Zvlášť nezmyselné to je, keď si človek uvedomí, aké jednoduché je urobiť krok či dva do strany a vyhnúť sa mu. S ľuďmi to bol takmer také isté. Stačilo ich občas periférne sledovať, vidieť ich ako farebné škvrny na okraji zorného poľa a nevenovať im pozornosť, pokiaľ sa nepriblížia príliš. Vtedy je najjednoduchšie ustúpiť ten jediný krok nabok, nech sa vaše cesty zbytočne nemusia krížiť. Krok nabok nie je prejavom ústupku či slabosti, ale rozvahy, kráľovná ho nevidí nijak podradne. Nechce len, aby sa na dlhočiznú vlečku jej prekrásnych, diamantmi posiatych šiat dostal prach rozvírený dupotom ich topánok, keď bezhlavo a bez náznaku elegancie, akoby boli nejakým stádom, prechádzajú okolo. Žiadna rozvážna kráľovná by sa predsa nepostavila do cesty stádu dobytka, aj napriek tomu, že mu je vysoko nadradená a zaslúži si úctu. Ona vie, že dobytok to rozlíšiť nedokáže a jej myseľ nie je tak neistá, jej viera v samú seba tak slabá, aby sa potrebovala o čomsi presviedčať. Prečo by ju malo zaujímať, čo si dobytok myslí o nej?
              Nezáležalo na tom, že bola v škole, že šla len na obyčajnú, nedôležitú hodinu angličtiny. Do triedy vošla kráľovná. S úsmevom sa pozdravila tým málo ľuďom, ktorí jej za to stáli, úsmev kráľovnej, plný nehy a starostlivosti, akú pozná len kráľovná, zodpovedná za tých drobných ľudí, ktorí sú od nej závislí, je najväčšou poctou a najkrajším ubezpečením. A je aj čímsi viac. Pretože úsmev, hoci venovaný jedinej konkrétnej osobe nemožno predsa pred svetom skryť, ak sa niekto prizerá, a to sa neprajníci predsa stále, ich nenávisť závislosťou. Láska a porozumenie obsiahnuté v jednom takom úsmeve dokážu zatieniť čokoľvek, aj prísny pohľad očí, ktoré by videli až do duše, keby mali o to záujem. Keď úsmev zmizne, tie oči sa do človeka zabudnú o to precíznejšie, nečakanejšie, bolestivejšie. Čo najviac bolí, je ľahostajnosť. Že jej nestoja za nič, keď jej pohľad, schopný a pripravený vraždiť, po nich skĺzne bez povšimnutia. Oni ju nenávidia, ona to vie. Neprosí ich o odpustenie, zmierenie, nehľadá cestu k nim. No ani necíti nenávisť, nesnaží sa im dať najavo nič, nepomstí sa. A to ich privádza do šialenstva úplne najviac. Ľahostajnosť, priam láska, s ktorou vystrihuje a zafarbuje ich tváre na fotkách. Nie je v tom ani štipka zákernosti či zlosti, je to umenie a láska ku kráse, keď so zle nasvietených záberov vznikajú diela a koláže, kombinujúce tváre jej priateľov, vzory, obrázky, nápisy... je to umenie, kombinácia len tých prvkov a súčastí, ktoré má rada, ktoré sú pekné, ktoré vyniknú; veď načo tam mať tvár človeka, ktorý je pre ňu len farebnou machuľou v okraji zorného poľa, keď jeho miesto môže vypĺňať čosi krásne?
               V tom bola tá dokonalá elegancia pomsty, tá jednoduchosť, ktorou sa vyznačovala najväčšia krása, tak nekonečná, že nepotrebovala žiadne čačky, aby upútala. Nedať im, po čom túžia, nevenovať im tú pozornosť, ktorú akoby priam aj dýchali, nechať ich pocítiť, ako na nich nezáleží. Pretože keď ľudia-smietky nenávidia, očakávajú, že človek bude nenávidieť späť a že ich nenávisť ho zničí, sú presvedčení, že nenávisť je ich rozhodnutím, ich zbraňou, že oni sú tí, ktorí ovplyvňujú celú situáciu. Stačí nemať záujem, no hlavne, byť tým kto celú hru na priateľstvo ukončí. To, čo oni považujú za svoju najväčšiu zbraň, napriek tomu, že pre kráľovnú to neznamená nič, v okamihu otočí proti nim a zničí ich. Oni si myslia, že dokážu ich dávne priateľstvo otočiť proti nej. No kráľovná nemá priateľov. Ona pozná len podriadených, seberovných a spriaznené duše. Ľudí, ktorí ju nezaujímajú, tých, ktorých rešpektuje a tých, ktorí sú jej súčasťou. A tak ich najväčšia zbraň je ničím. Veď človeku nemožno vziať, čo nikdy nemal a nikdy mať netúžil.



Be the actor of your life

Not a spectator of mine