Eyes of Revenge

Do postele si večer líhala s myšlienkou, že sa rozhodne ráno. Robila to tisíckrát, keď mala pocit, že jej rozhodnutie je príliš dôležité alebo príliš radikálne. Keď jej myšlienky naberali príliš radikálny smer. Napriek tomu, že vedela, aké to je hlúpe, nasadila si slúchatká a uložila sa do postele. Nevedela sa toho zlozvyku zbaviť, nevedela si povedať nie. Keď potrebovala umlčať myšlienky, vliezla s nimi do postele a ráno sa zobudila zamotaná v káblikoch. Vedela, že si takto kazí všetky svoje obľúbené slúchatká, no nemohla si pomôcť, ak by nemalo čo prekričať pochybovačné a paranoidné hlasy, nezaspala by. Započúvala sa do Theovho hlasu, ktorý bol drogou sám o sebe a zatvorila oči. Na chvíľu ešte cítila stiesnený pocit okolo srdca, akoby mu čosi v hrudi nedovoľovalo roztiahnuť sa natoľko, ako potrebovalo, keď bilo a tak robilo len akési polovičné údery. Ale potom, akoby sa jej tóny rozliali po tele aj do hrude a s hlbokým výdychom uvoľnila posledné od nervozity stuhnuté svaly. Theo spieval a ona konečne pokojne zatvorila oči, dostávajúc sa kamsi medzi realitu a sny, do akéhosi medzisveta, kde neexistovalo nič. Len večná tma. A lahodné tóny jeho drsného hlasu. V takom svete by dokázala žiť neustále.

                Po takýchto nociach sú rána ťažké. A nie len preto, že sa vždy zobudí zamotaná v slúchatkách, vlastne to je úplne najmenej. Rána sú kruté, lebo sú nevinné. Človek sa zobudí s úsmevom na tvári, lebo svieti slnko, vankúš je mäkký, perina teplá a spánok ešte stále ťaží viečka. Až okamih nato rozhoduje. Niekedy ráno pokračuje rovnako sladko, príde uvedomenie, že pokiaľ slnko svieti, na hlúpostiach, ktoré ťažili myseľ nezáleží a všetko boli len myšlienky vyčerpanej osoby, ktorú tma noci presvedčila, že veriť je hlúpe a čokoľvek okrem tmy nemysliteľné. Ale inokedy akoby svetlo ani neprišlo. Možno ráno svietilo slnko, no neznamenalo vôbec nič, jej myšlienky, ktoré utíchli na noc sa prebudili zo svojho spánku a nadviazali presne tam, kde skončili, ani noc nedokázala ich beznádejnosť vyliečiť. Večer bola náchylná veriť čomukoľvek, čo jej myseľ, neobmedziteľnú štyrmi stenami, trápilo. Tá myseľ bola jej jediným spojencom aj najväčším nepriateľom. Ponúkala jej útočisko, nekonečné možnosti, sny. No nemala hraníc, nepoznala obmedzenie a nedalo sa jej prikázať, kam nesmie vkročiť. Jej myseľ bola nespútaným divokým zverom, ktorý si robil, čo len chcel. Vyžívala sa vo vŕtaní v jej najväčších strachoch, vo veciach, ktoré mali ostať nedotknuté, milovala pochybnosti. A v to ráno bola neoblomná. Nepoľavila ani o kúsoček od svojich večerných presvedčení. Bola si vedomá, koľko bolesti a problémov ešte len spôsobí, no stála si za svojim. Nebolo inej možno a nebolo cesty späť.

                Aya sa rozhodla. Aj tak nemala inú možnosť, nebolo cesty späť, vlastne jedinou jej možnosťou, ak sama sebe nechcela ubližovať a veci komplikovať, bolo prijať celú situáciu a riešenie tak ako je. Čokoľvek iné by bolo sebaklamom, predlžovaním ilúzií o svete, ktoré nemohli byť klamlivejšie, hoci, tak ako všetky ilúzie, boli len ťažko odolateľné a odmietnuteľné. Kto by nechcel veriť, že svet je dokonalý, všetci sa majú radi a kamaráti sú úprimní, no najmä, navždy? Pravda bola taká, že väčšina z nich bola s vami, len kým sa im páčilo, čo robíte. A zrazu, keď čosi nebolo celkom podľa ich predstáv, človek si uvedomí, že veď ani vlastne nevie, prečo ste boli priateľmi a aj tak vás koniec koncov nemal až tak rád...  

                Nebola si vôbec istá, no to človek pri veľkých rozhodnutiach nikdy predsa nie je. Bola si však istá tým, že už mala toho všetkého naozaj dosť, no stále si nevedela predstaviť pokračovanie ani následky. Zmena je vždy tak veľmi desivá, ja keď človek vie, že je nevyhnutná, stále je krokom do neznáma, do tmy a nikdy nevieme nielen to, čo nás tam čaká, ale aj či existuje cesta späť. V tomto prípade asi nie. Pochybovala o tom. Lži sa vždy dajú akosi obísť, no ak sa raz vysloví pravdu, tú už nie je možné zobrať späť.

                Pomsta, nech si ľudia hovoria koľko chcú, že je len potrebou slabej, hlúpej mysle, je umením. Je elegantná a záhadná. Krásna a desivá. Pomsta je ako čierna farba. Ako noc. Sladká na jazyku, trpká okamih na to. A na pomstu sa treba pripraviť. Nemyslím len, mať všetko pod kontrolou a vedieť dokonale svoj plán. Treba sa jej vyrovnať v elegancií a kráse, ak má dosiahnuť svoju úplnú dokonalosť. Pomsta nie je skutočnou pomstou vo vyťahaných teplákoch a tričku po bratovi, jedine, ak by boli súčasťou celého jej plánu. Pomsta je predsa dáma, ktorá má svoj nepopierateľný štýl. Pomsta sa nosí v čiernych, naleštených lodičkách a červených perách. Pomsta vyzerá ako kráľovná, akoby jej patril svet, a ten, koho sa rozhodne zničiť, jej opantaný tou eleganciou pobozká končeky prstov a so slzami v očiach poďakuje, že ho zničila.

                V ten deň sa Aya stala stelesnením pomsty. Čierna farba k nej patrila ako hviezdy na nočnú oblohu, ona do nej nebola oblečená, ona bola jej súčasťou. Jednoduché šaty boli akoby namaľované na jej pokožke, akoby vyrástli z nej. Červený rúž, ktorý u nej nebol ničím nevídaným, nemal nikdy takú nebezpečnú farbu ako v ten deň. Ani vlasy, ktoré mala vyčesané ako už mnohokrát predtým dovtedy nepoznali taký lesk.

                Nič na nej nebolo nové, a predsa bola niekým úplne iným. Hoci v skutočnosti bola iba sama sebou, jednou z mnohých svojich podôb, ktorá pridlho vo vnútri driemala. No jej spánok bol nepokojný, počula všetko, vedela o všetkom a v snoch chystala plány. Niekoľkokrát sa pomrvila, pootvorila oko, no Aya ju poslala spať ďalej, nebol ten správny čas. Vedela, že ak prebudí túto časť svojej duše, nemôže to byť len tak, lebo ona sa k spánku vráti len veľmi nerada. A keď raz prevezme  kontrolu, vie byť ten najkrajší a najnespútanejší, no nekompromisný generál.

                Ayine oči v ten deň boli tým, čo zo starej známej tváre robilo stelesnenie najtemnejšej, no najkrajšej pomsty. Neskrýval sa v nich nespútaný smiech, prefíkanosť ani to čosi nepredvídateľné, no milo veselé. Jej pery nekrivil zamyslený úškrn, prsty sa neustále nehrali s čímkoľvek,  čím prišli do kontaktu, no celé to vychádzalo z očí. Ten chlad, varovanie neskrížiť jej cestu, ktoré nahradili pohľad šialeného, vo vlastnom svete žijúceho dievčaťa. To dievča dnes nebolo možné nájsť, sedelo ukryté v kútiku duše a bez štipky výčitky, s tým známym úškrnom na perách čakalo, ako jeho druhé, radikálne ja uzrie svojimi, úplne inými očami po prvýkrát svet.