Roses

               Alexander si dal načas. Človek by očakával, že keď sa jeho priateľka za záhadných okolností vyparí, tak v momente, keď sa znova objaví, bude pri nej. Najhoršie bolo, že som vôbec netušila, koľko toho vlastne vie. Čo mu matka tvrdila, kde som bola, čo si vymyslela a koľko priznala. Možno aj to malo čosi spoločné s jeho nezáujmom. Ak nerátam krátke stretnutie počas oslavy môjho návratu, nevidela som ho ešte tri týždne odkedy som prišla. A ja hlúpa som naňho úplne zabudla. Až tak, že jeho následný príchod mi spôsobil poriadny šok.

                Na Alexandrovom správaní sa nezmenilo vôbec nič. Akoby sa ani nič nebolo stalo, akoby posledné mesiace neexistovali. Na sekundu presne o štvrtej zvonil na dvere s červenou ružou. Nechal sa voviesť do knižnice, kde ma vraj počká, kým sa vychystám, pôjdeme na prechádzku.

                Jeho návšteva prišla ako facka, nečakaná, netuším odkiaľ, no zrazu na mňa čakal v knižnici a mne stála na stole červená ruža, presne taká ako toľké pred ňou, s presne tou výstražnou atmosférou okolo seba. Že je tu, že ma čaká, že mi doniesol dar a ja mám byť zaň poslušná a vďačná. Trasúcimi sa rukami som lovila čosi vhodné v skrini. Perleťovo ružová blúzka s pridlhými rukávmi zakryla perfektne jazvy na predlaktí a bruchu, čižmičky siahajúce vyše členkov skryli obväz chrániaci stále čerstvé tetovanie, sukňa primeranej dĺžky tomu celému dodala vďačný elegantný výzor.

                Musela som sa pozrieť do zrkadla snáď stokrát, kým som napokon privítala Alexandra.  Sama som nerozumela tomu, ako veľmi som sa ho dokázala báť, no takýto strach som necítila odkedy som sa dostala späť domov. Nikoho som sa nebála tak veľmi ako jeho. Ani Hariet nie, akokoľvek bola strašná. Bez mihnutia oka som ju dokázala zničiť, vedela som, že jej nedovolím ublížiť mi. No Alexander bol iný. Pri ňom mi strach ledva dovolil pohnúť sa, nedokázala som mu takmer ani odpovedať, na čo vždy na mňa pozrel svojim výhražným pohľadom a ja som si myslela, že som mŕtva.

                Keď ma Alexander zbadal, naširoko sa usmial. Vstal, ruku mi ovinul okolo pása a pobozkal ma na líce. Držal ma tesne pri sebe, až kým sme nevošli do predsiene, kde mi podal kabát, sám sa obliekol a opäť si ma k sebe privinul. Aj napriek jeho takmer nežnému dotyku bolo cítiť, že šlo skôr o privlastnenie si, o znak kontroly, než akýkoľvek prejav citov. Ako sme kráčali, nepovedal ani slovo, len mi venoval dlhý, minúty trvajúci pohľad. Prehovoril, až keď sme prešli na lesnú cestičku a stromy okolo nás sa začali zhusťovať. Jeho načasovanie ma iba uistilo, že táto prechádzka nebude príjemná. Pomaly zložil ruku z mojich krížov, akoby mi dával možnosť uniknúť, akoby mi priamo šepkal do ucha nech len utekám, nech bežím, ako rýchlo len dokážem, že má chuť na poľovačku.

                Našťastie bolo vonku príliš chladno na to, aby naša prechádzka mohla trvať dlho. Po necelej pol hodine sme už kráčali späť a mne sa ho podarilo celý čas nenahnevať. Pomaly som už ku koncu aj upokojila a zdalo sa, že aj on je pokojnejší, presvedčený, že nechcem vymýšľať hlúposti a robiť problémy. Odprevadil ma až ku dverám, kde ma pobozkal ako na líce a celý ten okamih musel pôsobiť ako z romantického filmu. Až na to, že sa niekto nablízku nahlas rozosmial nepríjemným, výsmešným smiechom a Alexander sa strhol.

                „Takto sa bozkávaš?“ posmieval sa mu Theo, ktorý si k nám spokojne vykračoval s rukami vo vreckách, „také dievča, ani nevieš, čo sa v nej skrýva... a ty ju ledva pobozkáš na líce. Mám ti ukázať, ako sa to robí?“

                V tej chvíli by som neurobila nič radšej ako vbehla dnu do domu a skryla sa pred nimi. Cítila som ako stisk Alexandrovej ruky zosilnel a videla som červeň stúpajúcu mu do líc. Pri pohľade na Theov bezstarostný pohľad som mala pocit, že sa bojím aj zaňho. On sa len uškŕňal, spokojný ako dieťa, ktoré dostalo sladkosť, nadšený sám sebou. Provokácia vychádzala z každého kúska jeho tela, jeho postoj, výraz jeho tváre, mala som pocit, že aj to ako dýcha malo Alexandra naštvať.

                V tej chvíli som Thea nenávidela. Pretože jemu nikdy na ničom nezáležalo, následky mu boli ukradnuté, hlavne, že on sa teraz zabával a všetkým ukazoval, ako Alexandra neznáša. To, čo ten urobí potom mne ho už nezaujímalo.

                „No čo, chlapče, ešte si sa nenaučil, ako sa to robí?“ Theo doňho znova začal zabŕdať, keď sa zdalo, že sa už upokojuje, „možno by si mohol poprosiť ju, nech ťa to naučí. No tak, Lou, poriadne ho pobozkaj. Tak ako mňa,“ žmurkol. A ja som vedela, že som mŕtva. Alexander roztvoril naširoko oči od prekvapenia a vydýchol nosom, až sa mu dierky zachveli ako zúrivému býkovi. Nič Theovi nepovedal, len sa otočil na päte a vošiel k nám do domu, ťahajúc ma za sebou. Skôr, než som sa mohla obzrieť, za nami zabuchol dvere a už som Thea nevidela. Chcela som sa mu na okamih pozrieť do tváre, vidieť jeho výraz. Či je teraz so sebou spokojný, či sa stále uškŕňa alebo už pochopil, čo urobil.

                Alexander nezaváhal ani na okamih, ťahal ma ku mne do izby, akoby čo najďalej od Thea a Nine, ktorú sme stretli na schodoch vážne povedal, aby nás nevyrušovala, vraj sa potrebujeme vážne porozprávať. Snažila som sa k nej dostať čo najvystrašenejší pohľad, ktorým som ju prosila o pomoc, no ona sa tvárila, že ho nevidí. Netušila som či sa aj ona bála jeho a možno aj všetkých ostatných alebo ju to len nezaujímalo.

                Nikdy som nebála tak ako v tej chvíli, keď nás Alexander zamkol u mňa v izbe. Nebála som sa tak ani keď sa končil môj týždeň s Theom, ani keď som sedela ukrytá za kontajnerom a počúvala jeden výstrel za druhým. Bála som sa vtedy, veľmi, no nič z toho sa nedalo porovnať s panikou a čistým terorom, ktorý som cítila pri Alexandrovi. Bez toho, aby povedal jediné slovo som ustupovala do rohu miestnosti, kde som sa skrčila do čo najmenšieho klbka a cítila ako mi slzy tečú po tvári.

                „On klamal,“ presviedčala som ho zúfalo, „chcel ťa len nahnevať, veď si to videl, provokoval ťa. Nikdy som sa ho ani nedotkla. Musíš mi veriť.“

                Akoby nepočul ani jediné slovo. Alebo nechcel. Ľudia dokážu nepočuť, keď nechcú. Tak ako nikto v dome v ten deň nepočul môj krik. Nikto nepočul Alexandra kričať, nikto nepočul facky a údery, nikto nepočul ako lietal nábytok. Nikto nepočul ani mňa, ako som prosila, plakala, kričala. Zo začiatku som dúfala, že budú počuť. Potom som pochopila, že nechcú. Lebo nikoho nezaujímalo, čo sa stalo mne. Hlavne, že Alexander bol spokojný. Veď on mal peniaze, bol obľúbený, najlepší muž, akého by som si mohla nájsť, najlepší do rodiny. Ak som ho neposlúchala, iste mal právo, vlastne skôr povinnosť, zmeniť to.

                To, čo ma v ten deň definitívne zlomilo však nebol Alexander, skôr myšlienka na Thea. Tušil, čo mi urobil, kam ma dostal? Zaujímalo ho to vôbec? Musel to vedieť, videl Alexandra, keď sme odchádzali, musel vedieť, že sa nič dobré nestane.

Neurobil nič. Alexander mu dvere zabuchol pred nosom a on odišiel, nechal ma tu, nech si so mnou robí, čo chce. To bola tá myšlienka, čo ma po celý čas strašila. To, že Alexander bol chorý bastard som vedela dávno. Nevedela som, že Theo bol rovnaký. Vždy som si myslela, že všetko čo robil bolo z hlúposti, lebo sa zabával a neriešil dôsledky, nikdy som si nemyslela, že bol krutý. Ešte som ho vôbec nepoznala. Možno som bola naivná. A celkom určite bol oveľa komplikovanejší, než som si myslela.

Zato Alexander, ten sa dal pochopiť jednoducho. On iba všetko chcel podľa seba, mať len to najlepšie a iba on. Nezáležalo na tom, akými prostriedkami sa k tomu dostane.

„Takže takto sa poznáte? Hneď som vedel, že s ním niečo nie je v poriadku. Ale že si takáto kurva, to som netušil. Mala si byť so mnou, mala si byť len moja. Ale ty ujdeš za hentakým chudákom...“ každá jeho veta bola zdôraznená fackou, úderom či sotením. Po tretej som ležala na posteli, s rukami automaticky chrániacimi tvár.

Keď Alexander dohovoril, upokojil sa, čo bolo snáď ešte desivejšie ako jeho hnev.

„Postav sa,“ zavelil hlasom, ktorý sa nedal neposlúchnuť. Pomaly, chvejúc sa, som sa pozviechala z postele a on ma potiahol, pretože to nebolo dosť rýchlo.

„Myslel som, že si iná. Mala si zostať dokonalá, čistá. Nechcel som sa ťa dotknúť, aby si taká zostala. A čo z toho mám? Že mám doma kurvu? Ktorá si behá za nejakým pofidérnym úbožiakom?“

„On klamal,“ pokúsila som sa poslednýkrát zachrániť situáciu, na čo sa rozosmial.

„Nebuď hlúpa. Ja nie som slepý, myslíš, že hneď ako sa tu objavil, nebolo všetkým úplne jasné, čo je zač? Aj keby dnes nič nepovedal, dostal by som čoskoro z teba priznanie. Môžeš začať teraz. Kde si sa s ním dala dokopy? Kde si bola doteraz? A hlavne, čo si s ním mala?“

Pokrútila som iba hlavou, nemohla som mu nič povedať, na čo ma znova udrel.

„Možno to nie je nakoniec až tak zlé, celá táto situácia. Nechcel som nič s tebou mať, kým nepríde ten správny čas, ale keď mohol on, už je to jedno, nie? Už môžem aj ja...“ a s tým sa mi prisal na pery, rukami okamžite zachádzajúc na miesta, kde som jeho slizké dotyky nikdy cítiť nechcela.                                                                 

              V ten večer som kašľala na všetko. Každé Theovo varovanie ako aj vlastné podvedomie kričiace, že toto je veľmi zlý nápad. Nezáležalo na tom, nezáležalo v ten večer na ničom. Bola som úplne zničená, bez chuti žiť či čokoľvek robiť, zároveň zúrivá za pomstou. Reckless. Neuvažovala som, nič ma nezaujímalo. Kráčala som noha pred nohu, bolo mi jedno úplne všetko. Chcela som niečo a budem to mať. Dostanem, čo chcem. Vošla som do tetovacieho štúdia a nepríjemne vyzerajúci chlapík si ma prezrel odsudzujúcim pohľadom do posledného detailu, keď som však na stôl položila peniaze, na ktorých sme sa dohodli, už sa nezdalo, že by som sa mu tak veľmi hnusila. Za také peniaze nie len nemal problém zrušiť kohokoľvek, koho mal objednaného, dokonca sa pokúsil aj tváriť skoro až príjemne. Mne to však bolo jedno. Jediné, čo som chcela, bolo k svojim dvom tetovaniam, ktoré symbolizovali tak veľa, pridať ešte tretie. Keď ten odporný, no vo svojej práci šikovný chlapík začal pracovať na ruži, ktorá sa mi čoskoro bude červenať na rebrách, prvýkrát za ten deň som si trochu vydýchla a vychutnávala jemnú bolesť, ktorá začala byť starou známou.