Two Imperfect Girls

Pán a pani Willhelmsovci žili v dome s dvomi deťmi a siedmimi členmi služobníctva. Ich ohromná vila, ktorá pozostávala z tridsiatich dvoch miestností, bola obklopená lesom exotických stromov a rastlín, udržiavaných záhradníkmi ako nepriehľadná stena. V jednom z najlepšie strážených kútov záhrady, do ktorého by nikto náhodou zablúdiť nemohol a naschvál by sa doň dostať nedokázal, stáli rôzne hojdačky, preliezky, veľké pieskovisko a v lete dokonca aj bazén so šmykľavkou. Na preliezkach sa každý deň hrali tie isté dve dievčatká, dcérky Willhelmsovcov. Dve slúžky celý čas dozerali na to, aby si Victoria a Meredith pri hre neublížili, zatiaľ čo tretia sa starala, aby vždy mali prichystané poháre vychladenej limonády, kus koláča a sušienky. Pán ani pani Willhelmsovci sa na preliezkach nikdy nezastavili.
Dievčatká boli tak odlišné, že by nikto nepovedal, že sú sestry. Sedemročná plavovlasá Victoria s očami svetlej zelenej farby vždy pôsobila ako anjelik, s krásnym úsmevom, no jej oči vždy boli akosi neprítomné, pohľad sklený, jej odpovede nesúvisiace. Meredith sestru však zbožňovala, ako trojročná na nej nevidela nič, čo by sa jej nepáčilo. Sestra ju vždy objala, hrala sa s ňou na pieskovisku a to bolo predsa všetko, na čom záležalo, no nie? Meredith vždy ľudia vraveli, že je krásna. Husté čierne lokne jej poskakovali na pleciach s každým šťastným detským pohybom, tmavá a pleť a takmer čierne oči sa vynímali na občasnom londýnskom slnku. 
Každý známy či priateľ rodiny Willhelmsovcov úprimne ľutoval ich nešťastie. Všetci vedeli, ako drahej a váženej rodine umreli už dve dcérky, ani jedna z nich sa na tomto svete neudržala dlhšie, než niekoľko minút. Najskôr ich prvá dcérka, Victoria. Lekári vraveli, aké krásne dieťa to bolo, aké obrovské očičká, ktoré žiarili na celú miestnosť a mihalnice, ktoré sa jej pri žmurknutí dotýkali líc. Len keď sa jej oči na letmý okamih zatrvorili ani nie po dvadsiatykrát, už ich viac neotvorila. 
A po štyroch rokoch prišla ďalšia rana. Druhá dcérka, Violette, svoje oči ani jedinýkrát neotvorila na svet. Jej drobné telíčko našlo pokoj po boku svojej drahej sestry, s ktorou spolu odpočívajú, kým ich rodičov morí bolesť každodenných dní.

Vždy som poznala príbeh skrývajúci sa za bolesťou rodiny, ktorá bola našimi najbližšími susedmi. Ako malé, vychudnuté dieťa, drobná sivá myška som sa niekoľkokrát zatúlala do ich záhrady, najskôr len na obrovské červené jabĺčka. Mala som dvanásť rokov, keď som už ich sad poznala dostatočne dobre na to, aby ma nemalo čo prekvapiť. Vedela som, kedy príde John zbierať popadané ovocie, očakávala som spustenie postrekovača. Čo som však nečakala, bola pestúnka s kočiarom, spievajúca sladkým hlasom, zatiaľ čo sa prechádzala pomedzi stromy v sade. Ružový kočiar bol posiaty drobnými kvietkami a ja som myslela len na to, či by aj mne matka taký kúpila na hranie, ak budem veľmi dobrá. Zo zvedavosti som sa potichu vyštverala na strom a nazrela spomedzi košatých vetví do kočiara, kde spalo malé dievčatko. Malá princezná, predtým som si myslela, že malé deti sú škaredé a hlučné, no dievčatko potichučky spalo a bolo krásne. Keď pestúnka s kočiarom zašla dostatočne ďaleko, bežala som s krikom za sestrou a nadšene jej rozprávala, že u susedov majú bábätko. Rosemary však len pokrútila hlavou a smutne mi povedala, že dcérka Willhelmsovcov zomrela.
V ten deň, ako veľa ďalších som sa zatúlala opäť do ich záhrady. Malé dievča si nikto nevšimol, zato ja som si všimla bábätko v kočiari, ktoré tam určite bolo. No napriek tomu, celé mesto verilo, že Victoria Willhelms je mŕtva a jej rodičia neustále smútili.
Keď o štyri roky očakávali Violette, už dávno som rozumela tomu, čo sa dialo okolo Victorinej smrti. Zo zvedavosti, akú som nepoznala už roky som v deň návratu pani Willhelmsovej z pôrodnice našla samú seba v ovocnom sade za ich vilou. Správu o nečakanej smrti aj ich druhej dcérky sme počuli medzi prvými, len niekoľko minút po jej narodení, ako najbližší priatelia rodiny. Sedela som v tieni najstaršej z jabloní, keď tak ako štyri roky predtým sa ozval sladký spev pestúnky tlačiacej kočiar. Tentokrát bol kočiar béžový a rúčku spolu s ňou tlačilo aj trojročné plavovlasé dievčatko, mŕtva Victoria. Lásku, ktorá žiarila v jej očiach upretých na malú sestričku som v očiach ich ani svojej matky nikdy nevidela. Nemohla som odolať, a keď sa naskytla správna príležitosť, len z diaľky som naokamih nazrela do kočiara, v ktorom tak ako pred rokmi spalo dievčatko. Jeho tmavá, olivová pleť kontrastovala so svetlým kočiarom, čierne vlasy vôbec nie podobné svojim svetlovlasým rodičom sa vinímali ako jemné páperie na hlavičke dievčatka. Tak ako Victoria, ani ona nebola dosť dobrá na to, aby ju svetu predstavili ako dcéru Willhelmsovcov. Tak ako Victoria, ani ona za nič nemohla.
O niekoľko týždňov po smrti svojej druhej dcérky, Violette, sa Willhelmsovci nečakane objavili na verejnosti, s dievčatkom tmavej pleti a čiernych očí aj vlasov v náručí. Willhelmsovci verili, že ak im osud ich dcérku ani podruhýkrát nedoprial, iste im to nie je súdené. Preto svetu predstavili Meredith Willhelms, adoptívnu dcérku s africkým pôvodom. Celé mesto žaslo nad ich veľkorisosťou. Len ja som pri spomienke na obrazy z ich záhrady skončila zohnutá nad záchodovou misou. Preto si Meredith našla raz na pieskovisku pozdrav na kúsku papiera. "Ako sa máš, Violette, ako sa majú mama s ockom?" pýtali sa jej úhľadné písmená, ľahko čitateľné detskému oku.
Tak, ako každý deň, celý ho strávila s pestúnkou, ktorá by na žiadne z jej otázok neodpovedala. S odhodlaním jej detskej dušičky si otázku šetrila na večer, keď konečne uvidí svojich adoptívnych rodičov na večierku u Terrensovcov. A prvá príležitosť na otázku sa malej dievčinke naskytla až uprostred večierka, keď s adoptívnymi rodičmi prechádzali obrovskou halou plnou hostí.
"Kto je Violette, mama?" spýtala sa, "a kde sú jej rodičia?"
Matka zostala šokovaná, úplne ticho. A spolu s ňou aj celá miestnosť.

The Girl Called Misery

človeka niekedy až desí, čo jeho mozog dokáže vyprodukovať. ako ten môj, keď som začala uvažovať nad tým, aký to musí byť pocit, byť tou časťou mozgu, ktorá rozhodne, že je čas zblázniť sa, že iná možnosť už nie je a táto je najlepšia. musí to byť ako stáť s roztrasenými prstami nad tlačidlom RESET a váhať, uvedomujúc si, že s jeho stlačením zmizne všetok pokrok, všetko nové a naučené. alebo je mozog len chladný génius, ktorý zvážil, že kladných stránok je o 2,352973% viac ako negatívnych a teda okamžite tlačidlo stlačil? musí to byť zvláštne, sledovať samého seba a vidieť sa v takom stave, že si mozog povie Dosť! a bum, všetko je preč.
v tej chvíli som stála na vrchole elegantného mahagónového schodiska a sledovala ľudí pod sebou. podvedome som nechtom malíčka klopala o vysoký pohár šampanského, v ktorom sa odrážali krištáliky vysiaceho lustra. klopkanie bolo akýmsi upokojujúcim zvukom, takmer nečujným cez hudbu, no akosi ma vracal do reality. sledujúc ľudí pod sebou som rozmýšľala, ako by ma asi vnímali, keby pozreli smerom ku mne. bez úsmevu, s chladným pohľadom... no nikto ten svoj nezdvihol a nepozrel na mňa. ako som na nich tak mohla pozerať, odcudzene, bez záujmu? napriek tomu, že boli takmer všetci moja rodina či ľudia, s ktorými som trávila väčšinu svojho času?
cítila som sa ako tá časť mozgu, ktorú som pre svoju nepozornosť pri štúdiu biológie nedokázala pomenovať, tá chladná verzia, ktorá len posudzuje, či nastal ten stav, kedy niet cesty späť. sledujúc ľudí pod sebou, tie široké úsmevy a chladné pohľady, ktoré tvorili od istého času už nerozličnú dvojicu a stali si nevyhnutnými módnymi doplnkami som hľadala odpovede na svoje otázky. boli tie bábky s namaľovanými úsmevmi ešte vôbec ľuďmi? všetci pôsobili len ako maľby lacného maliara, dôveryhodné na prvý pohľad, no dvojrozmerné, plytké v skutočnosti, neskrývali žiadne hlboké myšlienky, to, v čo naozaj verili bolo z nich vidieť na prvý pohľad: bohatstvo a sláva. jediné, čo ešte mali boli tajomstvá. škaredé tajomstvá uložené kdesi hlboko, čím väčšia či dôležitejšia rodina, tým viac tajomstiev a každé ešte škaredšie, než to predchádzajúce. za roky sa nahromadili v najtemnejších kútoch rozprávkových palácov, ktorých steny by vedeli rozprávať ďalšie nepekné príbehy.
z vlastných myšlienok, v ktorých som sa strácala už pričasto na to, aby si to niekto vôbec všímal ma prebral dotyk na obnaženom chrbte a vyčítavý pohľad matky. nezastavila sa však dostatočne dlho ani na to, aby mi niečo povedala, len sa otočila na opätku a nasadila úsmev pre akéhosi vzdialeného, no bohatého bratranca. s hlavou ešte o kúsok vyššie som prešla od zábradlia k okraju schodiska a vyčarila úsmev, ktorý sa na okolie blyšťal ako diamanty, ktoré som mala na krku a bol rovnako falošný. nesúc sa dolu som pocítila na sebe pohľady a takmer počula slová šepkané nenápadne poza dlaň dámami naokolo. o mojich šatách, ktoré nemali žiaden výstrih, no odhalovali celý chrbát a ktorých lem sa dotýkal perzského koberca, o vlasoch, ktoré mi vo vlnách padali na plecia a rukavičkách, ktoré siahali vyše lakťov. nepotrebovala som tie reči počuť, vedela som, že boli tie isté, ako vždy. niet divu, keďže aj ja som vyzerala ako vždy. moje šaty vždy mali výstrih len vzadu, vždy sa dotýkali podlahy. ruky mi vždy zakrývali rukavice, vlasy som si nikdy nevypínala nahor. a ľudia rozpávali. o tom, ako by mi matka mala dohovoriť, veď ona má tak dokonalý vkus. o tom, ako to neustále vyzerá nudne, ako robím hanbu rodine, keď vyzerám, ako by si nemohla dovoliť viacero šiat. nie, že by všetky šaty okrem strihu nezdieľali jedinú spoločnú vlastnosť... iste si mnohí aj pomysleli, že možno pod šatami skrývam čosi, čo nechem, aby svet videl, nejaké tajomstvo... no to si nikto netrúfne povedať nahlas. slovo tajomstvo je v tejto komunite tabu, lebo ak by nad tým ľudia začali priveľmi rozmýšľať, ktovie, čo všetko by vyšlo najavo?
slizký strýko neviem akého bratranca sa prešmykol okolo  a s úsmevom, ktorý sa neodrážal v jeho očiach štrngol svojim pohárom šampanského o môj a so zdvihnutým obočím zas zmizol. niekoľko žien si čosi šepkalo, ukryté za svojimi rukavičkami, no pohľady uprené na mňa. syn matkinej priateľky, o rok mladší, hanblivý chlapec rýchlo odvrátil pohľad a začervenal sa, keď som ho zbadala. dievča, o ktorom som vedela, že spáva s mojim priateľom sa mi milo pozdravilo a kamarátsky prihovorilo. o pár rokov staršie dievča, s ktorým sme sa pri náhodných stretnutiach vedeli skvelo porozprávať sa odvrátilo a tvárilo, že ma nepozná.
opäť som sa cítila, ako tá časť mozgu pred stlačením tlačidla reset, ako jediná časť mozgu nachádzajúca sa v tomto dome. no tentokrát som nezaváhala. tentokrát bola už situácia hraničná a nezaslúžila si nič, len chaos.
hudba naokolo utíchla, bol čas na prípitok. zvyčajne, keď sa večierok konal u nás doma, prípitok predniesol otec. no dnes som sama vystúpila na schody, od ktorých som stála len niekoľko krokov a sledovala šepot či prekvapené pohľady, ako som zdvihla pohár. po pár slovách na privítanie prišiel prípitok.
"Na priateľov," povedala som so širokým úsmevom a pohľadom prešla všetkých v miestnosti, "na rodinu, ktorou už akoby sme, na dôveru, ktorá medzi nami vládne," pohár som zdvihla do výšky, keďže prípitok sa blížil ku koncu, "a na tajomstvá," dodala som, čo spôsobilo šok, "na tajomstvá, ktoré naše životy urobia zaujímavými!"

dve veci ktorým nerozumiem:

1. mám vlastný blog (5o% z neho) a nepíšem tam, cítim sa tam ako cudzinec


2. nepíšem pre nikoho, len pre seba, nechcem, aby to niekto čítal a predsa nechávam blog verejný, aj keď utajiť ho pred bežným človekom je viac než jednoduché, no akosi by mi potom nepripadal plnohodnotný... som blázon

ak to raz niekto bude čítať, fajn... len nech vie, že za malé písmená na začiatku viet sa neplánujem ospravedlňovať. bloger ich automaticky nedáva a mne sa s nimi babarať nechce


keď je človek osamelý, nájde si priateľa kdekoľvek. niekto sa začne usmievať na vlastný obraz v zrkadle, iný sa prihovorí svojmu tieňu. tretí nakreslí tvár na čisto bielu obliečku vankúša a nepustí ho od seba.
keď je človek ešte osamelejší, začne si nahovárať, že obraz v zrkadle naňho žmurkol, že tieň zamával a vankúš odpovedal na pozdrav. zmeneným hlasom odpovie za svojho priateľa.
keď je človek na pokraji zbláznenia sa, obraz v zrkadle naozaj začne hovoriť a pomaly sa dostatávať spomedzi štyroch stien dreveného rámu. tieň vystúpi zo steny a začne nadobúdať ostrejšie črty, tvár na vankúši, ktorú dovtedy tvorili tri krivé čiary sa zmení na tvár so všetými detailami, hĺbavými očami a zamysleným, vážnym výrazom.
osamelý človek sa chytí každej príležitosti, nezáleží na tom, že chlapík v zrkadle nemá nájmenší záujem o literatúru, nerozumie sa vareniu a s osamelým človekom nemá jedinú spoločnú črtu či záľubu. nie je dôležité, že tieň nie je dobrým človekom, že je vrahom, násilníkom. nikoho nezaujíma, že jediný dôvod, prečo sa vankúš rozpráva s človekom je, že sa potrebuje nechať odniesť inam, že od neho niečo potrebuje. osamelý človek prijme čokoľvek. prázdne, chladné slová znejú ako krásna melódia, znechutené pohľady znechucujú samotného človeka, ako mohol svojho jediné priateľa sklamať, urobiť niečo, čo sa mu nepáči? musí sa snažiť viac, veď jeho priateľ je niekto, kto ho prijal, napriek tomu, aký zbytočný, neschopný je! ako ho môže takto sklamať, nenaplniť jeho očakávania? jeho priateľ vie, aký hlúpy je, vie to veľmi dobre, koľko ráz mu to povedal! a napriek tomu je s ním priateľ, a chudák človek mu nedokáže ani preukázať zaslúženú nekonečnú vďačnosť!
až keď človek viac nebude zatvorený v miestnosti sám so svojim jediným priateľom, keď spozná viac ľudí, viac priateľstiev, možno pochopí... uvidí, že nie každý priateľ je tam, len keď čosi potrebuje, nie každý priateľ vytvára slzy na tvári častejšie než úsmev, nie každý dáva človeku pocítiť, aký bezcenný je...

vraví sa, že alkohol je náš nepriateľ. a napriek tomu robí láskavosti. občas prinesie krutú, no potrebnú facku na prebratie, keď ktosi, koho človek považoval za priateľa povie pod jeho vplyvom po prvýkrát za dlhú pravdu... keď ukáže inú, že svoju všednú milú tvár.
vtedy nie je nepriateľom, len krutým, no spravodlivým sudcom, pretože nie všetci sa musíme báť toho, čo sa o nás svet dozvie, ak začneme hovoriť raz pravdu. čo je moje najväčšie tajomstvo? najtemnejšia stránka mojej duše? tých pár fanúšikmi napísaných príbehov, ktoré človek číta pod perinou pod rúškom noci, ktoré pred nikým nespomenie? je to tá najväčšia špina, ktorú by som na seba vyhrabala? nehanbím sa za to.
no sú ľudia, u ktorých je dosť pravdy túžiacej dostať sa na povrch. ľudia, ktorí zahodia priateľskú tvár a omámení ľahostajnosťou, ktorú prináša človeka ohovárajú, nevnímajúc, že stojí tri metre od nich... zrazu ochotní človeka využiť, oklamať, zosmiešniť na každom kroku...
ľudia, ktorí sa nemusia obávať toho, čo urobia sú ľudia, ktorí stoja za povšimnutie. nezáleží na tom, komu vyznajú lásku či vynadajú. spravia to, za čím si stoja, čo nezoberú na druhý deň späť, čo by spravili aj bez prítomnosti alkoholu.
akcie zahŕňajúce alkohol a veľkú skupinu priateľov sú niečim, na čo nikdy neviem, či sa tešiť alebo sa báť. nikdy neviem, či sa bojím, akú pravdu sa dozviem tentokrát, kto ma sklame alebo som dosť silná na to, aby som to prijala a uvedomila si, že hoci je to kruté, je to niečo, čo je lepšie vedieť. niekedy váham, či nie je lepšia krásna lož...




Dva nezávislé sledy myšlienok a predsa... keď sa človek zamyslí, možno objaví, že niektoré osoby z prvého sa ocitli aj v tom druhom...

Isn't it funny? Ironic? How I wish no one to see this and yet write sort of explanation to no one?
However weird, it just feels like even this page I don't give a fuck about needs to have a proper start with a few words... The words are power to change the world, a person. I hope to accomplish that once myself. To create words so strong they might give one power to change. I just want place for myself to write down a few ideas and the thing is a blank paper in computer is not pressing at all though blog gives this feeling of pressure, need to do something. That is why I have created this one, to write stupid useless stories to make myself write, to do what I believe to be part of my life, and most importantly, future. Those stories are not for anyone to read, just for myself to practice writing, to keep doing it.