The Girl Called Misery

človeka niekedy až desí, čo jeho mozog dokáže vyprodukovať. ako ten môj, keď som začala uvažovať nad tým, aký to musí byť pocit, byť tou časťou mozgu, ktorá rozhodne, že je čas zblázniť sa, že iná možnosť už nie je a táto je najlepšia. musí to byť ako stáť s roztrasenými prstami nad tlačidlom RESET a váhať, uvedomujúc si, že s jeho stlačením zmizne všetok pokrok, všetko nové a naučené. alebo je mozog len chladný génius, ktorý zvážil, že kladných stránok je o 2,352973% viac ako negatívnych a teda okamžite tlačidlo stlačil? musí to byť zvláštne, sledovať samého seba a vidieť sa v takom stave, že si mozog povie Dosť! a bum, všetko je preč.
v tej chvíli som stála na vrchole elegantného mahagónového schodiska a sledovala ľudí pod sebou. podvedome som nechtom malíčka klopala o vysoký pohár šampanského, v ktorom sa odrážali krištáliky vysiaceho lustra. klopkanie bolo akýmsi upokojujúcim zvukom, takmer nečujným cez hudbu, no akosi ma vracal do reality. sledujúc ľudí pod sebou som rozmýšľala, ako by ma asi vnímali, keby pozreli smerom ku mne. bez úsmevu, s chladným pohľadom... no nikto ten svoj nezdvihol a nepozrel na mňa. ako som na nich tak mohla pozerať, odcudzene, bez záujmu? napriek tomu, že boli takmer všetci moja rodina či ľudia, s ktorými som trávila väčšinu svojho času?
cítila som sa ako tá časť mozgu, ktorú som pre svoju nepozornosť pri štúdiu biológie nedokázala pomenovať, tá chladná verzia, ktorá len posudzuje, či nastal ten stav, kedy niet cesty späť. sledujúc ľudí pod sebou, tie široké úsmevy a chladné pohľady, ktoré tvorili od istého času už nerozličnú dvojicu a stali si nevyhnutnými módnymi doplnkami som hľadala odpovede na svoje otázky. boli tie bábky s namaľovanými úsmevmi ešte vôbec ľuďmi? všetci pôsobili len ako maľby lacného maliara, dôveryhodné na prvý pohľad, no dvojrozmerné, plytké v skutočnosti, neskrývali žiadne hlboké myšlienky, to, v čo naozaj verili bolo z nich vidieť na prvý pohľad: bohatstvo a sláva. jediné, čo ešte mali boli tajomstvá. škaredé tajomstvá uložené kdesi hlboko, čím väčšia či dôležitejšia rodina, tým viac tajomstiev a každé ešte škaredšie, než to predchádzajúce. za roky sa nahromadili v najtemnejších kútoch rozprávkových palácov, ktorých steny by vedeli rozprávať ďalšie nepekné príbehy.
z vlastných myšlienok, v ktorých som sa strácala už pričasto na to, aby si to niekto vôbec všímal ma prebral dotyk na obnaženom chrbte a vyčítavý pohľad matky. nezastavila sa však dostatočne dlho ani na to, aby mi niečo povedala, len sa otočila na opätku a nasadila úsmev pre akéhosi vzdialeného, no bohatého bratranca. s hlavou ešte o kúsok vyššie som prešla od zábradlia k okraju schodiska a vyčarila úsmev, ktorý sa na okolie blyšťal ako diamanty, ktoré som mala na krku a bol rovnako falošný. nesúc sa dolu som pocítila na sebe pohľady a takmer počula slová šepkané nenápadne poza dlaň dámami naokolo. o mojich šatách, ktoré nemali žiaden výstrih, no odhalovali celý chrbát a ktorých lem sa dotýkal perzského koberca, o vlasoch, ktoré mi vo vlnách padali na plecia a rukavičkách, ktoré siahali vyše lakťov. nepotrebovala som tie reči počuť, vedela som, že boli tie isté, ako vždy. niet divu, keďže aj ja som vyzerala ako vždy. moje šaty vždy mali výstrih len vzadu, vždy sa dotýkali podlahy. ruky mi vždy zakrývali rukavice, vlasy som si nikdy nevypínala nahor. a ľudia rozpávali. o tom, ako by mi matka mala dohovoriť, veď ona má tak dokonalý vkus. o tom, ako to neustále vyzerá nudne, ako robím hanbu rodine, keď vyzerám, ako by si nemohla dovoliť viacero šiat. nie, že by všetky šaty okrem strihu nezdieľali jedinú spoločnú vlastnosť... iste si mnohí aj pomysleli, že možno pod šatami skrývam čosi, čo nechem, aby svet videl, nejaké tajomstvo... no to si nikto netrúfne povedať nahlas. slovo tajomstvo je v tejto komunite tabu, lebo ak by nad tým ľudia začali priveľmi rozmýšľať, ktovie, čo všetko by vyšlo najavo?
slizký strýko neviem akého bratranca sa prešmykol okolo  a s úsmevom, ktorý sa neodrážal v jeho očiach štrngol svojim pohárom šampanského o môj a so zdvihnutým obočím zas zmizol. niekoľko žien si čosi šepkalo, ukryté za svojimi rukavičkami, no pohľady uprené na mňa. syn matkinej priateľky, o rok mladší, hanblivý chlapec rýchlo odvrátil pohľad a začervenal sa, keď som ho zbadala. dievča, o ktorom som vedela, že spáva s mojim priateľom sa mi milo pozdravilo a kamarátsky prihovorilo. o pár rokov staršie dievča, s ktorým sme sa pri náhodných stretnutiach vedeli skvelo porozprávať sa odvrátilo a tvárilo, že ma nepozná.
opäť som sa cítila, ako tá časť mozgu pred stlačením tlačidla reset, ako jediná časť mozgu nachádzajúca sa v tomto dome. no tentokrát som nezaváhala. tentokrát bola už situácia hraničná a nezaslúžila si nič, len chaos.
hudba naokolo utíchla, bol čas na prípitok. zvyčajne, keď sa večierok konal u nás doma, prípitok predniesol otec. no dnes som sama vystúpila na schody, od ktorých som stála len niekoľko krokov a sledovala šepot či prekvapené pohľady, ako som zdvihla pohár. po pár slovách na privítanie prišiel prípitok.
"Na priateľov," povedala som so širokým úsmevom a pohľadom prešla všetkých v miestnosti, "na rodinu, ktorou už akoby sme, na dôveru, ktorá medzi nami vládne," pohár som zdvihla do výšky, keďže prípitok sa blížil ku koncu, "a na tajomstvá," dodala som, čo spôsobilo šok, "na tajomstvá, ktoré naše životy urobia zaujímavými!"