ak to raz niekto bude čítať, fajn... len nech vie, že za malé písmená na začiatku viet sa neplánujem ospravedlňovať. bloger ich automaticky nedáva a mne sa s nimi babarať nechce


keď je človek osamelý, nájde si priateľa kdekoľvek. niekto sa začne usmievať na vlastný obraz v zrkadle, iný sa prihovorí svojmu tieňu. tretí nakreslí tvár na čisto bielu obliečku vankúša a nepustí ho od seba.
keď je človek ešte osamelejší, začne si nahovárať, že obraz v zrkadle naňho žmurkol, že tieň zamával a vankúš odpovedal na pozdrav. zmeneným hlasom odpovie za svojho priateľa.
keď je človek na pokraji zbláznenia sa, obraz v zrkadle naozaj začne hovoriť a pomaly sa dostatávať spomedzi štyroch stien dreveného rámu. tieň vystúpi zo steny a začne nadobúdať ostrejšie črty, tvár na vankúši, ktorú dovtedy tvorili tri krivé čiary sa zmení na tvár so všetými detailami, hĺbavými očami a zamysleným, vážnym výrazom.
osamelý človek sa chytí každej príležitosti, nezáleží na tom, že chlapík v zrkadle nemá nájmenší záujem o literatúru, nerozumie sa vareniu a s osamelým človekom nemá jedinú spoločnú črtu či záľubu. nie je dôležité, že tieň nie je dobrým človekom, že je vrahom, násilníkom. nikoho nezaujíma, že jediný dôvod, prečo sa vankúš rozpráva s človekom je, že sa potrebuje nechať odniesť inam, že od neho niečo potrebuje. osamelý človek prijme čokoľvek. prázdne, chladné slová znejú ako krásna melódia, znechutené pohľady znechucujú samotného človeka, ako mohol svojho jediné priateľa sklamať, urobiť niečo, čo sa mu nepáči? musí sa snažiť viac, veď jeho priateľ je niekto, kto ho prijal, napriek tomu, aký zbytočný, neschopný je! ako ho môže takto sklamať, nenaplniť jeho očakávania? jeho priateľ vie, aký hlúpy je, vie to veľmi dobre, koľko ráz mu to povedal! a napriek tomu je s ním priateľ, a chudák človek mu nedokáže ani preukázať zaslúženú nekonečnú vďačnosť!
až keď človek viac nebude zatvorený v miestnosti sám so svojim jediným priateľom, keď spozná viac ľudí, viac priateľstiev, možno pochopí... uvidí, že nie každý priateľ je tam, len keď čosi potrebuje, nie každý priateľ vytvára slzy na tvári častejšie než úsmev, nie každý dáva človeku pocítiť, aký bezcenný je...

vraví sa, že alkohol je náš nepriateľ. a napriek tomu robí láskavosti. občas prinesie krutú, no potrebnú facku na prebratie, keď ktosi, koho človek považoval za priateľa povie pod jeho vplyvom po prvýkrát za dlhú pravdu... keď ukáže inú, že svoju všednú milú tvár.
vtedy nie je nepriateľom, len krutým, no spravodlivým sudcom, pretože nie všetci sa musíme báť toho, čo sa o nás svet dozvie, ak začneme hovoriť raz pravdu. čo je moje najväčšie tajomstvo? najtemnejšia stránka mojej duše? tých pár fanúšikmi napísaných príbehov, ktoré človek číta pod perinou pod rúškom noci, ktoré pred nikým nespomenie? je to tá najväčšia špina, ktorú by som na seba vyhrabala? nehanbím sa za to.
no sú ľudia, u ktorých je dosť pravdy túžiacej dostať sa na povrch. ľudia, ktorí zahodia priateľskú tvár a omámení ľahostajnosťou, ktorú prináša človeka ohovárajú, nevnímajúc, že stojí tri metre od nich... zrazu ochotní človeka využiť, oklamať, zosmiešniť na každom kroku...
ľudia, ktorí sa nemusia obávať toho, čo urobia sú ľudia, ktorí stoja za povšimnutie. nezáleží na tom, komu vyznajú lásku či vynadajú. spravia to, za čím si stoja, čo nezoberú na druhý deň späť, čo by spravili aj bez prítomnosti alkoholu.
akcie zahŕňajúce alkohol a veľkú skupinu priateľov sú niečim, na čo nikdy neviem, či sa tešiť alebo sa báť. nikdy neviem, či sa bojím, akú pravdu sa dozviem tentokrát, kto ma sklame alebo som dosť silná na to, aby som to prijala a uvedomila si, že hoci je to kruté, je to niečo, čo je lepšie vedieť. niekedy váham, či nie je lepšia krásna lož...




Dva nezávislé sledy myšlienok a predsa... keď sa človek zamyslí, možno objaví, že niektoré osoby z prvého sa ocitli aj v tom druhom...