Two Imperfect Girls

Pán a pani Willhelmsovci žili v dome s dvomi deťmi a siedmimi členmi služobníctva. Ich ohromná vila, ktorá pozostávala z tridsiatich dvoch miestností, bola obklopená lesom exotických stromov a rastlín, udržiavaných záhradníkmi ako nepriehľadná stena. V jednom z najlepšie strážených kútov záhrady, do ktorého by nikto náhodou zablúdiť nemohol a naschvál by sa doň dostať nedokázal, stáli rôzne hojdačky, preliezky, veľké pieskovisko a v lete dokonca aj bazén so šmykľavkou. Na preliezkach sa každý deň hrali tie isté dve dievčatká, dcérky Willhelmsovcov. Dve slúžky celý čas dozerali na to, aby si Victoria a Meredith pri hre neublížili, zatiaľ čo tretia sa starala, aby vždy mali prichystané poháre vychladenej limonády, kus koláča a sušienky. Pán ani pani Willhelmsovci sa na preliezkach nikdy nezastavili.
Dievčatká boli tak odlišné, že by nikto nepovedal, že sú sestry. Sedemročná plavovlasá Victoria s očami svetlej zelenej farby vždy pôsobila ako anjelik, s krásnym úsmevom, no jej oči vždy boli akosi neprítomné, pohľad sklený, jej odpovede nesúvisiace. Meredith sestru však zbožňovala, ako trojročná na nej nevidela nič, čo by sa jej nepáčilo. Sestra ju vždy objala, hrala sa s ňou na pieskovisku a to bolo predsa všetko, na čom záležalo, no nie? Meredith vždy ľudia vraveli, že je krásna. Husté čierne lokne jej poskakovali na pleciach s každým šťastným detským pohybom, tmavá a pleť a takmer čierne oči sa vynímali na občasnom londýnskom slnku. 
Každý známy či priateľ rodiny Willhelmsovcov úprimne ľutoval ich nešťastie. Všetci vedeli, ako drahej a váženej rodine umreli už dve dcérky, ani jedna z nich sa na tomto svete neudržala dlhšie, než niekoľko minút. Najskôr ich prvá dcérka, Victoria. Lekári vraveli, aké krásne dieťa to bolo, aké obrovské očičká, ktoré žiarili na celú miestnosť a mihalnice, ktoré sa jej pri žmurknutí dotýkali líc. Len keď sa jej oči na letmý okamih zatrvorili ani nie po dvadsiatykrát, už ich viac neotvorila. 
A po štyroch rokoch prišla ďalšia rana. Druhá dcérka, Violette, svoje oči ani jedinýkrát neotvorila na svet. Jej drobné telíčko našlo pokoj po boku svojej drahej sestry, s ktorou spolu odpočívajú, kým ich rodičov morí bolesť každodenných dní.

Vždy som poznala príbeh skrývajúci sa za bolesťou rodiny, ktorá bola našimi najbližšími susedmi. Ako malé, vychudnuté dieťa, drobná sivá myška som sa niekoľkokrát zatúlala do ich záhrady, najskôr len na obrovské červené jabĺčka. Mala som dvanásť rokov, keď som už ich sad poznala dostatočne dobre na to, aby ma nemalo čo prekvapiť. Vedela som, kedy príde John zbierať popadané ovocie, očakávala som spustenie postrekovača. Čo som však nečakala, bola pestúnka s kočiarom, spievajúca sladkým hlasom, zatiaľ čo sa prechádzala pomedzi stromy v sade. Ružový kočiar bol posiaty drobnými kvietkami a ja som myslela len na to, či by aj mne matka taký kúpila na hranie, ak budem veľmi dobrá. Zo zvedavosti som sa potichu vyštverala na strom a nazrela spomedzi košatých vetví do kočiara, kde spalo malé dievčatko. Malá princezná, predtým som si myslela, že malé deti sú škaredé a hlučné, no dievčatko potichučky spalo a bolo krásne. Keď pestúnka s kočiarom zašla dostatočne ďaleko, bežala som s krikom za sestrou a nadšene jej rozprávala, že u susedov majú bábätko. Rosemary však len pokrútila hlavou a smutne mi povedala, že dcérka Willhelmsovcov zomrela.
V ten deň, ako veľa ďalších som sa zatúlala opäť do ich záhrady. Malé dievča si nikto nevšimol, zato ja som si všimla bábätko v kočiari, ktoré tam určite bolo. No napriek tomu, celé mesto verilo, že Victoria Willhelms je mŕtva a jej rodičia neustále smútili.
Keď o štyri roky očakávali Violette, už dávno som rozumela tomu, čo sa dialo okolo Victorinej smrti. Zo zvedavosti, akú som nepoznala už roky som v deň návratu pani Willhelmsovej z pôrodnice našla samú seba v ovocnom sade za ich vilou. Správu o nečakanej smrti aj ich druhej dcérky sme počuli medzi prvými, len niekoľko minút po jej narodení, ako najbližší priatelia rodiny. Sedela som v tieni najstaršej z jabloní, keď tak ako štyri roky predtým sa ozval sladký spev pestúnky tlačiacej kočiar. Tentokrát bol kočiar béžový a rúčku spolu s ňou tlačilo aj trojročné plavovlasé dievčatko, mŕtva Victoria. Lásku, ktorá žiarila v jej očiach upretých na malú sestričku som v očiach ich ani svojej matky nikdy nevidela. Nemohla som odolať, a keď sa naskytla správna príležitosť, len z diaľky som naokamih nazrela do kočiara, v ktorom tak ako pred rokmi spalo dievčatko. Jeho tmavá, olivová pleť kontrastovala so svetlým kočiarom, čierne vlasy vôbec nie podobné svojim svetlovlasým rodičom sa vinímali ako jemné páperie na hlavičke dievčatka. Tak ako Victoria, ani ona nebola dosť dobrá na to, aby ju svetu predstavili ako dcéru Willhelmsovcov. Tak ako Victoria, ani ona za nič nemohla.
O niekoľko týždňov po smrti svojej druhej dcérky, Violette, sa Willhelmsovci nečakane objavili na verejnosti, s dievčatkom tmavej pleti a čiernych očí aj vlasov v náručí. Willhelmsovci verili, že ak im osud ich dcérku ani podruhýkrát nedoprial, iste im to nie je súdené. Preto svetu predstavili Meredith Willhelms, adoptívnu dcérku s africkým pôvodom. Celé mesto žaslo nad ich veľkorisosťou. Len ja som pri spomienke na obrazy z ich záhrady skončila zohnutá nad záchodovou misou. Preto si Meredith našla raz na pieskovisku pozdrav na kúsku papiera. "Ako sa máš, Violette, ako sa majú mama s ockom?" pýtali sa jej úhľadné písmená, ľahko čitateľné detskému oku.
Tak, ako každý deň, celý ho strávila s pestúnkou, ktorá by na žiadne z jej otázok neodpovedala. S odhodlaním jej detskej dušičky si otázku šetrila na večer, keď konečne uvidí svojich adoptívnych rodičov na večierku u Terrensovcov. A prvá príležitosť na otázku sa malej dievčinke naskytla až uprostred večierka, keď s adoptívnymi rodičmi prechádzali obrovskou halou plnou hostí.
"Kto je Violette, mama?" spýtala sa, "a kde sú jej rodičia?"
Matka zostala šokovaná, úplne ticho. A spolu s ňou aj celá miestnosť.