Poznáte tie okamihy, keď máte chuť celý život zmeniť od základov? Alebo urobiť nejakú kurva veľkú zmenu? Nie je to prvýkrát, čo sa tak cítim, no prvýkrát, čo neviem, akú zmenu mám na mysli. Prvá takáto situácia bola, keď som povedala, že si idem prefarbiť vlasy na červeno. Výsledkom bola fialová (na ktorú sa vôbec nesťažujem, dokonalá bola) a šok bol krásny. Druhýkrát som sa zo dňa na deň vykašľala na všetko, čo som dovtedy študovala, všetky tie humanitné vedy, dejepis, z ktorého som bola kurva dobrá a študujem matematiku a chcem sa dostať na informatickú výšku. Poslednýkrát to bol piercing, keď som si z ničoho nič, sama netušiac, že som po niečom takom túžila, dala prepichnúť peru. A teraz zasa túžim po čomsi takom, nie prvýkrát ma napadá, že vlasy pôjdu preč, ale nemám pocit, že práve toto je to, po čom túžim. Už som sa rozhodla, že si idem čoskoro dať tetovanie (ktoré som odložila pred nedávnom o pár rokov, že až na výške, lebo naši by ma zrejme vysťahovali), ale mením plán a serem ich (ako oni neustále mňa), len to je čosi, čo nechem robiť sama, takže čakám, kým budú mať isté konkrétne osoby 18. A pôjdeme spolu. Jumelle. Nie je to pekné?
Nechce sa mi písať. Čo chcem, je kresliť. Prečo to človek vždy zistí, až keď už začne niečo iné? Zapnem si seriál a uvedomím si, že chcem knihu. Vytiahnem ceruzky a túžim po štetci. Dnes píšem a chcem ceruzky. Tak idem po ne.

P.S. Let it snow od Johna Greena, Maureen Johnson a Lauren Myracle si musíte prečítať, ja som zamilovaná!!!!!!!!!! :3 :3


Xxx