Little girl, big gun

A zrazu, hoci som si to v tom okamihu ani neuvedomila, sa všetko zrútilo ako domino. Kúsok po kúsko šlo ku dnu všetko. Začalo to Alexandrom, ktorý mi nechcel pomôcť, ale len vysvetlenie. Čo som robila, čo sa stalo, čo bol Theo zač, hučal do mňa otázky a výčitky, slepý k okolnostiam, zatiaľ čo ja som sa snažila bojovať s vlastnou krvou. Slabosť v nohách, ktorú som vtedy ucítila, hoci úplne neškodnú, som brala ako možnosť vykúpenia a poddala sa jej. Sama som dopomohla, keď sa mi podlomili kolená a napriek tomu, že som o svete vôkol seba vedela, odmietla som otvoriť opäť oči a priznať, že v skutočnosti som pri vedomí.  A tak som, po chvíľke v driemotách, čakala, kým celý chaos a večierok prehrmí.

                Keď som sa prebrala, vedela som, že je zle. A s každou minútou bolo len horšie. Prešli dva dni. Jazvy som mala prešité, tentokrát však odborníkom, nie sfajčeným Theom a uspaná som bola poriadne, nie len zmesou drog, ktoré zvýšili po poslednej párty. No znamenalo to aj, že ktosi o tom vedel. Určite matka. Nejaký lekár. Alexander, hoci pri ňom nie je isté, do akej miery. Kto vie, kto ďalší. A navyše, Aurora je preč. Mala som jeden deň a ja som ho prespala. Najbližšia šanca bude možno tak o mesiac. A možno ani nebude. A Theo je preč. Sviniar. Egoistický namyslený sviniar. Všetko pokazí a navyše sa vyparí bez stopy.

                To bol asi najväčší problém, nájsť Thea. Nikdy som nehľadala ja Thea, to on si vždy našiel mňa. Theo o mne vedel všetko, ja o ňom nič. A hoci som už bola uňho, či to už bol jeho byt, sklad, úkryt alebo boh vie čo, nikdy som tam nešla z vlastnej vôle, a vlastne nikdy ani pri vedomí. Obávala som sa, že moja jediná možnosť bude len znova počkať, kým si ma nájde. Mohlo to trvať dni, týžne, mesiace...

                ...no našťastie, netrvalo. Keď som po krátkom zdriemnutí si poobede otvorila oči, stál v mojej izbe pri okne, závesy za ním napínal vietor, výjav ako z hororového upírskeho filmu. Prvou mojou  emóciou bol strach, následne radosť, že ho vidím, potom hnev, keď som si spomenula, čo urobil a následne odhodlanie, keď som si uvedomila, že ešte nechcem, aby vedel, že som nahnevaná. Ak k tomu pridám svoju dezorientovanosť, Theo musel byť z mojich výrazov a emócií dokonale zmätený.

                „Dostaň ma odtiaľto,“ bolo prvé, čo som mu povedala a spomalene sa vymotala z postele. Nemotornosť spolu s tým, že som necítila žiadnu bolesť mi vraveli, že musím mať v sebe nejaké nemalé množstvo liekov. Theo najprv len zdvihol obočie, čo som si nebola istá, či bola reakcia na moju požiadavku alebo zjav. Kto vie, ako som asi vyzerala, v bielej nočnej košeli, po dvoch dňoch nepretržitého spánku. Nepovedal však nič, otvoril dvere do šatníka, a to tak automaticky, až som bola presvedčená, že už predtým v mojej izbe musel byť. Bolo až zvláštne, s akým pokojom som to prijala. Nebolo to nijak prekvapivé. Samozrejme, že Theo bol už dávno u mňa v izbe, zrejme všetko prehľadal a mal zmapované. Vzal zo šatníka jedny tepláky, akési tričko a koženú bundu. Podal mi to, keď však videl môj výraz, vopchal to do nákupnej tašky, ktorá ležala kdesi pod stolom a prehodil mi len bundu cez plecia.

                „Podáš mi nejaké tenisky? A cigarety zo zásuvky s ponožkami?“ požiadala som ho, hoci o tenisky mi vôbec nešlo a žiadne cigarety som nikde nemala. Theo mi však topánky v okamihu podal a hneď na to už prehrabával ponožky. Ani som nevnímala, keď mi oznámil, že cigarety nenašiel. Ako musel toto miesto dôkladne prehľadať alebo koľkokrát tu musel byť, ak to poznal takto dobre? Sakra. Vôbec sa mi nepáčila táto nerovnováha v našom vzťahu, ako mal on mňa zmapovanú a ja som netušila nič o ňom. No ešte neprišiel ten správny čas, hoci aj to bude čoskoro.

                Prešmykli sme sa prázdnym domom, ja ako zločinec z nízkorozpočtového filmu, Theo s eleganciou zakrádajúceho sa zvieraťa, no predsa úspešne. Keď sme však už boli pred domom, kde by bolo vhodné utekať a on zbadal moju stále ťarbavú, no najmä pomalú chôdzu, radšej ma, samozrejme, ufrflane, do auta odniesol. Odomkol, usadil ma na miesto spolujazdca, zatvoril za mnou dvere, a až keď som čakala, kým obíde auto na miesto vodiča, uvedomila som si, v koho aute to sedím. Vo svojom vlastnom, pravdaže. Ktoré akoby mu už patrilo. Veselo zaštrngotal kľúčmi, kým ich strčil do zapaľovania, a akoby to robil už tísickrát, naštartoval a bez problémov sa pohol preč.

                „Mám na teba jednu žiadosť,“ povedala som mu takmer okamžite, „a ak mi ju splníš, možno ti odpustím ten posledný večer.“ Nadvihol obočie, no nič nevravel. Bola som presvedčená, že vedel, že to vtedy posral, no aj tak by to za nič na svete nepriznal.

                „Naučíš ma strieľať. A všetko, čo k tomu patrí. Nabíjať zbraň. Starať sa o zbraň. O rôznych zbraniach, akú zbaň si vybrať. Ako ju zohnať. A zoženieš mi jednu. Alebo radšej desať. Ja si zaplatím. To je samozrejmé,“ oznámila som mu svoju žiadosť, pričom som sa snažila čo najmenej ju formulovať ako prosbu a čo najviac ako rozkaz. On sa len uškŕňal.

                „Čo ťa to tak napadlo?“ pýtal sa ma pobavene, no, čo bolo podstatné, neodmietol. To bolo v jeho prípade to isté, akoby súhlasil.

                „Obávam sa o svoju bezpečnosť. A chcem, aby sa iní obávali o tú svoju. Tak, môžme začať hneď?“

                „Isteže. Aj tak som nevedel, čo s tebou, keď si sa rozhodla, že ideme preč. No nebude to také ľahké, ako si myslíš. Vlastne to nebude vôbec ľahké.  Si príliš chudá a slabá, pri výstrele tebou bude zbraň poriadne hádzať, potrebuješ niečo malé a slabé. A ten ukrivdený pohľad si nechaj pre niekoho iného. Aj taká malá pištoľ má obrovskú silu. To je fyzika. Aby náboj vyletel dostatočnou rýchlosťou, musí byť vytlačený obrovskou silou. A podľa tretieho  Newtonovho zákona tam musí pôsobiť aj protisila. Rovnaký úder sa ti vráti a ty musíš tú zbraň zvládnuť a udržať. A popri tom ešte stíhať aj mieriť, ani nehovoriac o tom, že ak ju niekedy použiješ mimo miestnosti s terčom, nebude to možné ani porovnať. Neverím, že udržíš zbraň pod kontrolou ani keď budeš sústredená stáť na mieste. Ak ju niekedy reálne vytiahneš, tak dúfam, že len v krajnej situácií. Čiže neskutočný stres, strach, nervozita, tisíce emócií, okrem toho budeš sústredená na milion iných vecí a pravdepodobne aj v pohybe. Preto si od dneška priveľa nesľubuj. Zbraň nie je hračka ani čarovný prútik, ona si robí čo chce, nebude ti pomáhať, bude bojovať proti tebe. Aj tak ju chceš?“

                Môj pohľad, ktorý ho mal presvedčiť o mojej odpovedi ho len rozosmial. Z jeho reakcie som videla ako sa teší, keď mi dokáže, že má pravdu, ja zbraň nezvládnem a strápnim sa. O to viac som bola odhodlaná nepokaziť to. A čím viac človek chce čosi nepokaziť, tým viac to vždy poserie.

                Moje mierenie bola katastrofa. Výstrely prvej hodiny končili metre od terča, pretože som zbraň neudržala a vždy,keď prišiel výstrel a s ním aj úder smerom ku mne, zbraň sa sama pohla a ja som jej nedokázala zabrániť v tom, aby sa od terča, na ktorý som tak sústredene mierila už hádam minútu, neodklonila úplne preč. Theo sa bavil, čo bolo deprimujúce, no stále lepšie, akoby mal byť deprimovaný, zúfalý, a teda aj na mňa poriadne odporný.

                Po hodine a následnej prestávke, keď som sa sťažovala, že si už necítim ruky, som sa predsa len naučila očakávať odpor zbrane a udržala som ju viac-menej  v žiadanom smere. Problém však bol, že nech som sa akokoľek snažila, nedokázala som nezažmúriť oči, keď naozaj prišiel ten moment výstrelu a teda, zasa raz, bolo celé moje dovtedajšie mierenie úplne zbytočné.

                Keď som už konečne prekonala celý svoj strach, za čo vďačím Theovi, ktorý pochopil, že potrebujem rozptýliť, zmierniť tlak a možno aj trocha zbaviť sa zábran, zistila som, že celé to moje mierenie, ktorého výsledku som sa dovtedy nedočkala, bolo vlastne tiež úplne nahovno. Bola som úplne presvedčená, že mierim doprostred terča, nestlačila som spúšť prirýchlo, nepohla som v poslednom okamihu zbraňou ani nad ňou nestratila kontrolu, no predsa, diera v terči bola na tom najmenej očakávanom mieste. A znova a znova a znova...

                Pripadalo mi to, akoby som na ten hlúpy terč mierila už tisícikrát. Theo postavil tesne za mňa a po tisícikrát mi napravil postoj. „Nohy naširšie od seba, nech lepšie ustojíš úder zbrane,“ povedal a potiahol ma za stehná. „Otočiť sa viac bokom,“ zamrmlal mi pri uchu, unudene, veď to opakoval stále znova, no ja som si to akosi podvedome stále robila po svojom, ruky mi položil na boky a vytočil ma. "Ruky pevnejšie," buchol ma po nich. „Kozy,“ povedal úplne vážne, na čo som sa neskutočne začervenala a on ma chytil za prsia a chvíľku tak zostal, „tie môžu byť. Tak už strieľaj! A nerozmýšľaj nad tým! Poďme! Vystrel už konečne!“ posledný pokyn už naozaj zakričal a udrel ma pri ňom po zadku. Nerozmýšľala som, vystrelila som. Bez toho, aby som poriadne zamierila či vedela, čo robím, zmätená, nesústredená, rozptílená, rozrušená. A guľka zasiahla terč. Aj napriek tomu, že k stredu sa nepriblížila, bola bližšie, než sa mi kedy podarilo. Theo sa rozosmial. Šťastne, úprimne, ako malé dieťa, objal ma, nadšený tým dlhoočakávaným úspechom a keď ma pustil z objatia, zahlásil, že si dáme prestávku, otočil sa a kráčal ku schodom vedúcim z tejto starej opustenej pivnice. Iste chcel ísť na vzduch a zapáliť si. Kráčala som za nim, no tak potichu, že sa tesne pred schodami otočil, aby sa uistil, že idem tiež. Úsmev mu zamrzol na tvári, no v okamihu sa zmenil na pochybovačný úškrn, keď prvé, čo zbadal, bola hlaveň zbrane mieriaca na jeho čelo. Z takejto vzdialenosti by som nemohla minúť ani ja.

                „Myslím, že by sme sa už konečne mohli vážne porozprávať,“ povedala som sladko, užívajúc si výraz jeho tváre, a ukázala mu na stoličku, ku ktorej sa nedobrovoľne vybral.

The woman is without defense, but not without attack.