How to interrogate (part I)

Theo neprotestoval, usadil sa na stoličku a nohu si uvoľnene prehodil cez druhú. Zošuchol sa na stoličke ľahostajne nižšie a s úškrnom ma pozoroval. Zabával sa. Nebola som si istá, či bol taký presvedčený, že mu neublížim alebo to bola jeho taktika, tváriť sa, že tomu verí. V každom prípade, Theo vedel, čo robí a ja som mu potrebovala dokázať, že to, čo robím, myslím vážne.

„Musíme sa porozprávať, a vážne. Neviem o tebe vôbec nič a to sa musí zmeniť. Ty vieš o mne všetko. Aj ja potrebujem nejaké informácie. Začneme pár jednoduchými otázkami. Si pravák alebo ľavák?“ snažila som sa tváriť maximálne vážne a bez emócií. Theo, naopak, emócie akoby prejavoval aj za mňa. Nahlas sa rozosmial.

„Toto je jedna z tých tvojich dôležitých otázok? Čo bude ďalšie? Obľúbená farba? Šťastné číslo?“

„Potrebujem to vedieť,“ odpovedala som mu a snažila sa tváriť, akoby mnou jeho reakcia ani najmenej nepohla, veď som ju, napokon, očakávala, „aby som vedela, kam mieriť, keď nebudeš poslúchať. Stále verím, že naša spolupráca napokon vyjde. Preto by som ti tú lepšiu ruku rada ponechala nezranenú.“

Theo na okamih zamrzol a ja som vedela, že sa mi prvýkrát podarilo prekvapiť ho a možno na okamih nebyť úplne bezbranná v jeho moci. A aj keď v sekunde bol jeho úsmev späť, ja som predsa len bola takmer vyrovnaným súperom, dokázala som ho zlomiť.

„Ako budeš vedieť, že ti neklamem?“ vysmial ma.

„Čo na tom záleží?“ smiala som sa tentokrát ja, keďže už dávno som si všimla, v ktorej ruke drží zbraň, ktorou zapaľuje cigarety... „ak mi budeš klamať, je to len tebe na škodu, ja som ti ponúkla ústretovú možnosť, pri ktorej by si si mohol lepšiu ruku uchrániť. Ak to nevyužiješ, prečo by to malo mne vadiť? Tak sa pýtam znova, pravák alebo ľavák?“

„Ako môžem veriť, že to, čo vravíš, myslíš naozaj vážne?“

„Kedy som ti klamala? Ale mám pre teba lepšiu alternatívu. Neklam mi, odpovedaj na otázky, a je jedno, ktorú ruku si vyberieš. Pravák alebo ľavák?“

„Ľavák,“ prevrátil oči a povzdychol si. Bez váhania som mu namierila zbraň na ľavú ruku.

„Povedala si, že lepšiu ruku mi ušetríš,“ bránil sa.

„Aj to, že len ak nebudeš klamať.“ A s úsmevom som strelila do dlážky vedľa neho, až ho myklo.

„Čo robíš?! Veď vôbec nevieš strieľať, mohla si ma trafiť!“

„Mala som takú teóriu, a zdá sa, že bola pravdivá. Keďže nedokážem trafiť terč, akokoľvek naň mierim, napadlo ma, že ak budem mieriť priamo na teba, dokonale trafím dlážku vedľa,“ zaklamala som a on vypleštil oči.

„Si blázon!“

„Ďalšia otázka,“ rýchlo som pokračovala, kým bol stále ešte v šoku a ja som mala možno aj šancu, „čo so mnou vlastne chceš? Aký bol tvoj plán so mnou, keď si ma zachránil?“

„Vtedy žiaden, vedel som len, že by si ešte mohla byť užitočná. Bol to akoby reflex. Mal som toho všetkého dosť. Tá šanca prišla ako blesk z jasného neba, kým si nezabila Wicka, ani mi nenapadlo,  že to celé mohlo skončiť inak ako tým, že ťa dostanem. A zrazu si začala nečakane bojovať. A vtedy akoby mi došlo, že ešte nič nie je dané ani rozhodnuté, že mám možnosti, že všetko môže pokračovať tisíc rôznymi...“

„Klameš,“ prerušila som ho a rýchlo pokračovala, kým znova niečo povie, „musel si vedieť presne, čo robíš. Od začiatku si ma nechcel zabiť. Ty si sa tváril, že si ma nezbadal, ty si jediný vôbec nestrieľal. A neverím, že by si sa v okamihu rozhodol zmeniť strany. Odkedy sa poznáme, jedna vec, ktorá je úplne jasná, je tvoja vypočítavosť. Vždy si mal všetko dopredu premyslené, do posledného detailu prerátané a vedel si presne, čo z toho máš. Možno si prchký, čo sa týka ľudí, nikdy nie však pokiaľ ide o teba alebo tvoje plány. Aký bol tvoj plán so mnou? Posledná šanca, potom strieľam.“

„Úplne jednoduchý. Hneď, keď si sa stala súčasťou našich plánov sme si o tebe všetko zistili. Vedel som, aká situácia bola a je u vás v rodine. Úplne ťa odpísali aj vydedili. Ja by som ti získal všetky peniaze, ktoré ti právom patria, aj nejaké odškodné k tomu naviac, pomohol by som ti zmiznúť nadobro, všetko za primerané percento. Ty by si mala toľké peniaze, že by si to ani nepostrehla, zatiaľ čo pre mňa by to bola viac než postačujúca suma. Úplne jednoduché, priam až elegantné, nemyslíš?“

„Aký je tvoj plán teraz?“ ignorovala som jeho otázku.

„To, pravdupovediac, netuším. Nepočítal som s toľkou tvrdohlavosťou z tvojej strany. Myslel som, že vďačne zmizneš aj s peniazmi, no teraz vôbec netuším, o čo ti ide a teda ani sám neviem, čo robiť.“

„Ako veľmi ti na tých peniazoch záleží?“

„Dosť. Neviem, či si si vedomá, o akých číslach to vôbec hovoríme, no pre mňa by aj desatina percenta bola viac, než som mal skôr, než som ťa stretol, šancu zarobiť za celý život. Neumriem pre tie peniaze, ani pre teba. No ak sa k nim dostaneme, hoci aj komplikovanejšie, než som pôvodne myslel, bude mi to stáť za to.“

„Kto vlastne si? Aká je tvoje celé, pravé meno, odkiaľ si,...“

„Ale no ták, to sa ma predsa nemusíš pýtať so zbraňou namierenou na mňa. Nebolo by to lepšie pri pár pohárikoch? Ty máš peniaze, ja časť z nich chcem a viem, že bez teba to nepôjde. Nie je to dostatočná istota, že mi môžeš veriť a nemusíš sa ma báť?“

Vedela som, že má pravdu, aj že moja autorita nad ním, akokoľvek krátko trvala, sa pomaly stráca. Pokiaľ ho minimálne nepostrelím, nebude mi veriť, že by som to urobila a nebude ma ani brať vážne. A okrem toho, dosiahla som, čo som chcela. Stačilo tejto hry. Zložila som pištoľ a šuchla ju po podlahe smerom k nemu, aj tak bola, koniec koncov, jeho. A mal pravdu, potreboval ma príliš na to, aby mi ublížil.

Uškrnul sa, zasunul si zbraň na miesto a vstal, na čo sa hneď vybral smerom ku mne.

„Hráš nebezpečnú hru,“ povedal mi výhražne, „a vôbec nevieš, ako na to. Dovoľ mi, aby som ti ukázal, ako niekoho správne spovedať.“ Čosi mi vravelo, že strach, ktorý som pri pohľade na neho v tom okamihu cítila, bol súčasťou jeho výsluchu. Mimovoľne som ustúpila o krok dozadu, čo mu iba dodalo odhodlanie a jeho úsmev, v tom okamihu tak desivý, sa rozšíril. Spravil krok vpred a ja som znova ustupovala, až som sa ocitla pri stene. Jej nečakaný dotyk za chrbtom bol ďalším šokom pre moju vystresovanú myseľ.

„Nepohni sa odtiaľto,“ zašepkal mi desivo do ucha predtým, než odo mňa odstúpil a naklonil sa k ruksaku, ktorý ležal hodený v rohu miestnosti, zabudnutý, odkedy ho tam Theo hodil po našom príchode. Triasla som sa, hoci som tomu nerozumela, veď Thea som sa nebála, nesmela som sa ho báť, koľkokrát sa mi už snažil dokázať, že on mi rozkazuje, no nikdy som sa nedala? Prekonala som svoj šok, donútila sa ovládať sa a odstúpila od steny. Thea sa predsa nebojím, pracujeme spolu, hoci sa stále snaží zastrašiť ma, ja sa nedám.

„Odchádzam,“ oznámila som mu a z tváre sa pokúsila skryť všetky emócie. Ani na Theovej neboli žiadne, keď mi strelil tú najsilnejšiu, najdesivejšiu facku, akú som kedy dostala. Zatackala som sa, na čo ma v sekunde, keď som sa neovládala potiahol za vlasy, na čo som už úplne stratila rovnováhu a pritisol si ma k sebe. Skôr, než som sa mohla pokúsiť vytrhnúť mu, pocítila som ostré, rýchle bodnutie na pleci.

„Ukážem ti, ako naozaj niekoho vypočúvať a mučiť,“ zašepkal mi desivý prísľub priamo do ucha.