My two men

Človek by ani neveril, ako sa celý svet dokáže zo dňa na deň zmeniť.  Po dvoch týždňoch sa vráti na to isté miesto, no akoby bol kdesi v úplne neznámom svete. Obchodný dom, ktorý bol pre mňa pred nedávnom rajom na zemi bol zrazu bojovou zónou. Nerozumela som ľuďom okolo seba ani sebe samej z pred pár týždňov, bezstrarostne si nakupujúcej, veselej. Všetci ľudia okolo mňa boli presne takí, smiali sa, nazerali do rôznych obchodov, popíjali kávu z papierových pohárov, rozprávali sa či počúvali, čo im do uší prúdilo zo slúchadiel. Ich bezstarostnosť som im nedokázala ani závidieť, taká mi pripadala hlúpa. Sama som sa udržiavala stále v čo najhustejšom dave, hlavu som držala sklopenú, zahalenú slnečnými okuliarmi a obrovskom klobúku nasadenom na umelých vlasoch, na ktoré som si nemohla zvyknúť. Vo vrecku som pevne stláčala vreckový nôž, ktorý mi jediný asi dodal dostatok odvahy na pokračovanie v chôdzi a vo všetkých reflexnývh povrchoch som hľadala podozrivé tváre, hoci som vedela, aké zbytočné to je a že nepriateľom môže byť každý. A stále som netušila, či ma vlastne hľadajú. Možno sú aj radi, že sa niekoho, kto robil toľké problémy zbavili. Veď som to len ja. Ja by som nikomu ani za tú pomstu nestála.

                Asi prvýkrát v živote som dokázala nákupy vybaviť za desať minút a rozhodne prvýkrát v živote som bola rada, keď už bolo po nich. Bola som celý čas len paranoidná a teraz som už v bezpečí. Ešte pevnejšie som stlačila nôž vo vrecku, keď som vykročila posledných sto metrov deliacich ma od auta, ktoré bolo už bezpečným miestom a dokonca som si dovolila aj trochu zdvihnúť pohľad, aby som vedela, kam kráčam. Nezastavujúc som prešla pohľadom okolie, keď sa mi na okamih stretol s unavenými očami vykúkajúcimi z mladej no zarastenej tváre. V okamihu som pohľad odtrhla a on urobil to isté, no bolo neskoro. Videla som, ako ani nepohol tvárou, keď ma zbadal, no ktosi sa aj tak pozrel mojim smerom. Trvalo mi príliš dlho, kým som to pochopila. Celý čas som hľadala práve tieto tváre, no stále len v nádeji, že ich neuvidím, bez prípravy na to čo by bolo, keby áno. Okrem Thea tam boli dvaja. Obaja v okamihu vytiahli zbraň, no mne ešte niekoľko sekúnd trvalo kým som pochopila, že nepríde žiadne „Slečna, pôjdete s nami.“

                Keď človek pochopí, že jeho život sa veľmi pravdepodobne v okamihu skončí, čas sa na krátky okamih zastaví a sladký hlások mu našepká, čo môže urobiť. Môžeš bežať vpred, zabodnúť ten nôž do hrude jedného z nich a pokúsiť sa ho vziať so sebou. Môžeš sa pokúsiť utekať preč a pravdepodobne ťa cestou trafia. Môžeš sa za niečo skryť, no istotne prídu za tebou, nájdu si ťa. Môžeš zopnúť ruky a prosiť, zomrieť ako zbabelec. Môžeš skúsiť nôž hodiť, hoci si to nikdy nerobila a dúfať, že vietor a šťastie sa postarajú, že trafí.  Môžeš začať kričať o pomoc, no viac než dve slová nevyslovíš a budeš mŕtva. To sú tvoje možnosti. Veľa šťastia.

                A s tým sa čas znova pohne, snáď ešte rýchlejšie. Vypočuješ si možnosti, no skôr, než sa zamyslíš, prvá guľka už rozráža vzduch a ty máš stotinu na rozhodnutie. Ja som sa hodila na zem. Pokúsila som skryť za smetný kôš a získať tak sekundy, počas ktorých by sa možno stal zázrak. Za prvou guľkou sa ozvali ďalšie, mierené na kontajner, za ktorým som sa krčila ja, s maličkým, bezbranným nožnom v ruke a počúvala, čiastočne pri otrasoch cítila, ako guľky prenikali do preplneného kontajnera, kde ich rôzne odpadky rôzne tvrdo zastavovali. Alebo aj nie.

Pocítila som, ako ma vystrelo v chrbte, zbadala dieru na svojej strane kontajnera, automaticky sa voľnou rukou chytila brucha kdesi v blízkosti bedrovej kosti a až vtedy , po prvotnom  šoku a zistení prišla aj bolesť.  Bola vzdialená, no postupne sa približovala, spolu s hlukom ulice.

                Neviem, koľko času prešlo, no približne vtedy, keď utíchol zvuk guliek, bola som už schopná opäť rozmýšľať, aj keď nie hýbať sa. Zistila som, že guľka v mojom bruchu nebola veľmi hlboko,  kontajner ju musel spomaliť, no i to, že nebola jediná. A krvi bolo veľa. Nešla zastaviť, kvapkala na chodník, tvorila pomaličky kaluž, hoci len maličkú, no karmínovo červenú a desivú. Prehĺtajúc zdesenie som na jej okraj položila ruku a odlačila ju tak, aby aspoň jej časť tiekla kamsi, kde ju uvidia aj tí na druhej strane kontajnera. Nech vedia, že som zranená. Nech si myslia, že som slabá, mŕtva. Nech prídu hľadajúc telo, nie niekoho, kto bude bojovať. Počula som, že sa približujú, potlačila som hlbokým nádychom triašku a čakala. Zdalo sa mi, že počujem kroky len jedného človeka, preto som v okamihu, keď prišla príležitosť bodla nožom do výšky jeho hrude a bodala s panikou a zatvorenými očami ešte niekoľkokrát, kým som si neuvedomila, že prešlo viac než desať sekúnd a ja stále nie som mŕtva. Otvorila som oči práve, keď mu zbaň vypadla z už mŕtvych prstov a ozvali sa ďalšie, tentokrát náhlivé kroky.

                V strachu, kdesi v hĺbke si uvedomujúc, aké zbytočné to je, som sa strčila do medzery medzi kontajnerom a stenou a čakala na svoj koniec. Namiesto dvoch mužov som však uvidela len jedného, ktorý mi doslova padol k nohám a nehýbal sa. Vzápätí sa nad ním zjavila Theova hlava. Musel pochopiť, že mám nôž, pretože bol odo mňa stále v bezpečnej vzdialenosti, až kým mi ho rýchlym pohybom nevykrútil spomedzi prstov skôr, než som chápala čo robí. Pohľad mu padol na moje brucho, v priebehu sekundy zanalizoval situáciu a niesol ma k autu. Keď k nemu dorazil v priebehu pol minúty, bolo mi jasné, že dnes sme sa nestretli náhodou a všetci traja sem šli na istotu. Toľko k mojej rannej naivnej otázke, či ma vôbec budú hľadať.

**********

                Keď som najbližšie otvorila oči, cítila som sa, akoby som prežívala déjà vu. Prázdna miestnosť, len ja a Theo. Ležala som na matraci len v spodnej bielizni, kus handry na zemi pôsobil, akoby som mala predtým aj prikrývku. Theo ma sledoval a fajčil. So zámerom vziať mu cigaretu som sa pokúsila postaviť, no zacítila som bolesť v bruchu a akosi spomalene som sa podoprela, aby som nespadla. „Au,“ povedala som prekvapene, nechápavo zažmurkala a pri pokuse dotknúť sa toho čudesného pocitu na bruchu som minula o dobrých desať centimetrov. Vtedy som pochopila, že musím v sebe čosi mať. Nebolo to ako byť opitá. Skôr akoby polovica zo mňa spala a teda nič som nedokázala urobiť úplne. Polovičná rovnováha, koordinácia, fungovanie mozgu, dokonca aj rýchlosť.

                „Nehýb sa, inak si roztrhneš štichy,“ povedal bez emóciá a naklonil sa nado mňa, aby ich skontroloval. Moja nahota ho nijak nerozptilovala, hoci mňa privádzala do rozpakov. Spomalene som sa k nemu načiahla, no asi ma poznal dosť na to, aby to zúfalé gesto pochopil, alebo to urobil len náhodou, no v každom prípade som dostala tú cigaretu medzi pery. Uškrnul sa, keď som mu do tváre vydýchla dym.

                „Skurvené štichy,“ zašomral, „pretiahol by som ťa ako vtedy, keby ťa to nezabilo.“ Nevedela som, ako má človek zareagovať na takéto niečo, no preňho to bola len akási poznámka popod nos a pokračoval, akoby nič. Z vedľajšej miestnosti mi priniesol veci, prekvapilo ma, že ich nenechal ležať len tak kdesi na chodníku. Pôsobilo to milo, no Theo milý nebol. Jeho gesto ma len viac donútilo dávať si naňho pozor. Ignorujúc veci som ho s pomaly zvyšujúcou sa istotou v pohyboch  za tričko potiahla na matrac a posadila sa priamo oproti nemu.

                „Prečo?“ spýtala som sa ho, snažiac sa vynechať z toho akékoľvek emócie. „Išiel si proti svojim ľuďom, riskoval si život, prečo? Čo z toho máš?“

                „Bola by ťa škoda.“ Zdvihla som naňho obočie. Na takého nezmysly bol príliš múdry aj vypočítavý.

                „Čo z toho máš ty?“

                „Teba, živú,“ povedal už vážne, jeho oči boli tak prísne, až boli desivé. Možno videl, možno vycítil, že som chcela odvrátiť pohľad, chytil ma za bradu a donútil pozerať mu do očí. Keby mi tak silno nestláčal sánku, usmiala by som sa. Theo, ktorý si potrebuje vydobiť autoritu, vystrašiť ma a dokázať svoju prevahu, to je skutočný on, bez pretvárky. „Celá táto fraška s tvojim únosom bola od začiatku kravina. Iba dokázala, aké nezorganizované, nekontrolované celé toto je. Nikto netuší, čo kto vlastne robí, nikto nič nekontroluje. Perfektné, no nie? Ak by niekto maličký, celkom nepodstatný, nenápadný chcel čosi podniknúť na vlastnú päsť, hoci aj proti záujmom tých tam vyššie, kto to zistí? A ty, ty si moja výhra v lotérií, zlatá baňa, drahá. Nie len, že chceme obaja to isté, máme spoločných nepriateľov a teda si odkázaná na to pomôcť mi, ešte mi aj, teraz už dvojnásobne, dlhuješ svoj život. A k tomu ešte toto,“ tváril sa už takmer posadnuto, keď to vravel a bez varovania sa mi pritlačil na pery, rukou až príliš zvierajúc moje stále ubolené telo, „si moja. Celá si moja, každý kúsok z teba je môj a spolu máme všetko. Viem, v akej situácií si, ako ťa tvoja dokonalá rodinka nechce späť, viem o tebe úplne všetko. Potrebuješ ma, aj keby si nechcela, nikoho iného nemáš. Tvoja drahá rodinka s tebou nechce mať nič spoločné, chce sa ťa zbaviť, obrať o všetko. Ja ti pomôžem dostatať sa ku všetkému, čo ti právom patrí, všetko bude tvoje a im nezostatne nič, tak ako to plánovali urobiť tebe. Ani cena nebude vysoká,“ povedal so smiechom, spokojným smiechom človeka, ktorý je presvedčený, že všetky možné esá má v rukáve a celú hru vyhral, ešte ani nezačala. Nebránila som sa, keď sa mi znova pritlačil na pery, vedela som, že je to zbytočné. Len som čakala, so sladkým úsmevom na perách.

                „Myslíš si, že o ničom z tohto neviem? Že netuším, že celá moja rodinka ma chce zničiť a vziať mi všetko? A vážne si myslíš, že som nič ešte neurobila? Tváriš sa, akoby si mi priniesol riešenie na zlatom podnose, aj keď ja už mám všetko presne tak ako potrebujem. Viem, že som pre teba užitočná, že toho spolu môžme veľa získať... aj ty si užitočný pre mňa, ale nepatrím ti. Nie som na teba odkázaná, nesnaž sa ma ovládať, pretože tak to fungovať nebude. Môžme spolupracovať, boli by sme dobrý tím. Nemusela by som sa báť, že ma zradíš lebo viem, ako veľmi ma potrebuješ a viem, čo chceš. Ktokoľvek sú tí ľudia, pre ktorých robíš, obaja vieme, že tí si ťa nikdy nebudú mocť kúpiť, preplatiť ma, nikdy by nepristali na také čísla, hoci by si to dovoliť mohli... a komu inému by si ma mohol zradiť? Mojej matke? To by bolo smiešne. Ak by si ťa aj chcela kúpiť, musela by ťa platiť z tých istých peňazí, čo ja. A keďže hovoríme o jej peniazoch, vždy ti od nej ponúknem viac. A okrem toho,“ tentokrát som pobozkala ja jeho, „môžem ti dať čosi, čo ani jeden z nich. A čo sa týka teba, ty mi môžeš dvôverovať, keďže, ak by si sa stal mojim spojencom, bol by si mojim jediným spojencom. A teda by som ťa rozhodne nemala ako zradiť. Tak o tom popremýšľaj, no najprv mi ukáž kúpelňu. Dnes večer matka na moju počesť usporiadala večierok, drobná oslava môjho návratu, musím tam byť a musím vyzerať dobre...“

***************

                Neprísť na vlastný večierok je dokonalý spôsob, ako upútať pozornosť, šokovať všetkých a prinútiť celú spoločnosť točiť sa okolo vás. No neprísť na vlastný večierok, a až keď sú všetci presvečení, že už nedorazíte a vaša rodina očividne netuší, čo sa deje, sa z ničoho-nič objaviť vo dverách v sprievode neznámeho muža, ktorý rozhodne nie je vašim priateľom, keďže toho poznajú všetci a on stojí uprostred miestnosti a čaká na vás... Už nikto nikdy na vás nezabudne.

                Môj vstup do miestosti bol ako vystrihnutý z filmu, všetky páry oči sa obrátili ku mne, niekoľko ľudí zabudlo zatvoriť ústa, pár dámam od údivu vypadli poháre šampanského spomedzi prstov. Trvalo to niekoľko sekúnd, potom sa všetky oči obrátili na Thea. Kto je to, čo tu robí, každý sa o svoje dohady potreboval s nikym podeliť a spolu na čosi prísť. Theo očividne medzi nich nepatril, napriek jeho prekvapivým spôsobom, keď sa po vstupe do miestosti premenil na dokonalého gentlemana s elegantným postojom, chôdzou aj držaním tela, príťažlivým úsmevom a vhodným správaním. Človek by v ňom nespoznal toho muža, ktorý nedokáže ovládať svoj hnev, je arogantný, dominantný a robí si večne len to, čo on chce, vôbec však nie v dobrom význame tej frázy.

                Keď sme sa ocitli uprostred miestnosti, Theo ma pobozkal na chrbát ruky a ospravedlnil sa na okamih, kým zájde na toalety. Len čo zmizol z miestnosti, pocítila som na lakti dotyk novej ruky, rovnako bezcitné, majetnícke zhrabnutie, rovnako dokonale ukryté za elegantné gestá. Hoci Alexander na prvý pohľad vyzeral ako Theov presný opak, vyžarujúci pozitívnu, upokojujúcu atmosféru, ktorá priam nútila všetkých milovať ho, zatiaľ čo Theo u všetkých priam vyvolával podozrenie a nedôveru, akokoľvek dokonalé jeho vystupovanie bolo, čosi mali spoločné. Tá agresivita, majetníckosť a nespútaný hnev, keď nedostali to, čo chceli... U Alexandra to však vychádzalo z jeho povýšenosti a nenásytnosti, kým u Thea šlo o jeho bojovnosť a snahu dosiahnuť niečo, za akúkoľvek cenu. Thea som dokázala pochopiť a dalo sa s ním dohodnúť či presadiť si svoje. Alexander však nepočúval nikoho.

                „Vitaj doma, drahá,“ usmial sa tak sladko, až roztopil všetky staršie dámy v miestnosti a letmo mi pobozkal líce. Ja som k nemu pristúpila bližšie akoby to bola nacvičená choreografia, opäť sme boli dokonalý párik. „Nezoznámila si ma so svojim priateľom, iste ide o kohosi z tvojho pobytu vo Francúzsku, však?“ spýtal sa sladko, no o to jedovatejšia bola tá nenápadná vyhrážka na konci. „Isteže, ako si to len hneď uhádol? Ty ma tak poznáš,“ zasmiala som sa, stále neveriac tomu, že kým som bola väznená u svojich únoscov, ktorí ma predávali ako lacnú štetku, moji rodičia miesto toho, aby ma hľadali všetkým tvrdili, že študujem vo Francúzsku.

                „Theo Picaux,“ predstavila som ho, hoci sa stále nevrátil do miestnosti po tom, čo tvrdil, že hľadá toalety, hoci jeho cieľ v tomto dome bol celkom iný, „bol mojim profesorom francúzštiny,“ oznámila som sebaisto, keďže Theo bol očividne od nás o niekoľko rokov starší, „naučil ma toho rozhodne veľa, zhodli sme sa v mnohých názoroch, a keď mi medzi rečou povedal, že bude v tomto čase v Londýne, dovolila som si pozvať ho na túto moju drobnú oslavu...“ odmlčala som sa, keď som videla, že mi všetci prestali venovať pozornosť a videla som ako sledovali Theov opätovný príchod do miestnosti. Alexander ma v okamihu pustil a prešiel za Theom, s ktorým si vymenili zdvorilostné zoznamovacie frázy. Hoci som o Theovej vynachádzavosti nepochybovala, aj tak som tŕpla, keďže som nemala možnosť povedať mu, ako som ho predstavila zúčastneným.

                Takmer som si vydýchla, keď som počula, ako Alexander spomenul, čo som mu o Theovi povedala a ten okamžite pochopil, akú úlohu má zahrať. O to väčším šokom pre mňa bolo, keď Alexander plynule a z ničoho nič prešiel do francúzštiny, kladúc Theovi otázku za otázkou, očividne mu nedôverujúc. Z Theovho mlčania som, rovnako ako iste tí najpodozrievavejší hostia, usúdila, že po francúzsky nerozumie ani slovo. Bez akéhokoľvek tušenia, čo vlastne chcem povedať som zamierila k ním, aby som nejako situáciu zachránila, keď sa Theo na Alexandra usmial a najúctivejšie ako len bolo možné mu povedal: „Iste by nebolo vhodné, ak by sme sa tu teraz začali rozprávať jazykom, ktorému nie všetci prítomní rozumejú, povedal by som, že by to bolo neslušné. Verím, že v budúcnosti ešte budeme mať príležitosť spolu konverzovať a vy zlepšiť si výslovnosť, no ak by ste ma ospravedlnili, na okamih by som sa rád porozprával a rozlúčil s vašou priateľkou, zdá sa, že vašu príjemnú spoločnosť budem musieť predčasne opustiť.“

                Kým Alexander predýchaval, ako elegantne ho Theo zrušil, pričom z neho ešte dokázal urobiť nevychovanca a uraziť jeho francúzštinu, my dvaja sme vyšli na terasu a ja som ho viedla do časti záhrady, kam nebol výhľad zo žiadneho z okien. Keď sme boli dosť ďaleko, spýtavo som sa naňho pozrela a on mi podal kus papiera s narýchlo naškrabanými údajmi. „Si si istá, že tam chceš ísť ty? Nepokazíš to?“ spýtal sa už takmer desiatykrát, čo ma začínalo privádzať do šialenstva. Odkedy sme sa dnes dohodli na tom, že túto informáciu mi zoženie z matkinho počítača, každú chvíľu sa ma spýtal, či to zvládnem ďalej.

                „Nepodceňuj ma toľko a choď už! Máme, čo sme potrebovali, viac tu už nemusíš byť. A keby som to aj pokazila, teba do toho nič nie je, tebe o ňu nikdy nešlo, to čo chceš dostaneš tak či tak.“

                „Vyhadzuješ ma? Odkedy mi rozkazuješ?“ zasmial sa mi drzo do tváre, tak veľmi potreboval odtiaľto odkráčať ako ten, ktorý má navrch. Netušil, že už s jeho neprispôsobivosťou strácam trpezlivosť.

                „Chceš teraz pre svoje posraté ego všetko pokaziť? Vieš, že je čas vypadnúť, tak tu nečakaj, kým ti pobozkám nohy za to, že si urobil niečo, čo by dokázal každý debil a odíď,“ zasyčala som naňho vo chvíli, keď som počula, ako niekto ku nám kráča. Chcela som ho varovať, nech je ticho, no nestihla som nič povedať. Tentokrát sa už neovládol a ja som nečakane dostala facku vo chvíli, keď už bol prichádzajúci takmer pri nás. Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som ten úder, no najmä prekvapenie predýchala. Môj hnev to zmenilo na zúrivosť a päsť sa mi stretla s Theovym nosom v okamihu, keď bol Alexander dosť blízko na to, aby som ho spoznala.

                „Čo sa tu deje?!“ očividne bol nahnevaný, neznášal, keď sa čokoľvek týkajúce jeho majetku a teda aj mňa deje bez jeho vedomia. Najprv si premeral Thea, po ňom mňa.

                „Čo sa tu deje?!“ zakričal znova, „a prečo si celá od krvi?“ spýtal sa mňa, už menej nahnevane a trocha aj vydesene, na čo sme sa Theo aj ja pozreli na veľký červený fľak uprostred mojich bielych šiat.

                „Povedal som ti, aby si si dávala pozor na štichy,“ zasyčal Theo, desivo sa uškrnul a stratil sa v tme.

               

               

(ešte niekde mala byť scéna, kde mu ona dala facku za to, že má na zadnom sedadle auta krv, ale akosi nevydalo)