How to interrogate (part II)

Prebrala som sa v tom najhoršom horore. Sama, zviazaná na posteli v neznámom byte, so zalepenými ústami a vyzlečená. Bolo mi chladno a bála som sa. Neskutočne som sa bála. Nevedela som, ako som sa tam ocitla, prečo, ani kto ma mohol vziať. Ledva som tušila, kto vlastne som. A vtedy sa objavil Theo. S úsmevom na perách vošiel do miestnosti, pozrel sa na mňa, ešte širšie sa uškrnul a posadil sa na posteľ oproti mne

„Dobré ránko,“ zašepkal zlovestne a sklopil pohľad na svoje prsty, ktoré sa akoby mimochodom hrali s nožom. Položil nôž na posteľ, príliš ďaleko na to, aby som naň dočiahla a naklonil sa ku mne. Odtiahla som sa, koľko mi dovolil rám postele za chrbtom a ruky priviazané oň za hlavou. Čiže v podstate vôbec. Theova tvár bola tak blízko, až sa nám takmer dotýkali nosy. Pomaličky, čo celú situáciu robilo ešte desivejšou, mi zdvihol ruku k tvári.

„Teraz budeš ticho. Úplne ticho. Nie si hlúpa. Vieš, že kričať nemá zmysel. A ja ti nechcem ublížiť. Len ťa chcem čosi naučiť,“ zašepkal zlovestne a pomaly mi z úst strhol lepiacu pásku. Mimovoľne som urobila niekoľko čudných grimás, celá tvár ma svrbela.

„Sľúbil som ti, že ťa naučím, ako správne niekoho vypočúvať. V prvom rade, pištoľ je na to veľmi hlúpa zbraň. Príliš rýchla a neosobná. A najmä, príliš deštruktívna. Stačí pár rán alebo aj jedna zlá a tvoj vypočúvaný je mŕtvy. Oveľa vhodnejšie sú päste. Akékoľvek tvrdé predmety, ktorými môžeš človeka udierať. Alebo úplne najlepšie, nôž,“ uškrnul sa a pozrel na ten, ktorý už opäť držal v ruke, „alebo si môžeš zohnať celú zásobu mučiarenských nástrojov. Čo je podľa mňa zbytočné, a úprimne, choré. Nôž stačí. Keď však máš nôž, musíš sa k svojej obeti priblížiť veľmi blízko. Preto je praktické zviazať im ruky. Nie len, že neutečú a nemôžu sa brániť,“ hovoril pobavene, zatiaľ čo ma ťahal za špagáty okolo zápästí, ktoré boli, iste nie omylom, zatiahnuté až priveľmi.

„Navyše, keď sa človek preberie takto zviazaný, určite mu to nebude príjemné. A v čím horšom duševnom rozpoložení človek je, tým lepšie pre teba. Čím viac vecí mu vadí, rozptyľuje, tým horšie sa sústredí, tým ťažšie sa mu klame, ani si neuvedomí, čo všetko ti prezradí. To isté je aj s oblečením. Najlepšie je nechať ho vypočúvanému len minimum,“ povedal a pohľadom na mňa len v spodnej bielizni akoby chcel potvrdiť, čo vravel, „je ti chladno. Je tam určité zahanbenie. Rozptyľuje to.“ A odišiel. Bez slova vyšiel z miestnosti akoby nič a zatvoril za sebou dvere.

Keď sa vrátil späť, odhadovala som, že asi o pol hodiny neskôr, usmieval sa akoby nič. Ja som medzitým už bola na pokraji plaču, zúfalá a bolelo ma úplne všetko. „Ďalšia užitočná vec je nechať svoju obeť čakať. Ďalší stres. A čokoľvek, čo o nich vieš, použiť proti nim. Boja sa niečoho? Neznášajú niečo? Znervózňuje ich niečo? Prines to do vypočúvacej miestnosti. Či už naozaj alebo niekde na stene bude mimochodom visieť obraz. Alebo to niekoľkokrát mimovoľne spomeň. Jednoducho svoju obeť psychicky rozhádž ako to len ide. Potrp si na tom, daj si záležať, máš čas. Aj niekoľko hodín. Nechaj ich v neistote, chlade, nepohodlí... a dostaneš z nich všetko. Nezanedbaj prípravu. A potom môže začať skutočný výsluch.“

Theo pôsobil ako psychopat. Usmieval sa na mňa, akoby nás v najbližších okamihoch malo čakať množstvo zábavy. Všetko mal dokonale pod kontrolou a ja som všetko, čo opisoval cítila na svojom tele. Ak by sa ma teraz spýtal čokoľvek, povedala by som mu presne, čo by chcel vedieť, len nech ma odtiaľto pustí. Aj napriek tomu, že som vedela, že toto je celé len hra, že ma naozaj nejde mučiť, len strašiť a čosi naučiť, radšej by som umrela, než tu strávila ešte niekoľko hodín. Môj pokus získať z neho informácie pôsobil viac než pateticky.

„A teraz, keď už si pripravená,“ zasmial sa, „môže sa začať zábava!“

„Theo, prosím, už stačilo. Chápem to, vážne, už ma prosím pusť!“ prerušila som ho, dúfajúc, že mu už vážne stačilo. Ja som mala viac než dosť.

„Ale veď ešte len teraz príde to najlepšie,“ prisľúbil nielen slovami, ale i úsmevom, „len teraz to celé naozaj začne byť to, o čo nám predsa od začiatku išlo. Najprv ťa musím presvedčiť, že mám skutočný, poriadne ostrý nôž, a že to bolí. Čo s tým nožom budeš robiť, je len na tebe, ukážem ti, čo robím ja. Najprv ti ho jemne priložím na hrdlo. Ts ts ts, nehýb sa. Je ostrý. Pomaličky zhlboka dýchaj, uvoľni sa. Bojíš sa, ja viem, ale ak sa budeš priveľmi chvieť, ja nožom ani nepohnem a ty sa porežeš sama. Teraz nožom pomaly prejdem nižšie. Už vieš, že ťa jednoducho môžem a dokážem zabiť, cítiš tenkosť tej hranice medzi životom a smrťou, no ešte nie je čas. Najprv otázky. Pomaly sa spýtam prvú, nožom sa ťa stále dotýkam, chlad na pokožke ti nedovolí zabudnúť na jeho prítomnosť. Ty neodpovedáš? Ukážem ti, že to myslím vážne,“ zašepkal tak, ako všetko doposiaľ a ja som necítila od strachu ani bolesť, len obrovské prekvapenie, keď ma naozaj porezal. Plytko, len taký škrabanec, no aj tak som tomu nemohla uveriť. Sledovala som, ako sa krv pomaly dostáva na povrch a tvorí tenkú líniu od kľúčnej kosti až medzi prsia. A vtedy prišla aj bolesť. Žiadna desivá, strašná bolesť, len akési štípanie. No akoby bolo poslednou kvapkou a ja som to viac už nezvládla.

Neviem, či to Theo dokázal vyčítať z výrazu mojej tváre alebo to bola len náhoda, no v tom okamihu ma rozviazal. Nedokázala som sa z novonadobudnutej slobody ani tešiť. Bála som sa, tak veľmi. Bez toho, aby som si uvedomovala, čo robím som sa skrútila do klbka a po tvári mi začali tiecť slzy. Cítila som, ako ma čímsi prikryl, no nevládala som reagovať. Chcela som spať a viac sa už nezobudiť. Chcela som zmiznúť. Nemusieť už viac otvoriť oči.

„Už si v poriadku, už sa viac neboj,“ zašepkal mi Theo takmer až láskavo, čo ma iba viac vystrašilo. Musel v tom byť nejaký trik. Pritiahol si ma k sebe a cez prikrývku objal.

„Musel som ťa čosi naučiť a musela si to veľmi dobre pochopiť. Chceš byť zlá. Tvrdá. Si však len malé nevinné dievčatko, ktoré ešte žiadne zlo nezažilo. Si príliš krehká, zlomili by ťa a potom by si bola bezbranná. Preto som ťa musel zlomiť ja, pretože raz by to prišlo. A teraz si v bezpečí, kde máš čas pozbierať svoje kúsky. Hráš hru, ktorej vôbec nerozumieš a na ktorú nie si pripravená. Nenávisť ťa poháňa a dáva ti neskutočnú silu, no to nestačí. Myslíš si, že si si toho už toľko vytrpela, no oproti iným je to nič. Tvoja túžba po pomste ťa klamala. Cítila si sa nezastaviteľná, neporaziteľná, lebo si bola presvedčená, že nemáš čo stratiť. Už vidíš, ako veľmi si sa mýlila? Si zraniteľná rovnako ako všetci ostatní, ak nie ešte viac. Jediná vec, ktorá ti zostala, si ty sama. Ak stratíš aj seba, vtedy nebudeš mať naozaj nič. A potom ti už nebude pomoci. Teraz sa vyplač a uvedom si trpko svoju obyčajnosť a zraniteľnosť. Vyplač všetko sklamanie a nevyplnená predstavy. A keď sa s tým všetkým rozlúčiš, potom ty a ja budeme naozaj tím.“  

Sometimes, they try to break them as well. And sometimes, a little bit of both.