V kaviarni na rohu sedeli dve mladé ženy. Terasa bola okrem nich takmer prázdna, akoby aj nie, veď v to jesenné popoludnie bolo dávno jasné, že leto je už preč a pre toľkých spolu s jeho poslednými lúčmi odišla aj všetka bezstarostnosť. Akosi s príchodom jesene už nebolo času ani chuti zájsť do kaviarne či baru, a ak sa predsa ešte pár takých, odhodlaných vychutnávať si každý okamih života našlo, uchýlili sa kdesi do vnútra kaviarne, najlepšie hneď pri niektorý rozžeravený radiátor. Na jednu z posledných letných terás sa len málokto odvážil, veď každý, čoraz ostrejší závan vetra akoby z nich ľudí vyháňal.
          Mladým ženám, ktoré sedeli pri jednom z krajných stolíkov však vietor neprekážal. Jednu hriali pančušky, druhú vysoké podkolienky, obe boli až po nos zamotané v šáloch, ktoré si stiahli, len keď si usŕkali z horúcich nápojov alebo bozkávali nenápadnú smrť ukrytú v zošúľanom papieri. Obe, bez toho, aby si uvedomovali rovnakosť svojho konania stísali šálky, ktoré im príjemne hriali studené prsty. Vzduchom sa na okamih šírila teplá vôňa čierneho čaju a kávy, no po chvíľke ju zahnala silnejšie, sladko jedovatá vôňa horiaceho tabaku, ktorej lahodnosť nikto okrem nich necítil. Všetci nad ňou len krčili nosom, no to tí nezasvätení vždy nesúhlasia so všetkým, čo nevyskúšali netušiac, akú zakázanú radosť to v sebe ukrýva.
          Aj poslední otužili kávičkári už zistili, že jeseň sa ich snaží zahnať dovnútra a radšej jej príkazy poslúchli, v obave z krutého chladu. Len dve mladé ženy si pokojne vychutnávali svoje nápoje, z ktorých už para prestala stúpať. Im jediným chladný vietor neprekážal, ba naopak, bol priam príjemný. Oproti ich srdciam, vytesaným zo zamrznutej skaly bol takmer až  hrejivý. Bez slov si pozerali do očí, popíjali kávu a čaj, a fajčili. Keď raz niekoho poznáte tak, ako ony poznali jedna druhú, slová už nedeokážu povedať nič, čo by sa nedalo aj bez nich.