Stubborn

Zobudiť sa sama, na cudzom mieste. Už ma to ani neprekvapilo, ani nevydesilo. Väčším prekvapením by zrejme bolo vidieť svoju vlastnú posteľ. Poobzerala som sa okolo seba, pričom som sa snažila čo najmenej hýbať, až kým som sa uistila, že som sama. Pohla som rukami a nohami, aby som sa uistila, že nie som zviazaná. Našťastie. Čo najtichšie som vykĺzla spod prikrývky, len v spodnej bielizni, no na kresle už na mňa čakali poskladané veci. Rýchlo som sa obliekla a postavila sa jediné dvere vedúce z miestnosti. Počúvala som. Je tu Theo? Odišiel? Neviem, v ktorú možnosť som dúfala. Za dverami bolo počuť zvuky, nie však hlasy. Mám tam vojsť? Čo ak akurát bude mať niektorú zo svojich nálad? Alebo čo ak nebude sám?

                Napokon som sa rozhodla, že to už chcem mať celé za sebou. Kým ma prešlo odhodlanie, rýchlo som vošla do vedľajšej miestnosti, no nepohla som sa ani krok od dverí, ktorými som prešla. Strážila som si ich pootvorené za sebou ako poslednú možnosť úniku. Theo sa len na mňa uškrnul od kuchynskej linky a vedľa bordovej šálky, do ktorej práve sypal lyžicu cukru postavil ešte jednu.

                „Kávu?“ opýtal sa, na čo som prikývla. Usmial sa, čo moju nedôverčivosť iba upevnilo. Nikdy som mu nedôverovala menej ako po takmer láskavých slovách zo včera. Jeho krik, údery, vyhrážky, nič nebolo tak desivé ako priateľský úsmev. Podal mi horúcu šálku a posadili sme sa oproti sebe za stôl. Skrčila som si studené nohy pod seba a v snahe zohriať sa si na vriacej káve popálila jazyk. Theo nič nevravel a ja tiež nie, no ticho nebolo nepríjemné. Predstava slov bola desivejšia. Theo s nimi vedel zaobchádzať lepšie ako so zbraňou, a tou nikdy neminul.

                „Je ti chladno?“ opýtal sa starostlivo a prehodil mi cez plecia mikinu. Pri jeho dotyku som sa strhla, no on sa stále usmieval. Uvedomila som si, že kým má takú dobrú náladu, mala by som sa pokúsiť nepokaziť mu ju. Zažili sme si už dosť hádok, kriku a násilia. Spomienka na to, že si naňho mám dávať pozor ma istotne čakala pod obväzom, ktorý som mala prilepený na prsiach. Možno konečne dnes bude mať chuť spolupracovať. Možno aj odpovie na otázky.

                „Kto bol ten muž v obchodnom centre?“ opýtala som sa po chvíľke, keď som si bola o trochu istejšia svojim hlasom. Theo len na mňa pokrčil obočie ako nevyslovenú otázku.

                „Ten muž, ktorého som... zabila.“ Nemohla som vysloviť to slovo, no donútila som sa. Pokrčil len plecami.

                „Netuším. Nikto podstatný. Všetci už naňho dávno zabudli, aj ty by si mala.“

Všetci už naňho zabudli. Umrel pred pár dňami a všetci už zabudli. Nikoho nezaujíma ani jeho meno, nikto sa nedozvie, čo sa s ním stalo, skončí zahrabaný kdesi v lese ako mnohí pred ním, tak ako som mala aj ja. Tak, ako iste skončil aj strýko Arnold. Slizký, odporný, nenávidela som ho, no predsa. Obaja sú mŕtvi a nikto si na nich ani nespomenie, len mne ich pripomína krv, ktorá je stále na mojich rukách.

                „Ja naňho nechcem zabudnúť,“ povedala som tvrdo a Theovu úvahami zamračenú tvár rozjasnil prekvapený úsmev. Sledoval ma a čakal vysvetlenie. „Zabila som ich a nikto si na nich už nespomenie. Je mojou povinnosťou aspoň si ich pamätať. Nemôžu jedného dňa len tak zmiznúť, akoby nikdy neexistovali.“

                „Oni?“ opýtal sa prekvapene Theo, „Lou, ten druhý chlap to prežil. A okrem toho, ty si sa ho ani nedotkla. Stačí, že ťa straší jeden, nemôžeš mať výčitky kvôli každému, kto sa v tvojej prítomnosti zranil. Zničí ťa to.“

                „Ja nemám výčitky,“ odpovedala som mu trucovito a až okamih na to si uvedomila prekvapene, že neklamem. Nemala som výčitky, akokoľvek neuveriteľne to potom, čo som zabila dvoch ľudí znelo, len som si ich chcela zapamätať, uctiť. Možno by stačilo zaniesť obom kyticu ruží na cintorín, no vedela som, že ani jeden z nich tam ešte veľmi dlho, ak vôbec, miesto pre svoj odpočinok nenájde.

                Theo vstal od stola a otvoril chladničku. Doniesol na stôl škatuľu mlieka a džúsu. Priniesol dva pohára, dve lyžice a dve misky. Takmer všetok riad mal obité hrany, no dávalo mu to domáckejší vzhľad. Ak sa ju snažil chystaním raňajok rozptýliť, darilo sa mu to. S úškrnom som sledovala, ako sa musel postaviť na špičky, aby dočiahol na najvrchnejšiu policu, kde vedľa seba stáli tri škatule raňajkových cereálií.  Ako sa naťahoval, tričko sa mu vyhrnulo do pol chrbta a okrem svalnatého chrbta odhalilo aj okraj tetovania.

                „Kto ti to urobil?“ opýtala som sa so záujmom a prešla za ním, aby som sa na to z bližšia pozrela. Kresba na jeho chrbte ma fascinovala, no keď pochopil, čo chcem vidieť, otočil sa mi tvárou, chytil ma za boky a držal pred sebou na vzdialenosť svojich rúk.

                „To tu už nemám právo ani na súkromie? Si príliš zvedavá,“ v jeho hlase, hoci si ho strážil, sa črtala výstraha. „Kto ti ho spravil?“ opýtala som sa znova, ignorujúc ju, „aj ja také chcem.“

                Rozosmial sa a pustil ma. „Dáma ako ty a tetovanie?“ podpichol.

                „Dáma si predsa môže robiť, čo len chce. Tak čo, zoberieš ma k tomu, kto ti ho urobil?“

                „Nie,“ povedal vážne a prísne, akoby tým celú túto debatu uzavrel. Obišiel ma, nasypal si do misky cereálie a jedol, akoby som tam ani nebola. Môj vyhladovaný žalúdok ma donútil pridať sa k nemu, na čo sa uškrnul, no raňajky prebehli v úplnom tichu.

                „Prečo ma k nemu nezoberieš?“ opýtala som sa, keď už bolo po nich a spoločne sme umývali riad.

                „Lebo je mŕtvy,“ povedal krátko a znova tým tónom, ktorý celú diskusiu uzatváral.

                „Tak k niekomu inému.“

                „Ty asi netušíš, čo sa tu okolo teba deje,“ pozrel na mňa nechápavo a nahnevane zároveň, „nemôžeš si len tak nakráčať hocikam dať si urobiť tetovanie. Nemala by si ani vyjsť z tohto bytu, nie ešte toto. Vieš, koľko ľudí ťa chce momentálne dostať? Ale nie, poďme si dať do mesta tetovanie, a rovno ešte na prechádzku do parku, na zmrzlinu a aj na nákupy. Nechcela by si sa rovno postaviť na pódium uprostred námestia, nakresliť si terč na brucho a mávať naokolo, nech si ťa všimnú?“

                „Ale ja chcem tetovanie!“ odmietla som ustúpiť, postavila som sa presne oproti nemu, založila si ruky a pozerala mu do očí, ani za nič uhnúť pohľadom. Prevrátil oči.

                „Kam chceš to tetovanie?“ opýtal sa po chvíli. Zaváhala som, nad tým som ešte neuvažovala.

                „Nechcem jedno, chcem dve.“ „Nejako si sa rozbehla.“ „Jedno za toho chlapíka spred obchodného domu, jedno za Arnolda. Povedala som ti, že nechcem zabudnúť.“

                „Kto je Arnold?“ Theo bol každou mojou odpoveďou viac zmätený, čo ma potajme tešilo.

                „Jeho som zabila ako prvého. Ešte deň alebo dva pred tým obchodným domom,“ povedala som  hranou násobenou ľahostajnosťou, čo u Thea dosiahlo presne ten efekt, v ktorý som dúfala. Vypleštil oči, no hneď sa spamätal a kontroloval svoju reakciu.

                „Kam chceš tie tetovania?“ opýtal sa znova, netrpezlivo.

                „Jedno na lýtko, zboku. Druhé ešte neviem,“ hovorila som mu, ako som uvažovala. Presadiť u Thea, že to tetovanie naozaj chcem bolo príliš zložité na to, aby som sa vôbec dostala k tomu, čo si dám a kam vytetovať. No keď som uvidela jeho chrbát, mala som pocit, že to je presne to, čo potrebujem. Spôsob, akým v malom budú stále pri mne, a ja nebudem na nich môcť zabudnúť, ani keby som chcela.

                „Tak sa vyzleč,“ povedal mi akoby nič a ja som naňho nechápavo pozrela.

                „Čo tak zazeráš? Mne si tetovanie urobiť nedáš?“

                „Tebe?“ šok z jeho vyhlásenia bol silnejší než moje odhodlanie.

                „Čo si myslíš?“ rozosmial sa „aj ja som len obyčajný človek, ktorý kedysi, kým sa dostal do tohto chaosu, v ktorom si teraz, mal svoj život, svoju prácu... a robil som najlepšie tetovania v Londýne,“ dokončil samoľúbo a so smiechom.