Hell

Hurricane and Calm Before Storm

Uznávam, že z časového hľadiska je celý tento príbeh jeden veľký chaos, ale keď on má toľko dejových línií, a raz mám chuť písať jednu, potom zas druhú.... toto tu začalo pred pár hodinami ako celkom nový, nejaký krátky príbeh a nakoniec sem tak dokonale zapasoval, osviežil to, až hneď tento príbeh a všetky jeho nové možnosti viac milujem. V každom prípade, aby sme sa chápali, čo sa času týka, príbeh má (zatiaľ) dve časové línie, jedna je Louannina (teraz prvýkrát jej meno, už bolo na čase :D) prítomnosť, čo boli prvé asi tri časti, na ktoré nadväzuje táto, to všetko medzitým sa stalo dávnejšie predtým (predchádzajúci rok), no keďže to je taktiež kľúčová časť príbehu, bez ktorej by tí ľudia neboli, kým sú a nič z tohto sa nedialo, je to tu písané pomedzi formou Louanninych spomienok. Táto časť je inak písaná z pohľadu úplne inej novej postavy... Tak enjoy (milý duch, ktorý to jediný tak čítaš) ;)

Love is in the air... and it makes me wanna puke tbh

Uvedomili ste si niekedy, že celý svet, celé naše životy sa točia len okolo nej? Láska, láska láska... stále niekoho hľadáme, potrebujeme... alebo aspoň sa tak tvárime. Možno už viacerí zabudli, ale naša panéta naozaj nevyzerá takto ----->

Vážne je toto náš najvyšší životný cieľ? Nájsť človeka, s ktorým strávime (pretrpíme) najbližších pár rokov, narobíme toľko kompromisov, že vlastne ani jeden nebude s ničím spokojný, vytvoríme ďalšiu zúfalú generáciu a po pár rokoch to celé aj tak ukončíme? Ďakujem, neprosím.

Dúfam, že som týmto nikoho neurazila, rozhodne to nebolo mojim úmyslom, myslím, že všetci vidíte, nakoľko to je celé zveličené, no predsa...
Nedávno som videla veľmi pekný citát. I'm not looking for my other half because I am not a half. Dúfam, že si ho prečítalo dostatok ľudí, keď v posledných dňoch precestoval celý tumblr, pretože naozaj mnohí by to naozaj potrebovali. Nechcem, aby to vyznelo tak, že mám niečo proti láske ako takej, vzťahom a všetkému okolo toho. Nechcem ani vyznieť ako zatrpknutá osoba, ktorá si nevie nikoho nájsť a preto odsudzuje ostatných. Bože chráň! Len si však zoberme, povedzme, taký internet. Keď otvorím tumblr, vysypú sa na mňa všemožné citáty o láske, o tom pravom, obrázky zamilovaných párov a potom neodmysliteľná čierno-biela záplava depresívnych obrázkov a myšlienok súvisiacich s láskou alebo skôr jej nedostatkom. Keď otvorím we<3it, je to úplne o tom istom. Facebook je iba konkrétnejšia verzia, aplikovaná na moje bezprostredné okolie. Kníhkupectvá, kiná i program televízie stále núkajú novú a ešte gýčovitejšiu romantiku, než tá predchádzajúca...
Koľko ľudí už táto záplava stihla zblbnúť? Koľko ľudí len čaká na toho pravého alebo ho všemožne hľadá, koľko ľudí si bez toho nedokáže svoj život predstaviť?

Nebolo by lepšie trocha pribrzdiť? Nájsť si iné životné ciele? Veď sa všetko nemusí točiť okolo toho jedného človeka, ktorého ani nepoznáme a možno ani nikdy nepríde... čo tak sa zamerať aj na seba? Veď ten človek, aj keď sa náhodou objaví, nemá za úlohu zrazu nás urobiť šťastnými. Na to sme tu my, sami sme strojcami svojho šťastia, nemôžme čakať, že niekto nám ho vyčarí. Život nefunguje ako rozprávka, nepríde princ a neobráti ho naruby. Ani jeho prítomnosť zrazu neodčaruje z nášho života to, čo na ňom nemáme radi. On, ten ktosi dokonalý, ak tam aj niekde je, nie je žiadnym všeliekom, o zvyšok sa aj tak musíme postarať sami. My si musíme urobiť život taký, aký ho chceme a on by mal byť len akousi čerešničkou na torte. Úprimne si myslíte, že ten ktosi, ten pravý len na toto čaká? Že ktosi sa mu jednoducho zavesí na krk a bude dúfať, že on zaňho spraví zázraky? Že zo života, s ktorým nič nerobil, lebo naňho čakal, mu zrazu vyčaruje rozprávku a žili šťastne až do smrti?
Úprimne sa priznám, že keď sa pozriem okolo seba na "šťastne zadaných" ľudí, vzťahom absolútne nerozumiem. Keď si len predstavím ľudí zo svojho okolia, dievča, ktoré má priateľa omotaného okolo prsta, stále len počúvam ako sa hádali a po asi roku sú na tom asi ako štyridsať rokov zobratý pár, rovnako stereotypní... ďalšiu, ktorá ich vystriedala ako na bežiacom páse, pričom väčšinu podviedla... ďalších, ktorí vyzerajú, akoby spolu boli, len aby sa nepovedalo, lebo už si na to "zvykli"... (viac menovať nejdem, lebo by sa to vlastne celé len opakovalo) načo je to vlastne dobré? čo to človeku dáva? mne osobne, keď tých ľudí vidím, to pripadá len ako otrava.


Vážne sa mi to už celé začína hnusiť. Aj to, ako je single človek ľutovaný, ako všetci veria, že si niekoho nájde a nedá sa mi vysvetliť, že keď ich všetkých vidí, len sa utvrdzuje, že bude radšej sám. Úprimne, keď raz doštudujem, zoženiem si byt, ktorý si zariadim, ako JA chcem, vymaľujem si ho JA (prípadne s kamarátmi), budem si variť, čo JA chcem, robiť, čo JA chcem, žiť, ako JA chcem...budem mať dve mačky, psa a budem mega šťastná. Ak s niekým budem bývať, tak akurát s kamarátkou a napriek tomu (alebo skôr práve kvôli tomu) budem šťastná. Lebo napriek tomu, čo sa na nás z každej strany tlačí, človek lásku k životu nepotrebuje, život bez nej nie je bezcenný a šťastie chutí rovnako.
A úprimne, naozaj mi už je z toho, ako sa na nás láska zo všetkých strán tlačí, skutočne zle. Hlavne keď si uvedomím, že väčšina ľudí, ktorá tak neochvejne šíri myšlienky o tom, že bez nej nedokážu žiť sa vlastne ani nezamyslela nad tým, či to je pre nich pravda.
 Ale ak zajtra prejdem v škole po chodbe, kde sa v každom výklenku bude nejaká dvojica na seba lepiť, otvorím si tumblr, kde sa zas dozviem, ako je každý zúfalý, lebo ho ten alebo onen nemiluje, asi už niečo rozbijem

The most different hearts

Radšej sa ani nepýtajte, prečo som mala potrebu toto napísať, ani prečo som mala potrebu napísať to práve takto.

fuck people (the only thing they're good for)

Už sa z tohto blogu stáva pomaly denníček, mala by som tvoriť aj čosi nejakej (aspoň potenciálnej) hodnoty, ale kdeže... (bože, všimol si ešte niekto, ako som sa hrozne zmenila? či len ja?) zasa mám akýsi nápad, ale poviem vám úprimne, toto bude ťažké písanie, ešte ťahšie čítanie (ak to vyjde, ako by malo) a dúfam, že sa mi to raz podarí dostať do sveta... ak pravda, to bude spĺňať moje neskutočne vysoké očakávania od toho... ale myslím, že toto by mohlo byť niečo, materiál nie len pre túto paródiu na blog, ale možno čosi aj pre ľudí kdesi tam vonku? neviem, kedy sa to stalo, no akosi mám potrebu napísať niečo, keď to raz vyjde, niečo, čo zmení svet. alebo aspoň jedného jediného človeka, aj to by bolo niečo. pretože je toľko vecí, o ktorých svet nevie, ľudia sú príliš slepí. toto raz bude (aspoň dúfam) niečo, čo človeka donúti sa zamyslieť. niečo, čo by mohlo ukázať aj nevšedných ľudí, v inom svetle, v ktorom by vyzneli ako ľudské bytosti (pretože oni(my) nimi naozaj sú, neverili by ste...)

prečo zasa kecám o veciach, ktoré nemajú význam ani podstatu? provizórny názov je všetko, čo potrebujete vedieť, zvyšok, až raz, keď si ju pekne donesiete domov z kníhkupectiev ;) Scar(r)ed girl (nie je tam tá slovná hračka super? a ešte aj výstižná dokonale)

a stačilo. jedna otázka, ktorá mi ale vŕta v hlave: čo majú všetci učitelia proti mojim slohom?! a prečo, keď ja mám pocit, že som odovzdala majstrovské dielo, vtedy je ich reakcia úplne najhoršia? úplne vážne, čím som ja spokojnejšia, tým menej sa im to páči. uznávam, že moje slohy na rôzne (zvyčajne úvahové) témy skončia umeleckejšie (aspoň z môjho pohľadu, z ich pohľadu je to čisto divné) ako by mali... ale tak úprimne, dokázali by ste vy na 130-150 slov napísať úvahu o výhodach a nevýhodách internetu? mne by to na na úvod nestačilo, a to nevravím ešte o tom, že to bolo po francúzsky, kde má jedno sloveso bežne aj štvorslovný tvar... ako?! ako sa to dá? a ja dostanem ešte zdrba, že odo mňa čaká už konečne kvalitný sloh... neviem písať takéto veci, neviem sa držať suchej osnovy, neviem tam nedať čosi... svoje...
a toto je na angline, franine, trocha aj na slovine, najlepšie slohy, ktoré napíšem, sú hodnotené najhoršie(okej, ak nerátam slovinu, dostala som raz v živote 2, ale aj tak, ja a 2 z angliny?! keď iní (aka slečna z predchádzajpceho článku, ktorej sloh prešiel kontrolou učiteľa angličtiny na doučovaní a nenapísala ona z neho ani polovicu) dostanú 1?!?!?!), ale tie niektoré myšlienky, viete ako pekne boli formulované? ... nikto nemá pre mňa pochopenia...
v každom prípade, s francúzskym (vyššie spomínaným) slohom sa spája ešte krátke pokračovanie, keďže som dostala toto mierné vynadanie uprostred hodiny, ohradila som sa, že tento počet slov je jednoducho nič a toto bola poriadne komplexná téma(ako vážne, internet? to je na desať strán a stále by mi bolo málo). reakcia profesorky (ktorá je vážne super, to aby nevyznelo zle) bola niečo v tom, že kto by už len chcel čítať nejakú 600-stranovú knihu odo mňa, na čo sa dve osoby ozvali, že ony by si to prečítali, pričom jedna ani netuší, že píšem, len je to kamarátka (jediná zlatá baba). ale tá druhá... vážne? ona? ona by si to prečítala? ona, čo mala ako jediný živý človek z môjho okolia prístup k mojim blogom, ona, čo som ju zakomponovala do starých story, ona, ktorá prestala čítať veci a vlastne sa úplne starať o mňa asi pred dvomi rokmi? ONA by si to prečítala? nechcem jej nič vravieť, ale mohla by najprv začať tými šesť a pol príbehmi, ktoré som odvtedy napísala, a na ktoré som vždy dúfala, že sa dozviem jej názor... (pretože úprimne, ak si názor na mňa vytvorila z Amy a One more time?, to akoby ani mňa nečítala... nevidela huntresses, lonely, not in time, ani terajšie veci, tento blog nikdy neotvorila, hoci mohla...) ale ONA by si to prečítala. ona. "Najlepšia kamarátka", ktorá vlastne ani nevie, kto som, lebo ju to nezaujíma a akosi ani už nemá takú rolu v mojom živote, aby som jej mala potrebu to povedať... FUCK PEOPLE

FAKE

         

Musím sa vypísať, pretože už nie je normálne, aby mi stále tie isté negatívne myšlienky krúžili v hlave a ja som si mala chuť trhať vlasy pre ľudí, ktorí nestoja ani za tú energiu vynaloženú na pohyb rôk smerom k hlave. Úprimne povedané, pripadám si ako v americkom filme, kde sa dve blondínky, ktorých telo tvorí priemerne 45% plastu a zvyšok je ružová, stretnú kdesi v škole na chodbe. Bozk na obidve líčka, komplimenty presladené, až mám potrebu pichnúť si inzulín na zníženie cukru v krvi. A vzdialia sa na dva metre, a klebety a ohováračku môžu začať.
          Ako som sa ocitla uprostred takého niečoho? Ako sa z mojich priateľov stali títo ľudia, odkedy sa na niekoho usmejem a v okamihu, keď sa otočí, znechutene prevrátim oči? Odkedy mám pocit, že celé moje okolie je toxické, ako to, že je utorok večer a ja som už psychicky vyčerpaná z tohto týždňa, pričom nehovorím o písomkách, profesoroch, ale o svojich "kamarátoch"?
          Hlavne, mám pokrk ľudí, ktorí si o sebe neviem čo myslia a potrebujú to prezentovať a všetkým pchať všade. Ako si dovolí niekto, kto nedokáže v správnom kontexte použiť žiadne slovo obsahujúce viac ako tri slabiky, z koho otázky na matike sa až rozum zastavuje, ako si taký človek dovolí správať sa, akoby my ostatní sme jej boli podradení? IQ toho dievčaťa je menšie než moja súčastná hmotnosť, a to som na diéte. Keď netuší, čo znamená slovo v angline, ktoré by preložila moja trinásťročná sestra alebo keď nerozumie, prečo sa v danej, dokonalo jasnej, vzorovej vete použil prítomný čas, vtedy zrazu vie aj, ako sa volám, a že moja úroveň angliny je trocha iná, no ak náhodou nič nepotrebuje... vtedy je učiteľ, ktorý si dovolil neuznať jej na písomke vetu, ktorá popierala hádam ešte aj zákony fyziky maximálne zaujatý, my ostatní sa tomu nerozumieme a ona vie všetko najlepšie. A ona sa s nami, debilmi, nemá o čom baviť. A obľúbená perlička? Aby dávala zmysel, aspoň troška kontextu.
          V našom okolí sa nachádza celkom dosť tanečných škôl, štúdií aj skupín. Ak vynechám tie najpodradnejšie, sú tu dve najväčšie tanečné školy. Jedna má kvalifikovaných pedagógov, úroveň a nepamätám si, kedy prišla zo súťaže bez pohára. Druhej najväčší úspech (o ktorom viem) je asi druhé miesto (z dvoch), kedy sa prihlásili do kategórie, do ktorej absolútne nepatrili, no bola v nej nízka konkurencia. Asi tušíte, do ktorej chodím ja a do ktorej slečna vyššie spomenutá. Ja som vrámci svojej skupiny priemerný tanečník, ona je vo svojej najlepšia. Škoda, že jej skupina má nižšiu úroveň ako 13-ročné deti u nás (vážne, tie baby za posledné roky neskončili ani raz ani druhé, berú len zlato a to sú v asi najťahšej kategórií).
         Ich choreografie sú zamerané na efekt, investujú do svietiacich rekvizít, robia veci, ktoré vyzerajú super pre bežného diváka, ktorý nerozumie tancu, čo je koniec-koncov aj ich typický divák, keďže chodia skôr po vystúpeniach, kým my tancujeme súťažne aj na medzinárodných súťažiach. A ona si dovolí o sebe povedať, pred celou triedou, v rámci konverzácií na angline, že ona je profesionálna tanečnica. Ona. Profesionálna. Nerozumiem. Absolútne nerozumiem. Ako? Kedy ona stihla vychodiť nejaké konzervatórium, nejaké VŠMU, nech mi ráči pripomenúť, akosi som nepostrehla... kedy ráčila tancovať inde ako na prievidzskom jarmoku... ako si také čosi dovolí tvrdiť?! Triasť riťou dokáže každý, to, že ona to robí aj triezva z nej ešte tanečnicu nerobí. Zúrim. Keď vidím tie je farbené blond vlasy, umelé nechty, všadeprítomnú ružovú, je mi zle. Keď sa sťažuje na každého profesora po každej písomke, pretože ona dostala iba 1, nie 1*, a vôbec to nie je o tom, že pokiaľ nestačilo sa len nabifliť, ale oni sa opovážili aj od nej žiadať použitie mozgu, to si nemohli dovoliť, pretože v poznámkach je iba, že 1+3=4 a odkiaľ má ona vedieť, že 3+1 je štyri tiež, keď to nikto nevravel? Hrozní nespravodliví profesori! Toľká drzosť!
          Títo (a mnohí ďalší) zo mňa len vysávajú život v poslednej dobe. "najlepšie kamarátky", ktorým nedôverujem ani natoľko, aby som sa s nimi vôbec normálne porozprávala a úprimne, nemám chuť, nemám o čom. Kedy som s niektorou z nich bola mimo školy? Musela by som vytiahnuť kalendár, pretože tento rok to nebolo. Jediné ich plány, ktoré ma (občas) zahŕňajú, zahŕňajú aj ďalších xy ľudí, o ktorých všetci vedia, že ich rada jednoducho nemám, nerozumiem si s nimi a trávenie času s nimi je pre mňa jednoducho peklom. Unavujú ma, ľudia, ktorí by mi mali byť najbližší zo mňa vysávajú energiu a chuť žiť. Celkom si vydýchnem, keď prídem do školy a stolička vedľa mojej je prázdna. Radšej si budem kresliť a prehrabávať sa tumblr-om.
          Mám pocit, že v poslednej dobe sa len sťažujem, no to je len znak vyčerpania. Začínam si uvedomovať, že vlastne ja ľudí k životu nepotrebujem natoľko. Vzťahy? Nie, ďakujem neprosím. Prišla som na to, že vlastne ani nie som schopná niečoho takého, že to k životu nepotrebujem a úprimne, svet má tak oveľa viac možností. A kamaráti... spočítam vás na jednej ruke. Jedna z mojich "kamarátok" sa mi vždy vie tak pekne vysmiať za mojich virtuálnych kamarátov, ako to ona volá. Možno by ju zaujímala jedna štatistika. Keď rozmýšľam nad svojimi skutočnými kamarátmi, do zoznamu sa dostáva JEDEN človek z môjho bezprostredného okolia proti piatim, ktorých stretávam strašne, strašne pramálo :( (kto má cestu v blízkej dobe do pd? hmmm? mám cigarety ;) )
          Jedna vec, ktorú mi ešte nedá nespomenúť, je istý krásny okamih z istej chaty, ktorý mi teraz tlačí slzy do očí. Boli sme tri, vonku na cigaretku, pekne snežilo, my sme mali už aké to promile a smiali sme sa ako šialené. Bolo perfektne, ja som si uvedomila, že to boli ľudia, ktorí vlastne boli v niečom ako ja, ktorí (hoci to vlastne ani nevedia) majú so mnou toho toľko spoločného... a bolo nám super. Teda aspoň dúfam, mne bolo geniálne. Mohla som byť sama sebou. A vtedy som sa ich spýtala, či budeme kamarátky, aj keď vytriezvieme, lebo tá myšlienka ma v tom okamihu desila. Samozrejme, že budeme, uistili sme sa. A odvtedy už poriadne nerozprávali. Life sucks. And so do people.
          Vypísala som. Nádych, výdych, dobrú noc. Ľúbim vás. Aspoň niekto, koho prítomnosť v mojom živote aj za niečo stojí.

(jemná významová odchýlka, nie je až tak výstižný, no predsa ho sem zavesím)