Thinking back a bit...

          Keď teraz pozerám na tento blog, na veci, ktoré som sem napísala, (lebo to človek občas robí, veď zo svojej minulosti sa učíme nie?) začínam si uvedomovať, že doterajšia moja tvorba na tomto blogu bola obrazom jedného vážne temného obdobia môjho života. Obdobie na pokraji depresie, hoci akýmsi zázrakom som stále prechádzala po hrane a nikdy do toho skutočne nespadla... koľkokrát som v tom čase všetku lásku, ktorej je len nešťastný človek bez chuti žiť schopný, venovala cigaretovým šúľkom? Koľkokrát bol dym unikajúci mi pomedzi pery mojou jedinou úľavou a spoločnosťou, o ktorú som stála? Ktoré z myšlienok, ktoré som písala či už sem alebo si ich uschovávala na časy, keď icg potenciál bude v správnom kontexte ocenený, nehovorili o smrti, cigaretách?  Úprimne, kto by si prečítal tento blog (skôr než som sa trocha povenovala triedeniu obsahu na odpad a čosi, čo sa aspoň tvárilo, že odpadom nie je), zrejme by mi odporučil farebné pilulky a lekársky dozor.
          Teraz, keď sa na to pozerám, sama uvažujem, kto je ten človek, ktorý do mojich slov odieval takéto myšlienky. Kto bolo to dievča, a kam zmizlo? Ako to, že len tak z ničoho nič zmizlo, a kde sa tu vôbec v prvom rade nabralo? Ako môže človek nechcieť žiť, fajčiť ako Alaska, písať slová, ktorými je táto stránka nasiaknutá ako nejakým jedom a jedného dňa nič z toho viac necítiť? Netuším ani, kedy nastal ten okamih, kedy ona odišla, čo sa stalo vlastne. Zrazu som šťastná. Netušim ako ani prečo, ani z čoho. Ale som. Svet je pekný, farby nekonečne odlišné, možnosti neobmedzené. A na ničom nezáleží.
          Ani neviem, kde má toto pointu. Kým som otvorila bloger, bola som plná myšlienok, no tie sa samozrejme v najhoršom okamihu rozpŕchli. Tak im treba zbabelcom. Ja vás aj tak nechcem, povedzme si úprimne, ako moje myšlienky ste nestáli za nič.
         Uvažujem... koľko cca 7%-ného alkoholu človek potrebuje na to, aby sa opil? (pretože to jediné v tejto izbe mám)... neviete? fuck, asi to budem musieť zistiť. Nuž, opúšťam toto zúfalstvo tunajšie, idem sa ja obetovať pre vedu (hahhahahhah let's pretend that was a good one, shall we?).

Grey World

Prečo vlastne ešte v tomto trápení pokračujem? Veď to ani nie je príbeh, len trápenie pre mňa aj vás (keby ste ešte pravda existovali)

Morning, Princess

Mala som pocit, že je hrozne krátka, ale počet slov ma následne prekvapil. Nerátala by som to celkom ako časť, je to akoby len v polovici, no nepáčilo sa mi, keď som pokračovanie priamo naviazala. Ešte by som chcela oznámiť, že toto vlastne nie je samotný príbeh, skôr je to zatiaľ len backstory, niečo čo hovorí, ako sa vlastne hlavná postava (vážne by bolo na čase vytvoriť jej meno) stala človekom, ktorým je v čase, keď sa bude samotný príbeh odohrávať.

Silly Little Girl

Whatevaaaaaaa... je to katastrofa, a?
          To, že som si dovolila rozísť sa s Alexandrom, hoci to celé trvalo ani nie dve hodiny, bol začiatok všetkého. Začiatok konca. Kto by čakal, že to spustí takú vlnu následkov, ktoré každý odštartujú ako domino ďalšie a ďalšie, až sa jedného dňa pozriem na seba spred pár mesiacov a to dievča s mojim menom ani nespoznám? A rozhodne som nečakala, že sa celá tá lavína na mňa spustí v priebehu nikoľkých hodín, akoby len čakala na to, kedy si otvorím ústa ako na nejaký tajný signál.

          Niekedy mi to tak neskutočne chýba. Písanie ako kedysi, keď sme toľkí písali, čítali si navzájom svoju tvorbu a komentovali, keď nás boli desiatky. A zrazu to začalo. Jedného dňa, keď som klikla na svoj obľúbený blog, našla som len odkaz, že ľutujeme, ale stránka neexistuje. Alebo nejaký odkaz na rozlúčku... A postupne sme takto zmizli všetci, odišli sme si žiť svoj reálny život a tváriť sa, že sme už veľkí na takéto fantázie...
          Ach, ako mi to len chýba, keď skutočne niekto aj čítal, čo som stvorila, keď som vedela, čo si o tom ľudia myslia, keď ostaní písali svoje príbehy a boli sme jedna veľká komunita, nebolo to vtedy dokonalé? I miss it sooo bad :(

The Perfect Couple

Nejak som sa rozbehla... Až tak, že hneď, ako toto publikujem, začínam písať ďalšiu. Mám nápadov a nápadov... Len ešte musím prísť na to, ako sa chcem dostať k jej minulosti, ktorá vlastne je dôvodom všetkého, čo sa deje v prítomnosti a je dosť obsažná... A ešte jeden problém, ja už neviem jej meno! Všetky poznámky k tomuto príbehu zmizli nevedno kam, a to sa mi tak páčili :/ Takže to bude také všeliaké a zmätené, ale nevadí, hlavne, že je :) Aspoň pre mňa. Enjoy :*

Freedom in Chaos

A tak zrazu nečakane pokračujem v starom príbehu, ktorý si rozhodne zaslúži čosi viac. Doteraz som kedysi pred sto rokmi na tejto stránke zverejnila prvé dve časti, ktoré odporúčam aspoň preletieť, ak chce niekto čítať toto a tušiť, kde sme a čo sa deje. Prvé časti sa volali A Girl Called Misery a Two Imperfect Girls. Niekde to tu je, hodila by som link, ale seká to celé dnes, neviem, prečo :(