Roses

The song

The Desperates

Soulless yet pretty

note:celkom som tu porobila chaos, keďže najprv to nemalo ísť chronologicky, potom to akosi išlo chronologicky a tak zrazu kdesi v apríli je časť, kde aurora stretla louanne, ktorá sa odohráva niekedy po tej poslednej a toto nadväzuje potom...

...and suddenly, naively, you somehow get comfortable thinking everything's well. Sometimes well cannot even cover it. Your life starts feeling dreamy, things you haven't even dared to hope for are somehow everyday reality that no one seems to even bother noticing. Do you know the feeling that one person is the right one? You barely know each other, yet you somehow see how perfectly you'd fit together. How alike in some aspects you are, how much you actually share, only there was no opportunity to realise it or to make something of it. You notice how similar your opinions are, that you love the same books, laugh at the same jokes that most don't seem to catch. And you see how flawlessly it could all work. And you know it deep down, that if it came to such a thing, everyone would see that it was almost like meant to be. Only nobody knows. They may not realise how great the things could be, or maybe they're equally scared to do something about it. But sometimes, if you're lucky, something happens that reveals one of the similarities and maybe something slowly happens to follow. You come from nothing to chatting, from that to being friends to not being able not to talk for a few minutes to becoming somehow inseparable. I couldn't imagine minute without talking to him and suddenly I got the vilest surprise. I felt like slapped, like a terrible wake up attempt. I wasn't sure I've seen it correctly. I felt like my heart stopped. I've had endless trust in him, all of which I've lost in matter of second. I cried, I raged, I punched the punching bag so many times with such force my knuckles turned red. I did't wear the protective gloves, I wanted to feel the pain, all of it, and savor it. I did. It felt great, with every punch I imagined his face in front of me. For a moment I felt alive. The rest of the day, I was numb. But now, it feels like waking up again. And I'm not sure I want to.

Stubborn

          V kaviarni na rohu sedeli dve mladé ženy. Terasa bola okrem nich takmer prázdna, akoby aj nie, veď v to jesenné popoludnie bolo dávno jasné, že leto je už preč a pre toľkých spolu s jeho poslednými lúčmi odišla aj všetka bezstarostnosť. Akosi s príchodom jesene už nebolo času ani chuti zájsť do kaviarne či baru, a ak sa predsa ešte pár takých, odhodlaných vychutnávať si každý okamih života našlo, uchýlili sa kdesi do vnútra kaviarne, najlepšie hneď pri niektorý rozžeravený radiátor. Na jednu z posledných letných terás sa len málokto odvážil, veď každý, čoraz ostrejší závan vetra akoby z nich ľudí vyháňal.
          Mladým ženám, ktoré sedeli pri jednom z krajných stolíkov však vietor neprekážal. Jednu hriali pančušky, druhú vysoké podkolienky, obe boli až po nos zamotané v šáloch, ktoré si stiahli, len keď si usŕkali z horúcich nápojov alebo bozkávali nenápadnú smrť ukrytú v zošúľanom papieri. Obe, bez toho, aby si uvedomovali rovnakosť svojho konania stísali šálky, ktoré im príjemne hriali studené prsty. Vzduchom sa na okamih šírila teplá vôňa čierneho čaju a kávy, no po chvíľke ju zahnala silnejšie, sladko jedovatá vôňa horiaceho tabaku, ktorej lahodnosť nikto okrem nich necítil. Všetci nad ňou len krčili nosom, no to tí nezasvätení vždy nesúhlasia so všetkým, čo nevyskúšali netušiac, akú zakázanú radosť to v sebe ukrýva.
          Aj poslední otužili kávičkári už zistili, že jeseň sa ich snaží zahnať dovnútra a radšej jej príkazy poslúchli, v obave z krutého chladu. Len dve mladé ženy si pokojne vychutnávali svoje nápoje, z ktorých už para prestala stúpať. Im jediným chladný vietor neprekážal, ba naopak, bol priam príjemný. Oproti ich srdciam, vytesaným zo zamrznutej skaly bol takmer až  hrejivý. Bez slov si pozerali do očí, popíjali kávu a čaj, a fajčili. Keď raz niekoho poznáte tak, ako ony poznali jedna druhú, slová už nedeokážu povedať nič, čo by sa nedalo aj bez nich.