#affectedbyhate Videli ste už tento tag? Chce sa mi plakať, kričať, znova som znechutená nad našou skurvenou ľudskou rasou, ľudia sú príšery, neskutočné odporné skurvené svine, ktoré si nezaslúžia postavenie, ktoré na tejto zúboženej planéte majú. Ako si navzájom ubližujeme, ako ubližujeme tým, ktorí potrebujú pomoc a ochranu... som jednoducho zhnusená a sklamaná a vedela by som to tu opisovať ešte dlho, no ponáhľam sa, o pol hodinu odchádzam. Idem na benefičný koncert, jeden z mála dobrých vecí, na ktoré sa ľudia asi zmôžu. Dúfam, že aspoň toto bude mať nejaký význam...

Poznáte tie okamihy, keď máte chuť celý život zmeniť od základov? Alebo urobiť nejakú kurva veľkú zmenu? Nie je to prvýkrát, čo sa tak cítim, no prvýkrát, čo neviem, akú zmenu mám na mysli. Prvá takáto situácia bola, keď som povedala, že si idem prefarbiť vlasy na červeno. Výsledkom bola fialová (na ktorú sa vôbec nesťažujem, dokonalá bola) a šok bol krásny. Druhýkrát som sa zo dňa na deň vykašľala na všetko, čo som dovtedy študovala, všetky tie humanitné vedy, dejepis, z ktorého som bola kurva dobrá a študujem matematiku a chcem sa dostať na informatickú výšku. Poslednýkrát to bol piercing, keď som si z ničoho nič, sama netušiac, že som po niečom takom túžila, dala prepichnúť peru. A teraz zasa túžim po čomsi takom, nie prvýkrát ma napadá, že vlasy pôjdu preč, ale nemám pocit, že práve toto je to, po čom túžim. Už som sa rozhodla, že si idem čoskoro dať tetovanie (ktoré som odložila pred nedávnom o pár rokov, že až na výške, lebo naši by ma zrejme vysťahovali), ale mením plán a serem ich (ako oni neustále mňa), len to je čosi, čo nechem robiť sama, takže čakám, kým budú mať isté konkrétne osoby 18. A pôjdeme spolu. Jumelle. Nie je to pekné?
Nechce sa mi písať. Čo chcem, je kresliť. Prečo to človek vždy zistí, až keď už začne niečo iné? Zapnem si seriál a uvedomím si, že chcem knihu. Vytiahnem ceruzky a túžim po štetci. Dnes píšem a chcem ceruzky. Tak idem po ne.

P.S. Let it snow od Johna Greena, Maureen Johnson a Lauren Myracle si musíte prečítať, ja som zamilovaná!!!!!!!!!! :3 :3


Xxx

Thanks...

One thing that crossed my mind recently and hasn't left yet is the idea of thanksgiving. Nowadays it might me just some stupid day for many, but do think about it for a second. A day, when you think about what you are thankful for, when you thank for it... I believe it to be a perfect opportunity for a person to realise what they truly have in their lives... And isn't that what we all need, a bit of realisation that maybe, there still is something to live for...?

Well, there are a few things I am thankful for:

Tumblr. Place, where I feel that maybe there are more creatures like me. Because there I find some faith in humanity, even after losing it all. There I realise that there maybe is some humanity left among us. That's where I find more people fighting their own minds and thoughts, people who survive, even though this world is not meant for them. For us. 

My internet friends. People I've met once, twice in life, or never. People who give me hope, who teach me to look into future with a bit of hope and some dreams not yet crushed to dust by reality. People with whom I can be myself, who accept me, understand me. People like me. People of beautiful souls. People. Real people. More real than the ones I see every day.

My mind. My extraordinary, clever mind. I am thankful for it, even though I hate it oft times. My too clever mind that would never allow me for anything less then the best, keeps me awake in nights with thoughts and kills me a little every day with the way it sees the world. The same mind that makes me the cleverest person of my class, gets A's from tests it has never studied for, remembers things from classes to which it didn't pay the slightest attention. My clever, genius mind that kills me and saves me both daily.

Books. The fact they were invented. I don't think there are words to explain this.

Music.

Some of the people from my life. I will never be able to tell them everything, they will never understand who I actually am or how I actually feel. But they would do everything else for me. They were there when I dyed my hair violet, when I got my lip pierced... They would always be there if I needed a hug, chocolate or anything. They are true friends. They're not like me, but they love me nonetheless. 

This one girl whose name I won't mention. She's person I look up to. She is funniest person I know, hilarious, crazy... She's always doing stupid things and making us all laugh... But there are those moments... those rare moments when she is serious for a while. And those moments are sometimes so close to bringing tears to my eyes. She's the most kind, supportive person I've ever met. We don't know each other well. We dance together, but not for that long and there are many of us, so we don't know the rest that well... and yet, when she asked, I found myself telling her of my hopes and dreams and she was just so kind, supportive, the most human person I know. Or today, she just approached me to congratulate me to winning school competition. Just like that.... I have no idea, how she knew, but she did. It was a few seconds, after that she became her crazy self again. But she left me wondering... who is truly this amazing person hiding behind never ending jokes... The loneliest people are the kindest... The saddest people smile the brightest... that's what always crosses my mind when it comes to her and I wonder... Who really this strange, amazing girl is? What is she hiding behind her japes?

#DepressingDecember

My perhaps

Perhaps I did this.

Perhaps it was my fault and mine only.

Perhaps it all could have been different.

Perhaps it all should have been different.

Perhaps the fate was willing it to be this way.

Perhaps we weren't meant to be.

Perhaps we were.

Perhaps we were, yet my mistakes changed what was supposed to be.

Perhaps I wasn't the only one hurt.

Perhaps I hurt him too.

Perhaps I was just too self-orientated and selfish to notice. 

Perhaps I am to blame.

Perhaps I deserve this.

Perhaps. 

Perhaps.

Perhaps.

Perhaps if I acted differently...

Perhaps if I was stronger...

Perhaps if wasn't so scared...

Perhaps.

Perhaps it could have been.

Perhaps it would.

Perhaps.

Perhaps it would have been perfect.

Perhaps we would have been happy.

Perhaps all I think about would have happened the way I imagined it.

Perhaps he would have kissed me every day.

Perhaps we would have talked about nerdy things for hours.

Perhaps he would have told me he loved me.

Perhaps I would have told him the same.

Perhaps he would have mended me.

Perhaps he would have made me believe in happiness and forevers.

Perhaps he would have made me feel less worthless.

Perhaps he would have given me a purpose.

Perhaps he would have given me a reason to live.

Perhaps he would have taught me to see world like a beautiful place.

Perhaps he would have taught me to smile for real.

Perhaps he would have proven to be all I ever believed him to be.

Perhaps he would have proven to be more. 

Perhaps I could have made him smile.

Perhaps I could have been saying things he would have laughed at.

Perhaps I could have been kissing him and touching all I would have wanted.

Perhaps I could have all of that.

Perhaps, just perhaps, it was what he wanted as well.

Perhaps I used to haunt his dreams just like he haunts mine.

Perhaps he used to think about me too.

Perhaps it all could have been.

Perhaps I was just too stupid.

Definitely it's all gone now.

The worst feeling ever is when your parents ask you what university you want to go to and you've known the answer for ages; you know the school, you known the course you'd take... yet you say you have no idea or you tell them what they want to hear, because you know that if you told them the truth you'd be mocked. So you lie and smile and then slowly walk away to cry into your pillow. Call me a coward all you will, I couldn't care less. If you do, you have no idea what it feels like to be doubted all the time or to live with people who don't understand you a little bit... parents who take you for just an average kid and see your future so similar to theirs. Study something that will get you steady job, do that for the rest of your life, get married, have kids. Be no different from the rest of the world. That's what average people do. I am not average, and this is not even close to what I expect of my life. What I'm telling is not to show off, if anything, I deserve your pity for being of intelligence that is considered highly over average, because it is curse. It makes you want more than average life and sometimes that's not to be had. I don't want just to get through this life like many do, unnoticed... I want to be an artist. I want to create. I want to do something to make the world more interesting place, to make people smile and laugh and be happy...
I cannot do what is expected of me, I can't just get some useless Slovak school degree and do useless job that anyone could do. Yet you have no idea what it feels to do all and be prepared to do even more to gain what you desire most, to be able to sacrifice all for it, yet realise is not even close to being enough... and knowing that no matter what, you'll end up between those people you are not one of and you don't understand... and then you'll just wait until they slowly drain the life out of you... and than, hopefully, you'll die. Depressed, cigarette between your lips, the only one whose kiss you truly desired.

Oh, what a bright future awaits me...

Beautiful and dead

#DepressingDecember


-Then fuck it all

-I'd like to

-Do it then

-But I care too much

-We all do

-And soon we end up broken

-But if we didn't feel at all, would we stay humans?
-No, and that would be perfect.

-Wouldn't we become monsters, though?

-We all are anyway. I want to feel as much pain as is needed to kill me or no pain at all.

-Pain's so close to pleasure sometimes… it is still a feeling and any feeling is better than the emptiness when you feel nothing at all

-Yeah well, people kill themselves to feel as empty as possible.

-I believe it's the empty people who kill themselves before the emptiness does it for them

-I believe it will be my words that will kill me one day.

-Being killed by words is the most beautiful death I can imagine

-Die creative and drunk.

-With a cigarette between your lips

-And genius words on the paper below your beautiful arms.

-Those arms with old marks of suffering like paintings

-And the last cigarette you've smoked, the very last and the tastiest poison you've ever had. Stuck between your red painted lips. Your last kisser.

-The only one who never attempted to break your heart, yet slowly kept destroying you from inside

-How smart can this lover be.... Dangerous and well known, yet still so lovable.

-And the way he keeps kissing, you forget he'll kill you in the end

-And he is also so protective. He never lets other people love you because he wants all of you. Every little breath, every passionate kiss.

-And with every kiss a little bit more of him stays with you, the beautiful smoke that your soul slowly sinks in

-And with every cloud of this smoke, your eyes become more and more blind. And as blind you can see so much more.

-Yet one day you may realise that the world your blind eyes see is quite different from the world the rest knows

-We all know that world inside our head is not just great. It's also infinite. And infinite can't be seen with eyes. You need to see every part of never ending with different part of your broken heart.

Čosi z mojej a Adel Vjtušovej hlavy...

Ona je inak v poriadku

O sebe mám pochybnosti

Môj život je kombinácia ospravedlnení a následných činov, ktoré si žiadajú ďalšie ospravedlnenia... mrzí má, že ani sa to tu nerozbehlo a už to sadá prachom, na čomsi sa robí, ale kým to bude publikovateľné, to ešte potrvá

Ink Stains 2

Deux

Ink stains

I might post some pictures later, if I feel like it. I hate the fact that oft times I'm the only one to get them for they are too good not to be got. Anyways, I hate being adult. I mean, I love the fact I can go to shop and buy whatever I feel like (not wanting to sound like an alcoholic, but I like having fun and you need to live through something to be able to write about life). However, people expect shit from me and honestly, how stupid do you have to be to do that? Responsibility is not a concept I quite understand and neither is problem solving - adult style. Trust me, I am totally useless. That has not changed and most probably isn't going to either. Just the view of world has changed and how I hate that!
I think about writing two stories at once actually. After deciding to set the current one aside, I found a way to continue it. It was just a single sentence that crept into my mind after drawing the main character during the most boring i-don't-even-remember-what class ever. I like to write a sentence or two next to a drawing I'd finished. Usually it's better than the drawing itself (which doesn't speak highly of my drawing skills, considering it's just two or three words most times) and it gives the drawing an idea or point. I usually put the word on paper, not knowing where they came from. And after sketching a girl who smokes too much (I liked the details, though the proportions were slightly unbalanced) I found a few words next to her. It looks like I left the notebook in school though and I dare not  try to guess the though. I liked it too much for that.
And then there is the other story. Ink stains, it's going to be called. I've drawn its character as well, but there is no quote so far for I'd have to finish the drawing itself first. I am thinking about writing which ever I feel like writing at given time and posting both simultaneously. And both shall be in Eng. which I am sorry about, I do not feel confident about writing in the language, yet I write to work on my writing which I hope is going to be part of my future and the future one is most definitely not going to be written in Slovak so I do my best to learn to write in English. Some people take extra classes to prepare for their future, I do this, though I should work more. And I promise to try.

The day I was reminded

Odveci článok, ale  myšlienky, ktoré som potrebovala dostať na papier, lebo som proste potrebovala. Plus musím sa donútiť písať po anglicky!!!

A girl who smokes too much - Skeleton and soul

A girl who smokes too much

Ospravedlňujem sa, že som nič nepisala, ale po týždni mimo školy je dosť čo dobiehať

Losers 'till the very end

        

Losers get even loserier

pokračujem tu, pretože na pinkglasses to je ako znesväcovanie dávneho obdobia, ktoré mi teraz pripadá ako sen... taká naivná už dávno nie som, ach, ale či len ten svet bol krásny...

a k tejto časti, je taká aká je, ale nič iné som nesľubovala, táto poviedka je len zhluk nápadov a čosi, aby som len ťukala do tej klávesnice, takže také hlboké myšlienky :P

The two losers

Casual life of two casual losers

Two Imperfect Girls

Pán a pani Willhelmsovci žili v dome s dvomi deťmi a siedmimi členmi služobníctva. Ich ohromná vila, ktorá pozostávala z tridsiatich dvoch miestností, bola obklopená lesom exotických stromov a rastlín, udržiavaných záhradníkmi ako nepriehľadná stena. V jednom z najlepšie strážených kútov záhrady, do ktorého by nikto náhodou zablúdiť nemohol a naschvál by sa doň dostať nedokázal, stáli rôzne hojdačky, preliezky, veľké pieskovisko a v lete dokonca aj bazén so šmykľavkou. Na preliezkach sa každý deň hrali tie isté dve dievčatká, dcérky Willhelmsovcov. Dve slúžky celý čas dozerali na to, aby si Victoria a Meredith pri hre neublížili, zatiaľ čo tretia sa starala, aby vždy mali prichystané poháre vychladenej limonády, kus koláča a sušienky. Pán ani pani Willhelmsovci sa na preliezkach nikdy nezastavili.
Dievčatká boli tak odlišné, že by nikto nepovedal, že sú sestry. Sedemročná plavovlasá Victoria s očami svetlej zelenej farby vždy pôsobila ako anjelik, s krásnym úsmevom, no jej oči vždy boli akosi neprítomné, pohľad sklený, jej odpovede nesúvisiace. Meredith sestru však zbožňovala, ako trojročná na nej nevidela nič, čo by sa jej nepáčilo. Sestra ju vždy objala, hrala sa s ňou na pieskovisku a to bolo predsa všetko, na čom záležalo, no nie? Meredith vždy ľudia vraveli, že je krásna. Husté čierne lokne jej poskakovali na pleciach s každým šťastným detským pohybom, tmavá a pleť a takmer čierne oči sa vynímali na občasnom londýnskom slnku. 
Každý známy či priateľ rodiny Willhelmsovcov úprimne ľutoval ich nešťastie. Všetci vedeli, ako drahej a váženej rodine umreli už dve dcérky, ani jedna z nich sa na tomto svete neudržala dlhšie, než niekoľko minút. Najskôr ich prvá dcérka, Victoria. Lekári vraveli, aké krásne dieťa to bolo, aké obrovské očičká, ktoré žiarili na celú miestnosť a mihalnice, ktoré sa jej pri žmurknutí dotýkali líc. Len keď sa jej oči na letmý okamih zatrvorili ani nie po dvadsiatykrát, už ich viac neotvorila. 
A po štyroch rokoch prišla ďalšia rana. Druhá dcérka, Violette, svoje oči ani jedinýkrát neotvorila na svet. Jej drobné telíčko našlo pokoj po boku svojej drahej sestry, s ktorou spolu odpočívajú, kým ich rodičov morí bolesť každodenných dní.

Vždy som poznala príbeh skrývajúci sa za bolesťou rodiny, ktorá bola našimi najbližšími susedmi. Ako malé, vychudnuté dieťa, drobná sivá myška som sa niekoľkokrát zatúlala do ich záhrady, najskôr len na obrovské červené jabĺčka. Mala som dvanásť rokov, keď som už ich sad poznala dostatočne dobre na to, aby ma nemalo čo prekvapiť. Vedela som, kedy príde John zbierať popadané ovocie, očakávala som spustenie postrekovača. Čo som však nečakala, bola pestúnka s kočiarom, spievajúca sladkým hlasom, zatiaľ čo sa prechádzala pomedzi stromy v sade. Ružový kočiar bol posiaty drobnými kvietkami a ja som myslela len na to, či by aj mne matka taký kúpila na hranie, ak budem veľmi dobrá. Zo zvedavosti som sa potichu vyštverala na strom a nazrela spomedzi košatých vetví do kočiara, kde spalo malé dievčatko. Malá princezná, predtým som si myslela, že malé deti sú škaredé a hlučné, no dievčatko potichučky spalo a bolo krásne. Keď pestúnka s kočiarom zašla dostatočne ďaleko, bežala som s krikom za sestrou a nadšene jej rozprávala, že u susedov majú bábätko. Rosemary však len pokrútila hlavou a smutne mi povedala, že dcérka Willhelmsovcov zomrela.
V ten deň, ako veľa ďalších som sa zatúlala opäť do ich záhrady. Malé dievča si nikto nevšimol, zato ja som si všimla bábätko v kočiari, ktoré tam určite bolo. No napriek tomu, celé mesto verilo, že Victoria Willhelms je mŕtva a jej rodičia neustále smútili.
Keď o štyri roky očakávali Violette, už dávno som rozumela tomu, čo sa dialo okolo Victorinej smrti. Zo zvedavosti, akú som nepoznala už roky som v deň návratu pani Willhelmsovej z pôrodnice našla samú seba v ovocnom sade za ich vilou. Správu o nečakanej smrti aj ich druhej dcérky sme počuli medzi prvými, len niekoľko minút po jej narodení, ako najbližší priatelia rodiny. Sedela som v tieni najstaršej z jabloní, keď tak ako štyri roky predtým sa ozval sladký spev pestúnky tlačiacej kočiar. Tentokrát bol kočiar béžový a rúčku spolu s ňou tlačilo aj trojročné plavovlasé dievčatko, mŕtva Victoria. Lásku, ktorá žiarila v jej očiach upretých na malú sestričku som v očiach ich ani svojej matky nikdy nevidela. Nemohla som odolať, a keď sa naskytla správna príležitosť, len z diaľky som naokamih nazrela do kočiara, v ktorom tak ako pred rokmi spalo dievčatko. Jeho tmavá, olivová pleť kontrastovala so svetlým kočiarom, čierne vlasy vôbec nie podobné svojim svetlovlasým rodičom sa vinímali ako jemné páperie na hlavičke dievčatka. Tak ako Victoria, ani ona nebola dosť dobrá na to, aby ju svetu predstavili ako dcéru Willhelmsovcov. Tak ako Victoria, ani ona za nič nemohla.
O niekoľko týždňov po smrti svojej druhej dcérky, Violette, sa Willhelmsovci nečakane objavili na verejnosti, s dievčatkom tmavej pleti a čiernych očí aj vlasov v náručí. Willhelmsovci verili, že ak im osud ich dcérku ani podruhýkrát nedoprial, iste im to nie je súdené. Preto svetu predstavili Meredith Willhelms, adoptívnu dcérku s africkým pôvodom. Celé mesto žaslo nad ich veľkorisosťou. Len ja som pri spomienke na obrazy z ich záhrady skončila zohnutá nad záchodovou misou. Preto si Meredith našla raz na pieskovisku pozdrav na kúsku papiera. "Ako sa máš, Violette, ako sa majú mama s ockom?" pýtali sa jej úhľadné písmená, ľahko čitateľné detskému oku.
Tak, ako každý deň, celý ho strávila s pestúnkou, ktorá by na žiadne z jej otázok neodpovedala. S odhodlaním jej detskej dušičky si otázku šetrila na večer, keď konečne uvidí svojich adoptívnych rodičov na večierku u Terrensovcov. A prvá príležitosť na otázku sa malej dievčinke naskytla až uprostred večierka, keď s adoptívnymi rodičmi prechádzali obrovskou halou plnou hostí.
"Kto je Violette, mama?" spýtala sa, "a kde sú jej rodičia?"
Matka zostala šokovaná, úplne ticho. A spolu s ňou aj celá miestnosť.

The Girl Called Misery

človeka niekedy až desí, čo jeho mozog dokáže vyprodukovať. ako ten môj, keď som začala uvažovať nad tým, aký to musí byť pocit, byť tou časťou mozgu, ktorá rozhodne, že je čas zblázniť sa, že iná možnosť už nie je a táto je najlepšia. musí to byť ako stáť s roztrasenými prstami nad tlačidlom RESET a váhať, uvedomujúc si, že s jeho stlačením zmizne všetok pokrok, všetko nové a naučené. alebo je mozog len chladný génius, ktorý zvážil, že kladných stránok je o 2,352973% viac ako negatívnych a teda okamžite tlačidlo stlačil? musí to byť zvláštne, sledovať samého seba a vidieť sa v takom stave, že si mozog povie Dosť! a bum, všetko je preč.
v tej chvíli som stála na vrchole elegantného mahagónového schodiska a sledovala ľudí pod sebou. podvedome som nechtom malíčka klopala o vysoký pohár šampanského, v ktorom sa odrážali krištáliky vysiaceho lustra. klopkanie bolo akýmsi upokojujúcim zvukom, takmer nečujným cez hudbu, no akosi ma vracal do reality. sledujúc ľudí pod sebou som rozmýšľala, ako by ma asi vnímali, keby pozreli smerom ku mne. bez úsmevu, s chladným pohľadom... no nikto ten svoj nezdvihol a nepozrel na mňa. ako som na nich tak mohla pozerať, odcudzene, bez záujmu? napriek tomu, že boli takmer všetci moja rodina či ľudia, s ktorými som trávila väčšinu svojho času?
cítila som sa ako tá časť mozgu, ktorú som pre svoju nepozornosť pri štúdiu biológie nedokázala pomenovať, tá chladná verzia, ktorá len posudzuje, či nastal ten stav, kedy niet cesty späť. sledujúc ľudí pod sebou, tie široké úsmevy a chladné pohľady, ktoré tvorili od istého času už nerozličnú dvojicu a stali si nevyhnutnými módnymi doplnkami som hľadala odpovede na svoje otázky. boli tie bábky s namaľovanými úsmevmi ešte vôbec ľuďmi? všetci pôsobili len ako maľby lacného maliara, dôveryhodné na prvý pohľad, no dvojrozmerné, plytké v skutočnosti, neskrývali žiadne hlboké myšlienky, to, v čo naozaj verili bolo z nich vidieť na prvý pohľad: bohatstvo a sláva. jediné, čo ešte mali boli tajomstvá. škaredé tajomstvá uložené kdesi hlboko, čím väčšia či dôležitejšia rodina, tým viac tajomstiev a každé ešte škaredšie, než to predchádzajúce. za roky sa nahromadili v najtemnejších kútoch rozprávkových palácov, ktorých steny by vedeli rozprávať ďalšie nepekné príbehy.
z vlastných myšlienok, v ktorých som sa strácala už pričasto na to, aby si to niekto vôbec všímal ma prebral dotyk na obnaženom chrbte a vyčítavý pohľad matky. nezastavila sa však dostatočne dlho ani na to, aby mi niečo povedala, len sa otočila na opätku a nasadila úsmev pre akéhosi vzdialeného, no bohatého bratranca. s hlavou ešte o kúsok vyššie som prešla od zábradlia k okraju schodiska a vyčarila úsmev, ktorý sa na okolie blyšťal ako diamanty, ktoré som mala na krku a bol rovnako falošný. nesúc sa dolu som pocítila na sebe pohľady a takmer počula slová šepkané nenápadne poza dlaň dámami naokolo. o mojich šatách, ktoré nemali žiaden výstrih, no odhalovali celý chrbát a ktorých lem sa dotýkal perzského koberca, o vlasoch, ktoré mi vo vlnách padali na plecia a rukavičkách, ktoré siahali vyše lakťov. nepotrebovala som tie reči počuť, vedela som, že boli tie isté, ako vždy. niet divu, keďže aj ja som vyzerala ako vždy. moje šaty vždy mali výstrih len vzadu, vždy sa dotýkali podlahy. ruky mi vždy zakrývali rukavice, vlasy som si nikdy nevypínala nahor. a ľudia rozpávali. o tom, ako by mi matka mala dohovoriť, veď ona má tak dokonalý vkus. o tom, ako to neustále vyzerá nudne, ako robím hanbu rodine, keď vyzerám, ako by si nemohla dovoliť viacero šiat. nie, že by všetky šaty okrem strihu nezdieľali jedinú spoločnú vlastnosť... iste si mnohí aj pomysleli, že možno pod šatami skrývam čosi, čo nechem, aby svet videl, nejaké tajomstvo... no to si nikto netrúfne povedať nahlas. slovo tajomstvo je v tejto komunite tabu, lebo ak by nad tým ľudia začali priveľmi rozmýšľať, ktovie, čo všetko by vyšlo najavo?
slizký strýko neviem akého bratranca sa prešmykol okolo  a s úsmevom, ktorý sa neodrážal v jeho očiach štrngol svojim pohárom šampanského o môj a so zdvihnutým obočím zas zmizol. niekoľko žien si čosi šepkalo, ukryté za svojimi rukavičkami, no pohľady uprené na mňa. syn matkinej priateľky, o rok mladší, hanblivý chlapec rýchlo odvrátil pohľad a začervenal sa, keď som ho zbadala. dievča, o ktorom som vedela, že spáva s mojim priateľom sa mi milo pozdravilo a kamarátsky prihovorilo. o pár rokov staršie dievča, s ktorým sme sa pri náhodných stretnutiach vedeli skvelo porozprávať sa odvrátilo a tvárilo, že ma nepozná.
opäť som sa cítila, ako tá časť mozgu pred stlačením tlačidla reset, ako jediná časť mozgu nachádzajúca sa v tomto dome. no tentokrát som nezaváhala. tentokrát bola už situácia hraničná a nezaslúžila si nič, len chaos.
hudba naokolo utíchla, bol čas na prípitok. zvyčajne, keď sa večierok konal u nás doma, prípitok predniesol otec. no dnes som sama vystúpila na schody, od ktorých som stála len niekoľko krokov a sledovala šepot či prekvapené pohľady, ako som zdvihla pohár. po pár slovách na privítanie prišiel prípitok.
"Na priateľov," povedala som so širokým úsmevom a pohľadom prešla všetkých v miestnosti, "na rodinu, ktorou už akoby sme, na dôveru, ktorá medzi nami vládne," pohár som zdvihla do výšky, keďže prípitok sa blížil ku koncu, "a na tajomstvá," dodala som, čo spôsobilo šok, "na tajomstvá, ktoré naše životy urobia zaujímavými!"

dve veci ktorým nerozumiem:

1. mám vlastný blog (5o% z neho) a nepíšem tam, cítim sa tam ako cudzinec


2. nepíšem pre nikoho, len pre seba, nechcem, aby to niekto čítal a predsa nechávam blog verejný, aj keď utajiť ho pred bežným človekom je viac než jednoduché, no akosi by mi potom nepripadal plnohodnotný... som blázon

ak to raz niekto bude čítať, fajn... len nech vie, že za malé písmená na začiatku viet sa neplánujem ospravedlňovať. bloger ich automaticky nedáva a mne sa s nimi babarať nechce


keď je človek osamelý, nájde si priateľa kdekoľvek. niekto sa začne usmievať na vlastný obraz v zrkadle, iný sa prihovorí svojmu tieňu. tretí nakreslí tvár na čisto bielu obliečku vankúša a nepustí ho od seba.
keď je človek ešte osamelejší, začne si nahovárať, že obraz v zrkadle naňho žmurkol, že tieň zamával a vankúš odpovedal na pozdrav. zmeneným hlasom odpovie za svojho priateľa.
keď je človek na pokraji zbláznenia sa, obraz v zrkadle naozaj začne hovoriť a pomaly sa dostatávať spomedzi štyroch stien dreveného rámu. tieň vystúpi zo steny a začne nadobúdať ostrejšie črty, tvár na vankúši, ktorú dovtedy tvorili tri krivé čiary sa zmení na tvár so všetými detailami, hĺbavými očami a zamysleným, vážnym výrazom.
osamelý človek sa chytí každej príležitosti, nezáleží na tom, že chlapík v zrkadle nemá nájmenší záujem o literatúru, nerozumie sa vareniu a s osamelým človekom nemá jedinú spoločnú črtu či záľubu. nie je dôležité, že tieň nie je dobrým človekom, že je vrahom, násilníkom. nikoho nezaujíma, že jediný dôvod, prečo sa vankúš rozpráva s človekom je, že sa potrebuje nechať odniesť inam, že od neho niečo potrebuje. osamelý človek prijme čokoľvek. prázdne, chladné slová znejú ako krásna melódia, znechutené pohľady znechucujú samotného človeka, ako mohol svojho jediné priateľa sklamať, urobiť niečo, čo sa mu nepáči? musí sa snažiť viac, veď jeho priateľ je niekto, kto ho prijal, napriek tomu, aký zbytočný, neschopný je! ako ho môže takto sklamať, nenaplniť jeho očakávania? jeho priateľ vie, aký hlúpy je, vie to veľmi dobre, koľko ráz mu to povedal! a napriek tomu je s ním priateľ, a chudák človek mu nedokáže ani preukázať zaslúženú nekonečnú vďačnosť!
až keď človek viac nebude zatvorený v miestnosti sám so svojim jediným priateľom, keď spozná viac ľudí, viac priateľstiev, možno pochopí... uvidí, že nie každý priateľ je tam, len keď čosi potrebuje, nie každý priateľ vytvára slzy na tvári častejšie než úsmev, nie každý dáva človeku pocítiť, aký bezcenný je...

vraví sa, že alkohol je náš nepriateľ. a napriek tomu robí láskavosti. občas prinesie krutú, no potrebnú facku na prebratie, keď ktosi, koho človek považoval za priateľa povie pod jeho vplyvom po prvýkrát za dlhú pravdu... keď ukáže inú, že svoju všednú milú tvár.
vtedy nie je nepriateľom, len krutým, no spravodlivým sudcom, pretože nie všetci sa musíme báť toho, čo sa o nás svet dozvie, ak začneme hovoriť raz pravdu. čo je moje najväčšie tajomstvo? najtemnejšia stránka mojej duše? tých pár fanúšikmi napísaných príbehov, ktoré človek číta pod perinou pod rúškom noci, ktoré pred nikým nespomenie? je to tá najväčšia špina, ktorú by som na seba vyhrabala? nehanbím sa za to.
no sú ľudia, u ktorých je dosť pravdy túžiacej dostať sa na povrch. ľudia, ktorí zahodia priateľskú tvár a omámení ľahostajnosťou, ktorú prináša človeka ohovárajú, nevnímajúc, že stojí tri metre od nich... zrazu ochotní človeka využiť, oklamať, zosmiešniť na každom kroku...
ľudia, ktorí sa nemusia obávať toho, čo urobia sú ľudia, ktorí stoja za povšimnutie. nezáleží na tom, komu vyznajú lásku či vynadajú. spravia to, za čím si stoja, čo nezoberú na druhý deň späť, čo by spravili aj bez prítomnosti alkoholu.
akcie zahŕňajúce alkohol a veľkú skupinu priateľov sú niečim, na čo nikdy neviem, či sa tešiť alebo sa báť. nikdy neviem, či sa bojím, akú pravdu sa dozviem tentokrát, kto ma sklame alebo som dosť silná na to, aby som to prijala a uvedomila si, že hoci je to kruté, je to niečo, čo je lepšie vedieť. niekedy váham, či nie je lepšia krásna lož...




Dva nezávislé sledy myšlienok a predsa... keď sa človek zamyslí, možno objaví, že niektoré osoby z prvého sa ocitli aj v tom druhom...

Isn't it funny? Ironic? How I wish no one to see this and yet write sort of explanation to no one?
However weird, it just feels like even this page I don't give a fuck about needs to have a proper start with a few words... The words are power to change the world, a person. I hope to accomplish that once myself. To create words so strong they might give one power to change. I just want place for myself to write down a few ideas and the thing is a blank paper in computer is not pressing at all though blog gives this feeling of pressure, need to do something. That is why I have created this one, to write stupid useless stories to make myself write, to do what I believe to be part of my life, and most importantly, future. Those stories are not for anyone to read, just for myself to practice writing, to keep doing it.