Život je proste sviňa. Dá sa ho žiť alebo sa dá o ňom písať, no oboje akosi nejde. Lebo aj čas je sviňa. Keď nie je čo robiť, keď človek sedí hodiny vo vlaku, naťahuje sa ako ružová detská Orbit žuvačka. No keď chcete čosi naozaj robiť, keď chcete aby chvíľa trvala večne, jedno žmurknutie a za oknom sa začína stmievať. A niekedy zrazu pochopíte, že ho nie je nazvyš. Čakám a čakám, nech už je zajtra, lebo uvdím svoje lásky, nech už je streda, lebo si pôjdeme zahrať Doom 4, nech už je piatok, lebo... a možno žiaden piatok ani nebude. Keď vám niekto doslova zomrie pred očami, čas plynie trochu inak...
         Ale nie to som chcela. Be yourself, be yourself, no matter what, just be yourself... stále a znova a dookola. Som sama sebou? A ako viem, kto to je? Ako môžem byť sebou, človekom, ktorý miluje písať, ak nič nepíšem? Cítim sa tak neplnohodnotne, keď zrazu neviem ako... kedysi to šlo ako dýchanie, samé a neprestajne, bola to moja droga, únik z reality... ani sa teraz nečudujem, že som tak veľmi túžila utekať preč, vlastne to boli otrasné roky... všetkých ľudí z tých čias som už dávno dostala zo svojho života, no aj tak je zvláštny pocit uvedomiť si, že prvých priateľov som mala vo svojom živote tak v šestnástich rokoch... predtým bol toto únik, domov... teraz, po prvýkrát, sa cítim doma vo svojom skutočnom živote, teším sa nasledujúce dni, nie na to, kedy skončia. Očakávam východy slnka, nie jeho západy. Naozaj, naozaj som šťastná. Mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží. Nevedela som si predstaviť, aký to môže byť dobrý pocit...
         Tak veľmi mi však chýba ten pocit, ktorý som mala tu, keď toto bol domov... a cítim sa ako veľké sklamanie - pre seba. Že to viac nedokážem, to čím som sa tak pýšila, čo bolo pre mňa všetkým, ako je možné, že som to úplne zabudla? Moje písanie je kostrbaté, neotesané a tak neprirodzené... stratila som s ním časť seba, niečo, čo viac neviem nájsť... som to potom vôbec ešte ja?