One Morning

One morning you wake up, the sun is shining, and you are happy. You kiss the person lying in the bed next to you good morning and smile, when you realise, there's already a cup of coffee on your nightstand. You're happy.
One morning you wake up, a few lonely pieces of sunshine touch your face, and you feel content. You're a bit surprised when you see there's no one lying in the bed next to you, but once you notice the note and a cup of coffee on your nightstand, all's well again.
One morning you wake up, and the sun hides behind a cloud as you open your eyes. The empty bed is no surprise to you, the first place you look every day when you wake up is the nightstand with note consisting of only three words and coffee that someone forgot to put sugar in.
One morning you wake up to a cloudy sky, roll from the middle of the queen sized bed that hasn't been shared for ages, and read the note that is shorter than ever, looking even lonelier on the empty nightstand than ever before.
One morning you hear the silent steady beating of the smallest of rains and smell something so out of place you feel like you're still dreaming. You realise you're not alone in the bed for the first morning in ages and see him sleeping fully clothed, with smeared lipstick on his neck and shirt that is half unbuttoned, in a half undid suit, strongly smelling of alcohol and sweet perfume that isn't yours.
One morning you wake up while the rain is so thick you cannot see outside your window and it takes you a while to realise why the bed's empty, yet there's no note on the nightstand.
One morning you wake up to the lighting outside. You don't look at the nightstand, you don't look anywhere, you simply roll over and allow the blankets to hide your tears.
One morning you wake up while a storm is raging outside with wind breaking the tallest of trees in half like children's toys, but you don't even notice it. You don't notice much these days, and you're too tired for tears, so you just sleep.
One morning you wake up only to go back to sleep immediately.
And then, one morning, you don't...

The one person who...

Nie je nič horšie, ako keď je človek, ktorého práve vtedy potrebujete ďaleko. Možno je okolo vás veľa iných ľudí, možno aj dobrých priateľov a ľudí, ktorým nekonečne dôverujete, no i tak vy potrebujete toho jedného. To je práve teraz moja situácia. Ja chcem ju. Chcem sa vyrozprávať, no ona jediná to pochopí, pri nej jedinej sa mi ľahko bude hovoriť aj o tomto. Nie je to tým, že iným ľuďom vo svojom okolí nedôverujem, to zas aby som nikomu nekrivdila, ale ona má práve dostatočný odstup, ona vie všetko a okrem toho, ona je ja, moje dvojča, ona to chápe, vníma rovnako... A s ňou je to celé iné. Uvedomujete si niekedy, koľko sa s ľuďmi rozprávate a pritom si nepoviete nič? Stále čosi rozoberáte, no nič podstatné, nič nové, nič obohacujúce... Občas človek jednoducho potrebuje dostať von, čo má na srdci, čo ho ťaží na duši, no nie? Ale so všetkými v mojom okolí, ak aj začnem, téma sa do minúty zmení a už len riešime známky z písomky a vlastne ani neviem čo, lebo nič z toho za zapamätanie nestojí... Neznášam to. Neviem, či som iná ako zvyšok sveta, ale ja sa potrebujem vyrozprávať niekedy, povedať, čo mám na srdci, nie do toho len zabrdnúť a nechať to celé zahovoriť... Mám rada svojich kamarátov, ale toto mi chýba. Nájsť si čas priamo na to, aby sme sa porozprávali. Hoci sme stále spolu, vždy je to v škole, medzi ľudmi, a tak len kecáme o kravinách... chcem viac... chcem niekoho, komu poviem všetko. Nie len čo sa deje, ale čo si o tom myslím, ako to cítim. Niekoho, kto neprikývne a nezmení tému, ale bude ho to zaujímať, bude ma chcieť pochopiť. Chcem nočné prechádzky mestom a nekonečné rozhovory v tichu. Chcem tie dokonalé rozhovory v tme a tichu noci, kedy tajomstvá neexistujú... chcem, aby som niekomu mohla a najmä mala kedy povedať všetko... a vysvetliť... prečo čo a ako... chcem, aby už niekto konečne vedel, kto vlastne som... lebo nemám pocit, že takí ľudia okolo mňa sú... a najlepšie ma poznajú tí, ktorí ma vlastne nepoznajú... ktorých som videla párkrát v živote... i need to taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaalk!!! a pravdepodobne to skončí tak, že len napíšem čosi sem a budem dúfať, že akosi sa mi uľaví....

Would anyone please break my heart?

Po dlhej dobe si môžem povedať, že som spokojná a šťastná. A neviem písať. Nemám chuť, nemám motiváciu, nemám o čom, nedrží ma to. Nie je to tak vždy? Aren't all the artists broken? keď som bola zúfalá, nešťastná, slová zo mňa vychádzali tak prirodzene a teraz neviem ani dve vety zo seba vysúkať. Please someone come and break my heart. Not only it might please you, but in my words, you will live forever.