Eyes of Revenge

Roses

The song

The Desperates

Soulless yet pretty

note:celkom som tu porobila chaos, keďže najprv to nemalo ísť chronologicky, potom to akosi išlo chronologicky a tak zrazu kdesi v apríli je časť, kde aurora stretla louanne, ktorá sa odohráva niekedy po tej poslednej a toto nadväzuje potom...

...and suddenly, naively, you somehow get comfortable thinking everything's well. Sometimes well cannot even cover it. Your life starts feeling dreamy, things you haven't even dared to hope for are somehow everyday reality that no one seems to even bother noticing. Do you know the feeling that one person is the right one? You barely know each other, yet you somehow see how perfectly you'd fit together. How alike in some aspects you are, how much you actually share, only there was no opportunity to realise it or to make something of it. You notice how similar your opinions are, that you love the same books, laugh at the same jokes that most don't seem to catch. And you see how flawlessly it could all work. And you know it deep down, that if it came to such a thing, everyone would see that it was almost like meant to be. Only nobody knows. They may not realise how great the things could be, or maybe they're equally scared to do something about it. But sometimes, if you're lucky, something happens that reveals one of the similarities and maybe something slowly happens to follow. You come from nothing to chatting, from that to being friends to not being able not to talk for a few minutes to becoming somehow inseparable. I couldn't imagine minute without talking to him and suddenly I got the vilest surprise. I felt like slapped, like a terrible wake up attempt. I wasn't sure I've seen it correctly. I felt like my heart stopped. I've had endless trust in him, all of which I've lost in matter of second. I cried, I raged, I punched the punching bag so many times with such force my knuckles turned red. I did't wear the protective gloves, I wanted to feel the pain, all of it, and savor it. I did. It felt great, with every punch I imagined his face in front of me. For a moment I felt alive. The rest of the day, I was numb. But now, it feels like waking up again. And I'm not sure I want to.

Stubborn

          V kaviarni na rohu sedeli dve mladé ženy. Terasa bola okrem nich takmer prázdna, akoby aj nie, veď v to jesenné popoludnie bolo dávno jasné, že leto je už preč a pre toľkých spolu s jeho poslednými lúčmi odišla aj všetka bezstarostnosť. Akosi s príchodom jesene už nebolo času ani chuti zájsť do kaviarne či baru, a ak sa predsa ešte pár takých, odhodlaných vychutnávať si každý okamih života našlo, uchýlili sa kdesi do vnútra kaviarne, najlepšie hneď pri niektorý rozžeravený radiátor. Na jednu z posledných letných terás sa len málokto odvážil, veď každý, čoraz ostrejší závan vetra akoby z nich ľudí vyháňal.
          Mladým ženám, ktoré sedeli pri jednom z krajných stolíkov však vietor neprekážal. Jednu hriali pančušky, druhú vysoké podkolienky, obe boli až po nos zamotané v šáloch, ktoré si stiahli, len keď si usŕkali z horúcich nápojov alebo bozkávali nenápadnú smrť ukrytú v zošúľanom papieri. Obe, bez toho, aby si uvedomovali rovnakosť svojho konania stísali šálky, ktoré im príjemne hriali studené prsty. Vzduchom sa na okamih šírila teplá vôňa čierneho čaju a kávy, no po chvíľke ju zahnala silnejšie, sladko jedovatá vôňa horiaceho tabaku, ktorej lahodnosť nikto okrem nich necítil. Všetci nad ňou len krčili nosom, no to tí nezasvätení vždy nesúhlasia so všetkým, čo nevyskúšali netušiac, akú zakázanú radosť to v sebe ukrýva.
          Aj poslední otužili kávičkári už zistili, že jeseň sa ich snaží zahnať dovnútra a radšej jej príkazy poslúchli, v obave z krutého chladu. Len dve mladé ženy si pokojne vychutnávali svoje nápoje, z ktorých už para prestala stúpať. Im jediným chladný vietor neprekážal, ba naopak, bol priam príjemný. Oproti ich srdciam, vytesaným zo zamrznutej skaly bol takmer až  hrejivý. Bez slov si pozerali do očí, popíjali kávu a čaj, a fajčili. Keď raz niekoho poznáte tak, ako ony poznali jedna druhú, slová už nedeokážu povedať nič, čo by sa nedalo aj bez nich.

How to interrogate (part II)

How to interrogate (part I)

Little girl, big gun

My two men

One Morning

One morning you wake up, the sun is shining, and you are happy. You kiss the person lying in the bed next to you good morning and smile, when you realise, there's already a cup of coffee on your nightstand. You're happy.
One morning you wake up, a few lonely pieces of sunshine touch your face, and you feel content. You're a bit surprised when you see there's no one lying in the bed next to you, but once you notice the note and a cup of coffee on your nightstand, all's well again.
One morning you wake up, and the sun hides behind a cloud as you open your eyes. The empty bed is no surprise to you, the first place you look every day when you wake up is the nightstand with note consisting of only three words and coffee that someone forgot to put sugar in.
One morning you wake up to a cloudy sky, roll from the middle of the queen sized bed that hasn't been shared for ages, and read the note that is shorter than ever, looking even lonelier on the empty nightstand than ever before.
One morning you hear the silent steady beating of the smallest of rains and smell something so out of place you feel like you're still dreaming. You realise you're not alone in the bed for the first morning in ages and see him sleeping fully clothed, with smeared lipstick on his neck and shirt that is half unbuttoned, in a half undid suit, strongly smelling of alcohol and sweet perfume that isn't yours.
One morning you wake up while the rain is so thick you cannot see outside your window and it takes you a while to realise why the bed's empty, yet there's no note on the nightstand.
One morning you wake up to the lighting outside. You don't look at the nightstand, you don't look anywhere, you simply roll over and allow the blankets to hide your tears.
One morning you wake up while a storm is raging outside with wind breaking the tallest of trees in half like children's toys, but you don't even notice it. You don't notice much these days, and you're too tired for tears, so you just sleep.
One morning you wake up only to go back to sleep immediately.
And then, one morning, you don't...

The one person who...

Nie je nič horšie, ako keď je človek, ktorého práve vtedy potrebujete ďaleko. Možno je okolo vás veľa iných ľudí, možno aj dobrých priateľov a ľudí, ktorým nekonečne dôverujete, no i tak vy potrebujete toho jedného. To je práve teraz moja situácia. Ja chcem ju. Chcem sa vyrozprávať, no ona jediná to pochopí, pri nej jedinej sa mi ľahko bude hovoriť aj o tomto. Nie je to tým, že iným ľuďom vo svojom okolí nedôverujem, to zas aby som nikomu nekrivdila, ale ona má práve dostatočný odstup, ona vie všetko a okrem toho, ona je ja, moje dvojča, ona to chápe, vníma rovnako... A s ňou je to celé iné. Uvedomujete si niekedy, koľko sa s ľuďmi rozprávate a pritom si nepoviete nič? Stále čosi rozoberáte, no nič podstatné, nič nové, nič obohacujúce... Občas človek jednoducho potrebuje dostať von, čo má na srdci, čo ho ťaží na duši, no nie? Ale so všetkými v mojom okolí, ak aj začnem, téma sa do minúty zmení a už len riešime známky z písomky a vlastne ani neviem čo, lebo nič z toho za zapamätanie nestojí... Neznášam to. Neviem, či som iná ako zvyšok sveta, ale ja sa potrebujem vyrozprávať niekedy, povedať, čo mám na srdci, nie do toho len zabrdnúť a nechať to celé zahovoriť... Mám rada svojich kamarátov, ale toto mi chýba. Nájsť si čas priamo na to, aby sme sa porozprávali. Hoci sme stále spolu, vždy je to v škole, medzi ľudmi, a tak len kecáme o kravinách... chcem viac... chcem niekoho, komu poviem všetko. Nie len čo sa deje, ale čo si o tom myslím, ako to cítim. Niekoho, kto neprikývne a nezmení tému, ale bude ho to zaujímať, bude ma chcieť pochopiť. Chcem nočné prechádzky mestom a nekonečné rozhovory v tichu. Chcem tie dokonalé rozhovory v tme a tichu noci, kedy tajomstvá neexistujú... chcem, aby som niekomu mohla a najmä mala kedy povedať všetko... a vysvetliť... prečo čo a ako... chcem, aby už niekto konečne vedel, kto vlastne som... lebo nemám pocit, že takí ľudia okolo mňa sú... a najlepšie ma poznajú tí, ktorí ma vlastne nepoznajú... ktorých som videla párkrát v živote... i need to taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaalk!!! a pravdepodobne to skončí tak, že len napíšem čosi sem a budem dúfať, že akosi sa mi uľaví....

Would anyone please break my heart?

Po dlhej dobe si môžem povedať, že som spokojná a šťastná. A neviem písať. Nemám chuť, nemám motiváciu, nemám o čom, nedrží ma to. Nie je to tak vždy? Aren't all the artists broken? keď som bola zúfalá, nešťastná, slová zo mňa vychádzali tak prirodzene a teraz neviem ani dve vety zo seba vysúkať. Please someone come and break my heart. Not only it might please you, but in my words, you will live forever.

Emotions

          So much has happened in such little time. We are always told how we take things for granted, we laugh and shake it off. We all do that, don't we? He was just like that. We always laughed at him, we mocked him, we said we hated him... and now he's gone and we are crying... You know what is the worst thing I can think of now? Having someone leave with so many things unsaid. Not getting a chance to say goodbye, to explain, perhaps. Yesterday he came to say goodbye and I wasn't there. Everyone cried, said everything there was to say, but I wasn't there. I cried too, ten times maybe and still counting... but he'll never know, he's left thinking I'm probably happy he's gone. I was rude to him. I was mean. That's me, that's what I am like towards all, but how would he know? He's gone and he thinks I hate him... if he thinks of me at all.
          Yesterday, I realised what makes the dancing so hard yet amazing. If you think it's the bruises and physical pain (which I know so well, having my knees hurt so badly I cannot even touch them, yet having to go on stage, drop on the knee again, kneel for a bit then drop again, all without making a sound, without changing expression, without as much as flinching...), let me laugh at you. The hardest part is staying in role, no matter what is going on in your life. It's drying your tears, forbidding yourself from letting single more drop leave your eye, cleaning the smeared mascara, and putting on make up like everything is the way it is supposed to be. It's being emotionless, evil, even though you want to cry. It's forgetting who you are and allowing the character take your body, use it as its own, while you are not even in there. It's becoming the black swan, when you most of all want to be just the fragile broken you and die... It's being in front of hundreds of people, all watching you, yet all they see is anger, threat. Hundreds of people looking straight at you, yet they all see the black swan, none of them sees you. That is what dancing is. Being heartbroken, sad, torn apart, feeling all and nothing at all, feeling like bursting, and dancing with so much emotion, none of which you are actually feeling. Forgetting yourself. Being the swan, the little psycho, becoming them so truly there's no room for the you in there... For a few minutes, I was them. The psycho, then the swan. I was no longer me. And for a bit, there was so little of me left, I felt no pain.
          Now it's back... I'm me again. And I still can't believe this is happening. I woke up today and it was still truth. He's gone.

sorry not sorry

Aj by som sa ospravedlnila, že nič nepíšem, ale na čo, komu? Sama sebe? Veď ja čosi stvorím, keď bude čas, ale momentálne vďaka autoškole (čo je kurva zážitok) nestíham ani fitko, nie ešte písať...

Home Sweet Home

Hell

Hurricane and Calm Before Storm

Uznávam, že z časového hľadiska je celý tento príbeh jeden veľký chaos, ale keď on má toľko dejových línií, a raz mám chuť písať jednu, potom zas druhú.... toto tu začalo pred pár hodinami ako celkom nový, nejaký krátky príbeh a nakoniec sem tak dokonale zapasoval, osviežil to, až hneď tento príbeh a všetky jeho nové možnosti viac milujem. V každom prípade, aby sme sa chápali, čo sa času týka, príbeh má (zatiaľ) dve časové línie, jedna je Louannina (teraz prvýkrát jej meno, už bolo na čase :D) prítomnosť, čo boli prvé asi tri časti, na ktoré nadväzuje táto, to všetko medzitým sa stalo dávnejšie predtým (predchádzajúci rok), no keďže to je taktiež kľúčová časť príbehu, bez ktorej by tí ľudia neboli, kým sú a nič z tohto sa nedialo, je to tu písané pomedzi formou Louanninych spomienok. Táto časť je inak písaná z pohľadu úplne inej novej postavy... Tak enjoy (milý duch, ktorý to jediný tak čítaš) ;)

Love is in the air... and it makes me wanna puke tbh

Uvedomili ste si niekedy, že celý svet, celé naše životy sa točia len okolo nej? Láska, láska láska... stále niekoho hľadáme, potrebujeme... alebo aspoň sa tak tvárime. Možno už viacerí zabudli, ale naša panéta naozaj nevyzerá takto ----->

Vážne je toto náš najvyšší životný cieľ? Nájsť človeka, s ktorým strávime (pretrpíme) najbližších pár rokov, narobíme toľko kompromisov, že vlastne ani jeden nebude s ničím spokojný, vytvoríme ďalšiu zúfalú generáciu a po pár rokoch to celé aj tak ukončíme? Ďakujem, neprosím.

Dúfam, že som týmto nikoho neurazila, rozhodne to nebolo mojim úmyslom, myslím, že všetci vidíte, nakoľko to je celé zveličené, no predsa...
Nedávno som videla veľmi pekný citát. I'm not looking for my other half because I am not a half. Dúfam, že si ho prečítalo dostatok ľudí, keď v posledných dňoch precestoval celý tumblr, pretože naozaj mnohí by to naozaj potrebovali. Nechcem, aby to vyznelo tak, že mám niečo proti láske ako takej, vzťahom a všetkému okolo toho. Nechcem ani vyznieť ako zatrpknutá osoba, ktorá si nevie nikoho nájsť a preto odsudzuje ostatných. Bože chráň! Len si však zoberme, povedzme, taký internet. Keď otvorím tumblr, vysypú sa na mňa všemožné citáty o láske, o tom pravom, obrázky zamilovaných párov a potom neodmysliteľná čierno-biela záplava depresívnych obrázkov a myšlienok súvisiacich s láskou alebo skôr jej nedostatkom. Keď otvorím we<3it, je to úplne o tom istom. Facebook je iba konkrétnejšia verzia, aplikovaná na moje bezprostredné okolie. Kníhkupectvá, kiná i program televízie stále núkajú novú a ešte gýčovitejšiu romantiku, než tá predchádzajúca...
Koľko ľudí už táto záplava stihla zblbnúť? Koľko ľudí len čaká na toho pravého alebo ho všemožne hľadá, koľko ľudí si bez toho nedokáže svoj život predstaviť?

Nebolo by lepšie trocha pribrzdiť? Nájsť si iné životné ciele? Veď sa všetko nemusí točiť okolo toho jedného človeka, ktorého ani nepoznáme a možno ani nikdy nepríde... čo tak sa zamerať aj na seba? Veď ten človek, aj keď sa náhodou objaví, nemá za úlohu zrazu nás urobiť šťastnými. Na to sme tu my, sami sme strojcami svojho šťastia, nemôžme čakať, že niekto nám ho vyčarí. Život nefunguje ako rozprávka, nepríde princ a neobráti ho naruby. Ani jeho prítomnosť zrazu neodčaruje z nášho života to, čo na ňom nemáme radi. On, ten ktosi dokonalý, ak tam aj niekde je, nie je žiadnym všeliekom, o zvyšok sa aj tak musíme postarať sami. My si musíme urobiť život taký, aký ho chceme a on by mal byť len akousi čerešničkou na torte. Úprimne si myslíte, že ten ktosi, ten pravý len na toto čaká? Že ktosi sa mu jednoducho zavesí na krk a bude dúfať, že on zaňho spraví zázraky? Že zo života, s ktorým nič nerobil, lebo naňho čakal, mu zrazu vyčaruje rozprávku a žili šťastne až do smrti?
Úprimne sa priznám, že keď sa pozriem okolo seba na "šťastne zadaných" ľudí, vzťahom absolútne nerozumiem. Keď si len predstavím ľudí zo svojho okolia, dievča, ktoré má priateľa omotaného okolo prsta, stále len počúvam ako sa hádali a po asi roku sú na tom asi ako štyridsať rokov zobratý pár, rovnako stereotypní... ďalšiu, ktorá ich vystriedala ako na bežiacom páse, pričom väčšinu podviedla... ďalších, ktorí vyzerajú, akoby spolu boli, len aby sa nepovedalo, lebo už si na to "zvykli"... (viac menovať nejdem, lebo by sa to vlastne celé len opakovalo) načo je to vlastne dobré? čo to človeku dáva? mne osobne, keď tých ľudí vidím, to pripadá len ako otrava.


Vážne sa mi to už celé začína hnusiť. Aj to, ako je single človek ľutovaný, ako všetci veria, že si niekoho nájde a nedá sa mi vysvetliť, že keď ich všetkých vidí, len sa utvrdzuje, že bude radšej sám. Úprimne, keď raz doštudujem, zoženiem si byt, ktorý si zariadim, ako JA chcem, vymaľujem si ho JA (prípadne s kamarátmi), budem si variť, čo JA chcem, robiť, čo JA chcem, žiť, ako JA chcem...budem mať dve mačky, psa a budem mega šťastná. Ak s niekým budem bývať, tak akurát s kamarátkou a napriek tomu (alebo skôr práve kvôli tomu) budem šťastná. Lebo napriek tomu, čo sa na nás z každej strany tlačí, človek lásku k životu nepotrebuje, život bez nej nie je bezcenný a šťastie chutí rovnako.
A úprimne, naozaj mi už je z toho, ako sa na nás láska zo všetkých strán tlačí, skutočne zle. Hlavne keď si uvedomím, že väčšina ľudí, ktorá tak neochvejne šíri myšlienky o tom, že bez nej nedokážu žiť sa vlastne ani nezamyslela nad tým, či to je pre nich pravda.
 Ale ak zajtra prejdem v škole po chodbe, kde sa v každom výklenku bude nejaká dvojica na seba lepiť, otvorím si tumblr, kde sa zas dozviem, ako je každý zúfalý, lebo ho ten alebo onen nemiluje, asi už niečo rozbijem

The most different hearts

Radšej sa ani nepýtajte, prečo som mala potrebu toto napísať, ani prečo som mala potrebu napísať to práve takto.

fuck people (the only thing they're good for)

Už sa z tohto blogu stáva pomaly denníček, mala by som tvoriť aj čosi nejakej (aspoň potenciálnej) hodnoty, ale kdeže... (bože, všimol si ešte niekto, ako som sa hrozne zmenila? či len ja?) zasa mám akýsi nápad, ale poviem vám úprimne, toto bude ťažké písanie, ešte ťahšie čítanie (ak to vyjde, ako by malo) a dúfam, že sa mi to raz podarí dostať do sveta... ak pravda, to bude spĺňať moje neskutočne vysoké očakávania od toho... ale myslím, že toto by mohlo byť niečo, materiál nie len pre túto paródiu na blog, ale možno čosi aj pre ľudí kdesi tam vonku? neviem, kedy sa to stalo, no akosi mám potrebu napísať niečo, keď to raz vyjde, niečo, čo zmení svet. alebo aspoň jedného jediného človeka, aj to by bolo niečo. pretože je toľko vecí, o ktorých svet nevie, ľudia sú príliš slepí. toto raz bude (aspoň dúfam) niečo, čo človeka donúti sa zamyslieť. niečo, čo by mohlo ukázať aj nevšedných ľudí, v inom svetle, v ktorom by vyzneli ako ľudské bytosti (pretože oni(my) nimi naozaj sú, neverili by ste...)

prečo zasa kecám o veciach, ktoré nemajú význam ani podstatu? provizórny názov je všetko, čo potrebujete vedieť, zvyšok, až raz, keď si ju pekne donesiete domov z kníhkupectiev ;) Scar(r)ed girl (nie je tam tá slovná hračka super? a ešte aj výstižná dokonale)

a stačilo. jedna otázka, ktorá mi ale vŕta v hlave: čo majú všetci učitelia proti mojim slohom?! a prečo, keď ja mám pocit, že som odovzdala majstrovské dielo, vtedy je ich reakcia úplne najhoršia? úplne vážne, čím som ja spokojnejšia, tým menej sa im to páči. uznávam, že moje slohy na rôzne (zvyčajne úvahové) témy skončia umeleckejšie (aspoň z môjho pohľadu, z ich pohľadu je to čisto divné) ako by mali... ale tak úprimne, dokázali by ste vy na 130-150 slov napísať úvahu o výhodach a nevýhodách internetu? mne by to na na úvod nestačilo, a to nevravím ešte o tom, že to bolo po francúzsky, kde má jedno sloveso bežne aj štvorslovný tvar... ako?! ako sa to dá? a ja dostanem ešte zdrba, že odo mňa čaká už konečne kvalitný sloh... neviem písať takéto veci, neviem sa držať suchej osnovy, neviem tam nedať čosi... svoje...
a toto je na angline, franine, trocha aj na slovine, najlepšie slohy, ktoré napíšem, sú hodnotené najhoršie(okej, ak nerátam slovinu, dostala som raz v živote 2, ale aj tak, ja a 2 z angliny?! keď iní (aka slečna z predchádzajpceho článku, ktorej sloh prešiel kontrolou učiteľa angličtiny na doučovaní a nenapísala ona z neho ani polovicu) dostanú 1?!?!?!), ale tie niektoré myšlienky, viete ako pekne boli formulované? ... nikto nemá pre mňa pochopenia...
v každom prípade, s francúzskym (vyššie spomínaným) slohom sa spája ešte krátke pokračovanie, keďže som dostala toto mierné vynadanie uprostred hodiny, ohradila som sa, že tento počet slov je jednoducho nič a toto bola poriadne komplexná téma(ako vážne, internet? to je na desať strán a stále by mi bolo málo). reakcia profesorky (ktorá je vážne super, to aby nevyznelo zle) bola niečo v tom, že kto by už len chcel čítať nejakú 600-stranovú knihu odo mňa, na čo sa dve osoby ozvali, že ony by si to prečítali, pričom jedna ani netuší, že píšem, len je to kamarátka (jediná zlatá baba). ale tá druhá... vážne? ona? ona by si to prečítala? ona, čo mala ako jediný živý človek z môjho okolia prístup k mojim blogom, ona, čo som ju zakomponovala do starých story, ona, ktorá prestala čítať veci a vlastne sa úplne starať o mňa asi pred dvomi rokmi? ONA by si to prečítala? nechcem jej nič vravieť, ale mohla by najprv začať tými šesť a pol príbehmi, ktoré som odvtedy napísala, a na ktoré som vždy dúfala, že sa dozviem jej názor... (pretože úprimne, ak si názor na mňa vytvorila z Amy a One more time?, to akoby ani mňa nečítala... nevidela huntresses, lonely, not in time, ani terajšie veci, tento blog nikdy neotvorila, hoci mohla...) ale ONA by si to prečítala. ona. "Najlepšia kamarátka", ktorá vlastne ani nevie, kto som, lebo ju to nezaujíma a akosi ani už nemá takú rolu v mojom živote, aby som jej mala potrebu to povedať... FUCK PEOPLE

FAKE

         

Musím sa vypísať, pretože už nie je normálne, aby mi stále tie isté negatívne myšlienky krúžili v hlave a ja som si mala chuť trhať vlasy pre ľudí, ktorí nestoja ani za tú energiu vynaloženú na pohyb rôk smerom k hlave. Úprimne povedané, pripadám si ako v americkom filme, kde sa dve blondínky, ktorých telo tvorí priemerne 45% plastu a zvyšok je ružová, stretnú kdesi v škole na chodbe. Bozk na obidve líčka, komplimenty presladené, až mám potrebu pichnúť si inzulín na zníženie cukru v krvi. A vzdialia sa na dva metre, a klebety a ohováračku môžu začať.
          Ako som sa ocitla uprostred takého niečoho? Ako sa z mojich priateľov stali títo ľudia, odkedy sa na niekoho usmejem a v okamihu, keď sa otočí, znechutene prevrátim oči? Odkedy mám pocit, že celé moje okolie je toxické, ako to, že je utorok večer a ja som už psychicky vyčerpaná z tohto týždňa, pričom nehovorím o písomkách, profesoroch, ale o svojich "kamarátoch"?
          Hlavne, mám pokrk ľudí, ktorí si o sebe neviem čo myslia a potrebujú to prezentovať a všetkým pchať všade. Ako si dovolí niekto, kto nedokáže v správnom kontexte použiť žiadne slovo obsahujúce viac ako tri slabiky, z koho otázky na matike sa až rozum zastavuje, ako si taký človek dovolí správať sa, akoby my ostatní sme jej boli podradení? IQ toho dievčaťa je menšie než moja súčastná hmotnosť, a to som na diéte. Keď netuší, čo znamená slovo v angline, ktoré by preložila moja trinásťročná sestra alebo keď nerozumie, prečo sa v danej, dokonalo jasnej, vzorovej vete použil prítomný čas, vtedy zrazu vie aj, ako sa volám, a že moja úroveň angliny je trocha iná, no ak náhodou nič nepotrebuje... vtedy je učiteľ, ktorý si dovolil neuznať jej na písomke vetu, ktorá popierala hádam ešte aj zákony fyziky maximálne zaujatý, my ostatní sa tomu nerozumieme a ona vie všetko najlepšie. A ona sa s nami, debilmi, nemá o čom baviť. A obľúbená perlička? Aby dávala zmysel, aspoň troška kontextu.
          V našom okolí sa nachádza celkom dosť tanečných škôl, štúdií aj skupín. Ak vynechám tie najpodradnejšie, sú tu dve najväčšie tanečné školy. Jedna má kvalifikovaných pedagógov, úroveň a nepamätám si, kedy prišla zo súťaže bez pohára. Druhej najväčší úspech (o ktorom viem) je asi druhé miesto (z dvoch), kedy sa prihlásili do kategórie, do ktorej absolútne nepatrili, no bola v nej nízka konkurencia. Asi tušíte, do ktorej chodím ja a do ktorej slečna vyššie spomenutá. Ja som vrámci svojej skupiny priemerný tanečník, ona je vo svojej najlepšia. Škoda, že jej skupina má nižšiu úroveň ako 13-ročné deti u nás (vážne, tie baby za posledné roky neskončili ani raz ani druhé, berú len zlato a to sú v asi najťahšej kategórií).
         Ich choreografie sú zamerané na efekt, investujú do svietiacich rekvizít, robia veci, ktoré vyzerajú super pre bežného diváka, ktorý nerozumie tancu, čo je koniec-koncov aj ich typický divák, keďže chodia skôr po vystúpeniach, kým my tancujeme súťažne aj na medzinárodných súťažiach. A ona si dovolí o sebe povedať, pred celou triedou, v rámci konverzácií na angline, že ona je profesionálna tanečnica. Ona. Profesionálna. Nerozumiem. Absolútne nerozumiem. Ako? Kedy ona stihla vychodiť nejaké konzervatórium, nejaké VŠMU, nech mi ráči pripomenúť, akosi som nepostrehla... kedy ráčila tancovať inde ako na prievidzskom jarmoku... ako si také čosi dovolí tvrdiť?! Triasť riťou dokáže každý, to, že ona to robí aj triezva z nej ešte tanečnicu nerobí. Zúrim. Keď vidím tie je farbené blond vlasy, umelé nechty, všadeprítomnú ružovú, je mi zle. Keď sa sťažuje na každého profesora po každej písomke, pretože ona dostala iba 1, nie 1*, a vôbec to nie je o tom, že pokiaľ nestačilo sa len nabifliť, ale oni sa opovážili aj od nej žiadať použitie mozgu, to si nemohli dovoliť, pretože v poznámkach je iba, že 1+3=4 a odkiaľ má ona vedieť, že 3+1 je štyri tiež, keď to nikto nevravel? Hrozní nespravodliví profesori! Toľká drzosť!
          Títo (a mnohí ďalší) zo mňa len vysávajú život v poslednej dobe. "najlepšie kamarátky", ktorým nedôverujem ani natoľko, aby som sa s nimi vôbec normálne porozprávala a úprimne, nemám chuť, nemám o čom. Kedy som s niektorou z nich bola mimo školy? Musela by som vytiahnuť kalendár, pretože tento rok to nebolo. Jediné ich plány, ktoré ma (občas) zahŕňajú, zahŕňajú aj ďalších xy ľudí, o ktorých všetci vedia, že ich rada jednoducho nemám, nerozumiem si s nimi a trávenie času s nimi je pre mňa jednoducho peklom. Unavujú ma, ľudia, ktorí by mi mali byť najbližší zo mňa vysávajú energiu a chuť žiť. Celkom si vydýchnem, keď prídem do školy a stolička vedľa mojej je prázdna. Radšej si budem kresliť a prehrabávať sa tumblr-om.
          Mám pocit, že v poslednej dobe sa len sťažujem, no to je len znak vyčerpania. Začínam si uvedomovať, že vlastne ja ľudí k životu nepotrebujem natoľko. Vzťahy? Nie, ďakujem neprosím. Prišla som na to, že vlastne ani nie som schopná niečoho takého, že to k životu nepotrebujem a úprimne, svet má tak oveľa viac možností. A kamaráti... spočítam vás na jednej ruke. Jedna z mojich "kamarátok" sa mi vždy vie tak pekne vysmiať za mojich virtuálnych kamarátov, ako to ona volá. Možno by ju zaujímala jedna štatistika. Keď rozmýšľam nad svojimi skutočnými kamarátmi, do zoznamu sa dostáva JEDEN človek z môjho bezprostredného okolia proti piatim, ktorých stretávam strašne, strašne pramálo :( (kto má cestu v blízkej dobe do pd? hmmm? mám cigarety ;) )
          Jedna vec, ktorú mi ešte nedá nespomenúť, je istý krásny okamih z istej chaty, ktorý mi teraz tlačí slzy do očí. Boli sme tri, vonku na cigaretku, pekne snežilo, my sme mali už aké to promile a smiali sme sa ako šialené. Bolo perfektne, ja som si uvedomila, že to boli ľudia, ktorí vlastne boli v niečom ako ja, ktorí (hoci to vlastne ani nevedia) majú so mnou toho toľko spoločného... a bolo nám super. Teda aspoň dúfam, mne bolo geniálne. Mohla som byť sama sebou. A vtedy som sa ich spýtala, či budeme kamarátky, aj keď vytriezvieme, lebo tá myšlienka ma v tom okamihu desila. Samozrejme, že budeme, uistili sme sa. A odvtedy už poriadne nerozprávali. Life sucks. And so do people.
          Vypísala som. Nádych, výdych, dobrú noc. Ľúbim vás. Aspoň niekto, koho prítomnosť v mojom živote aj za niečo stojí.

(jemná významová odchýlka, nie je až tak výstižný, no predsa ho sem zavesím)

Thinking back a bit...

          Keď teraz pozerám na tento blog, na veci, ktoré som sem napísala, (lebo to človek občas robí, veď zo svojej minulosti sa učíme nie?) začínam si uvedomovať, že doterajšia moja tvorba na tomto blogu bola obrazom jedného vážne temného obdobia môjho života. Obdobie na pokraji depresie, hoci akýmsi zázrakom som stále prechádzala po hrane a nikdy do toho skutočne nespadla... koľkokrát som v tom čase všetku lásku, ktorej je len nešťastný človek bez chuti žiť schopný, venovala cigaretovým šúľkom? Koľkokrát bol dym unikajúci mi pomedzi pery mojou jedinou úľavou a spoločnosťou, o ktorú som stála? Ktoré z myšlienok, ktoré som písala či už sem alebo si ich uschovávala na časy, keď icg potenciál bude v správnom kontexte ocenený, nehovorili o smrti, cigaretách?  Úprimne, kto by si prečítal tento blog (skôr než som sa trocha povenovala triedeniu obsahu na odpad a čosi, čo sa aspoň tvárilo, že odpadom nie je), zrejme by mi odporučil farebné pilulky a lekársky dozor.
          Teraz, keď sa na to pozerám, sama uvažujem, kto je ten človek, ktorý do mojich slov odieval takéto myšlienky. Kto bolo to dievča, a kam zmizlo? Ako to, že len tak z ničoho nič zmizlo, a kde sa tu vôbec v prvom rade nabralo? Ako môže človek nechcieť žiť, fajčiť ako Alaska, písať slová, ktorými je táto stránka nasiaknutá ako nejakým jedom a jedného dňa nič z toho viac necítiť? Netuším ani, kedy nastal ten okamih, kedy ona odišla, čo sa stalo vlastne. Zrazu som šťastná. Netušim ako ani prečo, ani z čoho. Ale som. Svet je pekný, farby nekonečne odlišné, možnosti neobmedzené. A na ničom nezáleží.
          Ani neviem, kde má toto pointu. Kým som otvorila bloger, bola som plná myšlienok, no tie sa samozrejme v najhoršom okamihu rozpŕchli. Tak im treba zbabelcom. Ja vás aj tak nechcem, povedzme si úprimne, ako moje myšlienky ste nestáli za nič.
         Uvažujem... koľko cca 7%-ného alkoholu človek potrebuje na to, aby sa opil? (pretože to jediné v tejto izbe mám)... neviete? fuck, asi to budem musieť zistiť. Nuž, opúšťam toto zúfalstvo tunajšie, idem sa ja obetovať pre vedu (hahhahahhah let's pretend that was a good one, shall we?).

Grey World

Prečo vlastne ešte v tomto trápení pokračujem? Veď to ani nie je príbeh, len trápenie pre mňa aj vás (keby ste ešte pravda existovali)

Morning, Princess

Mala som pocit, že je hrozne krátka, ale počet slov ma následne prekvapil. Nerátala by som to celkom ako časť, je to akoby len v polovici, no nepáčilo sa mi, keď som pokračovanie priamo naviazala. Ešte by som chcela oznámiť, že toto vlastne nie je samotný príbeh, skôr je to zatiaľ len backstory, niečo čo hovorí, ako sa vlastne hlavná postava (vážne by bolo na čase vytvoriť jej meno) stala človekom, ktorým je v čase, keď sa bude samotný príbeh odohrávať.

Silly Little Girl

Whatevaaaaaaa... je to katastrofa, a?
          To, že som si dovolila rozísť sa s Alexandrom, hoci to celé trvalo ani nie dve hodiny, bol začiatok všetkého. Začiatok konca. Kto by čakal, že to spustí takú vlnu následkov, ktoré každý odštartujú ako domino ďalšie a ďalšie, až sa jedného dňa pozriem na seba spred pár mesiacov a to dievča s mojim menom ani nespoznám? A rozhodne som nečakala, že sa celá tá lavína na mňa spustí v priebehu nikoľkých hodín, akoby len čakala na to, kedy si otvorím ústa ako na nejaký tajný signál.

          Niekedy mi to tak neskutočne chýba. Písanie ako kedysi, keď sme toľkí písali, čítali si navzájom svoju tvorbu a komentovali, keď nás boli desiatky. A zrazu to začalo. Jedného dňa, keď som klikla na svoj obľúbený blog, našla som len odkaz, že ľutujeme, ale stránka neexistuje. Alebo nejaký odkaz na rozlúčku... A postupne sme takto zmizli všetci, odišli sme si žiť svoj reálny život a tváriť sa, že sme už veľkí na takéto fantázie...
          Ach, ako mi to len chýba, keď skutočne niekto aj čítal, čo som stvorila, keď som vedela, čo si o tom ľudia myslia, keď ostaní písali svoje príbehy a boli sme jedna veľká komunita, nebolo to vtedy dokonalé? I miss it sooo bad :(

The Perfect Couple

Nejak som sa rozbehla... Až tak, že hneď, ako toto publikujem, začínam písať ďalšiu. Mám nápadov a nápadov... Len ešte musím prísť na to, ako sa chcem dostať k jej minulosti, ktorá vlastne je dôvodom všetkého, čo sa deje v prítomnosti a je dosť obsažná... A ešte jeden problém, ja už neviem jej meno! Všetky poznámky k tomuto príbehu zmizli nevedno kam, a to sa mi tak páčili :/ Takže to bude také všeliaké a zmätené, ale nevadí, hlavne, že je :) Aspoň pre mňa. Enjoy :*

Freedom in Chaos

A tak zrazu nečakane pokračujem v starom príbehu, ktorý si rozhodne zaslúži čosi viac. Doteraz som kedysi pred sto rokmi na tejto stránke zverejnila prvé dve časti, ktoré odporúčam aspoň preletieť, ak chce niekto čítať toto a tušiť, kde sme a čo sa deje. Prvé časti sa volali A Girl Called Misery a Two Imperfect Girls. Niekde to tu je, hodila by som link, ale seká to celé dnes, neviem, prečo :(