Jeden úsmev a bolo rozhoduté. Nebolo to také rozprávkové, ako vo filme, keď sa človeku údajne rozbúši srdce a pre istotu aj vyvedie nejakú nekonečnú trápnosť. Bolo to oveľa jednoduchšie, možno tak trochu až majetnícke. Chcem. Budem mať. Musím. A musím, a musím a hotovo. Jednoduché. Skromnosť a iné nezmysly bokom. Očividne som bola niekde úplne inde než on, tak ako by mohol odmietnuť? Dievča z gymnázia, toho najlepšieho, samozrejme, s nepredstaviteľnou budúcnosťou pred sebou. Chlapci ako on by sa pri nás neopovážili pristaviť. Aj keď sme sa stretli v jednom bare, čo v meste veľkosti toho nášho nebolo ničím zvláštne, nedovolili by si ani sa pozdraviť. My sme boli dievčatá z najlepšieho gymnázia, so značkovými kabelkami zladenými k topánkam a popíjali sme ozaj dobré víno. Oni sedeli na opačnom konci, najďalej ako to šlo a pili najlacnejšie pivo na litre. Aj tých pár odvážlivcov, ktorí si kedysi mysleli, že vypijú tri veľké pivá a kníšuc sa prídu ohurovať gymnazistky už radšej len ticho sedelo v kúte.
         Ten jeden však bol trochu iný. Nepoznala som ho, nebol nový celkom, len nepatril k tým starým známym alkoholikom. Sledovala som ho celý večer. Nenápadne, ani si nevšimol, nemal ako, keď sa nik z nich neodvážil k nám radšej ani pozrieť. Nezdržal sa príliš dlho, Ani toho nevypil toľko, nebol tak otrasne hlučný, ako niektorí, keď sa ako také prasce takmer váľali po zemi a celkovo tak správali. Pozorovala som ho, aj keď odchádzal, videla som, ako potajomky z vrecka vyťahuje krabičku cigariet s trochu previnilým pohľadom a akoby si nemohol pomôcť, obzerá sa, či ho niekto nevidí. Vtedy som už bol rozhodnutá, nechala som mu len kratučký náskok, a sledovala ho von. Aj napriek zime som sveter schválne nechala čakať na stoličke. Keď som vyšla von, stál len krok od dverí s cigaretou v ústach a šmátral po vreckách.
        "Prosím," ozvala som sa za ním a zapálila svoj obľúbený zapaľovač. Na okamih sa zasekol, neistý, či hovorím s ním a kým postrehol, že sme vonku úplne sami, vietor mi plameň sfúkol. Zapálila som ho zas, no tentokrát sa ledva stihol plamienok mihnúť a bolo po ňom. Uškrnul sa a zapálil sa sám cigaretu zápalkami, ktoré medzitým vylovil z vnútorného vrecka bundy. Tak som si teda vytiahla svoju cigaretu z plechovej krabičky a zapálila si tiež. Chvíľu sme tam len tak v tichu stáli. Chcela som niečo povedať, zoznámiť sa, na to som tam predsa šla, no akosi som nevedela, čo povedať. Bol príliš tichý. Nemala som nikdy rada zoznamovanie s takými ľuďmi, keby sa radšej ujal toho on, šlo by to o toľko lepšie.
         "Myslím, že ti to zhaslo," povedal mi potichu, že som to skoro nezchytila. Vlastne som si uvedomila, čo mi vravel, až keď mi pri tvári škrtol zápalkou a nanovo mi pripálil cigaretu. A tak sa zrodila najkastrofickejšia lovestory dejín.